Z najvyššej hory sa pozerali na svet aj siedmi Slováci. Prvými boli 15. októbra 1984 Jozef Psotka, ktorý pri zostupe zahynul, a Zoltán Demján (58). Legendárny slovenský horolezec nepovažuje tento výkon za najvýznamnejší vo svojej športovej kariére.
Narodili ste sa len necelé dva roky po pamätnom výstupe na Everest. Ovplyvnila neskôr táto historická udalosť váš vzťah k horolezectvu?
Samozrejme, prvé výstupy na osemtisícovky ovplyvnili, že som sa stal horolezcom. Ale, paradoxne, Everest v tom nezohral významnú rolu. Uvedomujem si, že sa to ťahalo celým mojím horolezeckým životom. Nestal sa pre mňa hlavným cieľom. Aj účasť na úspešnej výprave bola viac-menej náhodná.
Čo vás motivovalo viac?
Spomínam si na knihu o výstupe na prvú osemtisícovku Annapurnu a najmä na Broad Peak. Napísal ju rakúsky horolezec Marcus Schmuck. Viedol expedíciu, ktorá prvá dosiahla jeho vrchol. Navštívil Bratislavu, otec sa s ním stretol na jeho prednáške. Bol som vtedy chlapec a dodnes si spomínam na otcovu hrdosť, keď si priniesol jeho knihu aj s podpisom.
Otec bol tiež horolezec?
Nie, bol len fanúšik a v knižnici mal v tom čase dostupné horolezecké knihy. Všetky som prelúskal, aj Výstup na Everest od Johna Hunta. Z nej som sa dozvedel o Hillaryho a Tenzingovom dobrodružstve.
Na vrchol vystúpili s pomocou kyslíkových prístrojov. Teraz takáto podpora znižuje hodnotu športového výkonu. Ako vnímate ich úspech?
Bol to absolútny triumf. V tomto prípade nehrá kyslík nijakú úlohu. Pred nimi sa mnohí o to pokúšali a nešlo to, až ľudia začali pochybovať, či sa to vôbec podarí. Prelomili psychickú bariéru, rovnako ako neskôr Reinhold Messner s Petrom Habelerom, ktorí prví vyliezli hore bez kyslíka.
Staviate tieto výkony na rovnakú úroveň?
Absolútne. V päťdesiatych rokoch s tým výstrojom, v tých podmienkach a s takými skúsenosťami podali Hillary a Tenzing úžasný výkon. Má fantastickú hodnotu zo športového i historického pohľadu.
Odsudzujete teraz tých, ktorí vylezú na Everest s kyslíkom?
Nikoho neodsudzujem, je to každého osobná vec. Len výstup s kyslíkom nepovažujem za plnohodnotný športový výkon. Každý má inú motiváciu, prečo lezie na vrchol, čo od toho očakáva. Každý nie je špičkový horolezec a ani nemá ambície sa pokúsiť o výstup čistým štýlom. Dnes drvivá väčšina vyrazí na vrchol s kyslíkovými prístrojmi a sú to zväčša komerčné výpravy.
Dobyli ste horu so Psotkom ako 172. a 173. horolezec v histórii. Ale len 16. a 17., ktorí to zvládli bez kyslíka. Nikdy ste nerátali s tým, že ho použijete?
V tom čase som netvrdil, že za nijakú cenu nepôjdem hore s kyslíkom. Ja som ani nepočítal, že ma zoberú na túto výpravu. Dostal som sa do nominácie na poslednú chvíľu vďaka šéfovi nášho horolezeckého oddielu Emilovi Hasíkovi. Tvrdil, že popri skúsených borcoch by mal byť v tíme aj mladý výkonný horolezec. Bojoval za mňa, lebo na jar som vyliezol na Lhoce Šar a mal som po výstupe ľahké omrzliny na nohách. Nezazlievam vedeniu, že ma pôvodne do výpravy nevybralo. Vtedy bolo nepredstaviteľné, aby jeden človek absolvoval v Himalájach v jednom roku výstup na dve osemtisícovky. Počítalo sa, že ho podnikneme s kyslíkovými fľašami. Vedel som to a nemal som s tým problém. Potom sa ukázalo, že kyslík zmizol. Potešilo ma, že ho zrazu nebolo.
Ako sa mohol stratiť?
Mali sme liezť sovietskou cestou a v juhozápadnej stene Everestu nájsť kyslíkové fľaše, ktoré tam nechali sovietski horolezci. Bol to dôsledok neskúsenosti, ak sme si trochu naivne mysleli, že na miestach, kde stále padajú lavíny, čosi nájdeme. Fľaše zmietol sneh a vietor do údolia. Šerpovia ich pozbierali a predali. Keď sme dorazili do Káthmándú, objavili sme kvalitné, ľahké fľaše vyrobené z titánu v obchodoch. Padlo rozhodnutie, že skúsime poľskú cestu, ale na ňu nebol nik pripravený a ani nik presne nevedel, kadiaľ vedie. Tak sme nevedomky bez kyslíka vyšli na vrchol prvovýstupom južným pilierom.
Nebolo v tom čase zložité dostať povolenie na výstup?
Bol to obrovský problém, na výstupy sa dlho čakalo. Dostali sme sa do poradovníka zboku, malou fintou. Ferko Kele, vedúci expedície, jej dal aj prívlastok ekologická, čistiaca, čo bol šikovný ťah. Ale splnili sme aj toto poslanie, čistili tábory, zniesli veľa odpadu, konzerv, fliaš…
Netajíte sa vlažným vzťahom k Everestu. Vás nefascinuje magická hora ako väčšinu iných ľudí?
Neviem, čím to je, ale nikdy som o nej nesníval. Je to obrovská hora, nesmierne náročná, človek môže na nej kedykoľvek zahynúť, ale na rozdiel od druhých kopcov, z ktorých som cítil energiu, ma nepriťahovala. Neviem to racionálne vysvetliť, neoslovila ma. S ňou je v mojom prípade navyše spojených veľa negatívnych emócií.
Ovplyvňuje vás skutočnosť, že tam zahynul váš kamarát a spolulezec?
Nepochybne. Strata priateľa je veľká tragédia. To nemôžem vnímať pozitívne. Aj keď sme stáli na vrchole, neberiem to ako úspech. Keby sa výstup skončil inak, určite by som ho aj inak hodnotil a prežíval.
Nie ste ani trochu pyšný na svoj výnimočný výkon?
Pyšný určite nie, možno hrdý. Pýcha je opakom pokory a tú som na Evereste veľmi potreboval. Som nesmierne rád, že som z neho zišiel živý a zdravý, hoci na pokraji fyzických i psychických síl. Ale keby som mal spísať rebríček mojich najväčších úspechov, Everest by medzi nimi nebol. Do hôr sa nechodí zomierať. Horolezectvo je hra dospelých ľudí. Hobby, zábava, nie životne dôležitá činnosť.
A predsa pri ňom zomiera množstvo ľudí. Necítite v tom rozpor?
Práve preto musí byť horolezec perfektne pripravený, aby sa nestalo najhoršie. Stretáva sa s takým množstvom objektívnych problémov, že si subjektívne chyby nemôže dovoliť. Nevidím zmysel v tom, aby som si urobil čiarku, že som bol na kopci.
Foto: Archív Zoltána Demjána
Čo vás teda motivovalo pri výstupoch na osemtisícovky?
Úžasná šanca poznať sám seba. Na Evereste, aj na ďalších osemtisícovkách. Chcel som zažiť niečo, čo inde nešlo, čosi nadpozemské, transcendentálne.
Dalo sa predísť tragédii? Viete po takmer tridsiatich rokoch, kde sa stala chyba?
Nemá zmysel hovoriť, čo by bolo, keby… Neurobili sme nijakú zásadnú chybu. Juzek bol silný i skúsený. Ale prostredie, v ktorom sa pohybujete, je extrémne rizikové, s tým musí každý rátať. V ňom aj drobné zaváhanie môže byť smrteľné. To je dôvod, prečo som sa rozlúčil s extrémnym horolezectvom na vrchole výkonnosti. Uvedomil som si, že je len otázka času, keď aj ja urobím nejakú chybu. S džbánom nemôžete chodiť po vodu donekonečna a provokovať osud, alebo to nazvite, ako chcete. Štatistika je neúprosná.
Vy ste pred expedíciou nepatrili k blízkym Psotkovým priateľom. Ako ste vychádzali?
Bol medzi nami generačný rozdiel. Mal som dvadsaťdeväť, on päťdesiat. Pre mňa to bol Pán Psotka a Pán horolezec, na ktorého som sa pozeral s obdivom. Predtým sme sa zopárkrát videli, ale zblížili sme sa až v čase pochodu do základného tábora pod Everest. Ľudsky sme si sadli. Juzek bol aj vo svojom veku v úžasnej kondícii, v lepšej ako mnohí mladší horolezci. Udržiavali sme ostré tempo, využívali ho ako prípravu na to, čo nás čaká. Aj sme trochu súťažili, hecovali sa, ale vždy v dobrom.
Prečo padla voľba práve na vás dvoch?
Dostali sme sa do jednej skupiny. Tie sa vždy na početnejších expedíciách tvoria, chodia fixovať laná, robia vynášky a podobne. Pred výstupom sme boli až v poslednej línii. Pred nami dostali šancu iní, z rôznych príčin – počasie, choroba, kondícia – im to nevyšlo. Trošku nadnesene vždy vravím, že hora si sama vyberie. Môžete taktizovať a plánovať, koľko chcete. Pridal sa k nám už len Šerpa Ang Rita, lebo ostatní potrebovali po predchádzajúcich pokusoch oddych.
Vráťme sa k Hillarymu. V čom najmä sa zmenilo dobýjanie Everestu a horolezectvo od jeho výstupu?
V Hillaryho období išlo o pionierske roky a vtedy to bolo trochu aj dobývanie najvyšších vrcholov. Ľudia sa pokúšali dosiahnuť nedosiahnuteľné. Inak slovo dobýjanie nemám rád, lebo v prírode nie je čo dobýjať, len sa od nej učiť, inšpirovať. Osemtisícovky predstavovali symbol, tretí pól zeme a horolezci pripomínali Amundsena, ktorý dosiahol južný pól. Teraz sa v jeden deň usiluje vystúpiť na Everest zavše až päťsto ľudí. Tieto masy ma znepokojujú. Niekto, kto na to má, si zaplatí 60-tisíc dolárov a organizovane, pod vedením Šerpov, s dostupným servisom, sa vyberie na vrchol. Z výstupov na najvyššiu horu sa stal priemysel, biznis. Do prírodného prostredia Himalájí nepatrí.
Funguje to skoro ako himalájsky Disneyland?
Je to trochu pritiahnuté za vlasy, ale funguje to podobne. V základnom tábore je aj tisíc ľudí, denne tam lietajú vrtuľníky, dovezú vám pivo, kolu, čo si jednoducho zmyslíte. Pravda, ak na to máte, ale tam sú takmer výlučne ľudia, ktorí na to majú. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, ale väčšina uvažuje takto: už som bol na Seycheloch, Kajmaních ostrovoch, Galapágoch, teraz vyrazím na Everest…
Môže vystúpiť na Everest naozaj každý?
Každý nie. Musíte mať aspoň základnú kondičku, ale s horolezectvom to nemá nič spoločné. Kto vládze a má šťastie na počasie, zvládne to. Servis je dokonalý a objektívne nebezpečenstvo z pohľadu orientácie, stravy, vody, budovania výškových táborov, kyslíka sa výrazne znižuje. Šerpovia vás obrazne vytlačia až hore. Ak sa však trepe na vrchol v jednom okamihu päťsto ľudí, to je vopred naprogramované nebezpečenstvo. Môže sa stať tragédia a aj sa často stane.
Vraciate sa ešte rád pod Everest?
Už nie. Necítim sa príjemne v prostredí nenormálneho biznisu. Kulisa zostala, je to všetko krásne, Lhoce, Everest. Úžasná fototapeta. Ale stratila sa čarovná atmosféra. Mám veľa priateľov medzi Šerpami, ktorí žijú pod Everestom, aj od nich to často počujem. Himaláje milujem, chodím tam stále veľmi rád, ale na tichšie, odľahlejšie, menej známe miesta. Tam, kde ešte príroda tiká v absolútnom súlade s univerzálne platnými princípmi. Biznis je s nimi v absolútnom rozpore.
Po úspešnom výstupe v roku 1984 ste sa s jednou expedíciou pod Everest vrátili…
Tá vôbec nemala športový charakter. Bola to filmárska výprava, mňa oslovili, aby som pomáhal ako skúsený horolezec. Zabezpečoval som transport do základného tábora, budoval cestu cez ľadopád, robil výškovú kameru… Vznikol z toho nevydarený film Sagarmatha, ktorý nakoniec z kín stiahli. Partia hercov bola príjemná, ale film robili neskúsení ľudia a projekt skrachoval.
Foto: Robert Hüttner
Horolezectvu sa už dlhšie nevenujete. Rád spomínate na toto obdobie?
Boli to skvelé roky, nezastupiteľná etapa môjho života, nesmierne dôležitá. Neľutujem ani sekundu, ktorú som strávil v horách.
Považujete výstup na Dhaulágirí, ktorý ste v roku 1988 podnikli s kazašskými horolezcami a ocenili ho ako svetový výstup roka, stále za svoj vrcholný výkon?
Mojím Everestom bolo Dhaulágirí. Teší ma, že doteraz sa medzi odborníkmi radí medzi najťažšie výstupy v Himalájach.
V čom bol tento výstup taký cenný?
V tom období išlo o taký ťažký prvovýstup, v takých zložitých podmienkach a alpským štýlom, že zostal dodnes výnimočný. Dovtedy sa prvovýstupy na osemtisícovky liezli skôr ľahkými cestami, v snehu a ľade a nie v náročnej lezeckej skale. Vlastne to trvá stále, málo horolezcov si vyberá extrémne cesty. Je viacero mladých, zdatných lezcov, ktorí idú do ťažkých skalných partií, predvádzajú fantastické výkony, ale v nižších horách, na šesťtisícovkách. Na osemtisícovky akoby sa tento trend ešte nepresunul, v tom vidím v budúcnosti aj nové možnosti horolezectva v Himalájach.
Horolezectvo ste zanechali po nebezpečnom páde…
V roku 1991 sme vystúpili v Severnej Amerike na Mt. McKinley, zostal nám ešte čas a liezli sme na skaly v národných parkoch. S Pepíkom Nežerkom, vtedajším parťákom, sme sa ocitli v jednej skalnej ceste. Urobil som drobnú chybičku, pošmykol som sa a skončilo sa to tridsaťmetrovým pádom. Anjeli strážni mali pohotovosť, neskončil som o tristo metrov nižšie v skalách po neprežiteľnom páde. Pepíno ma lanom trošku pribrzdil a ja som sa zachytil nejakého bloku a udržal sa. Vyklepaní sme sa dostali zo steny. Spálil som si brušká na prstoch, chladil som si ich v potoku v studenej vode. Zrazu mi došlo, že život je úžasný a takto hlúpo zahynúť by bolo nezodpovedné. Povedal som si, že moja rodina nepotrebuje na obrázku hrdinu z Himalájí, ale deti otca. Za päť minút som sa rozhodol, že končím.
Rozhodol strach?
Asi nie. Skôr som pochopil, že hazardujem so životom, že stále ťahám tigra za fúzy.
Často ste sa pohybovali na hrane života a smrti. Mali ste niekedy strach?
Strach v nebezpečných situáciách mať musíte, lebo ten spúšťa pud sebazáchovy. Nedovolí vám, aby ste sa dostali za hranicu neúnosného rizika. Vybudoval som si pokoru pred vrchmi a stenami. Práve na Dhaulágirí som mal pocit, že sme splynuli s horou a všetko sa nám neskutočne darilo. Ale už vtedy som si vravel, že takto to vždy nemusí byť, že som len slabý človek. Ak som aj prežíval strach, nikdy nebol paralyzujúci, nebál som sa o život. Ani pri zostupe z Everestu, kde som si siahol na absolútne dno. Alebo na Manapati, kde sme sa aklimatizovali pred neúspešným pokusom o výstup na Dhaulágirí v roku 1985 s Rakoncajom a Božíkom.
Čo sa vtedy stalo?
Strhli sme lavínu. Ani vtedy som nepocítil strach, ale skôr zlosť. Na seba. Prebleslo mi hlavou: takto hlúpo zomriem?! Ale zasa pomohli anjeli strážni. Nebol som zasypaný, ocitol som sa na lavíne a letel dole. A na svahu, kde nebol najmenší dôvod, aby sa zastavila, tak odrazu zastala. Niekto hore mi dal ďalší opravný termín, asi mal so mnou ešte iné plány.
Obohatilo vás horolezectvo aj v civilnom živote?
V čase, keď som sa mu venoval, som si to príliš neuvedomoval. Až s odstupom času som spoznal, čo všetko mi hory dali. Podvedome som z nich čerpal už v manažérskej práci, v čase, keď som stál na čele veľkej cementárne.
V horách ste si osvojili zásadu, čo nemám, to nepotrebujem. Ešte sa jej držíte?
Usilujem sa o to stále. K životu nepotrebujem luxus. Jazdím na dvanásťročnom aute, hoci by som si mohol dopriať nové… Snažím sa neplytvať a žiť zodpovedne voči životnému prostrediu.
Dá sa takto žiť v ére spotrebnej spoločnosti?
Prečo nie? To závisí od každého človeka. Ľudia sa však nechávajú radi strhnúť prúdom. Je pohodlné, keď nemusím niesť zodpovednosť za svoj spôsob života. A keď sa mi nedarí, vyplakávať, vyhovárať sa, nadávať na všetko. Pritom stačí dačo v živote zmeniť, inak sa začať správať.
Ste motivátor, kouč, mentor, vediete kurzy pre manažérov. Čomu sa najviac venujete?
Ak by som mal použiť jedno slovo, vybral by som – inšpirátor. Nemyslím si, že môžem iných motivovať. To musí zvládnuť každý sám. Môžem len pomôcť, ukázať iný pohľad na veci okolo nás. Spolupracujem asi s najväčšou vzdelávacou firmou na svete FranklinCovey, som jej lektorom. Gro mojej klientely sú vrcholoví manažéri. Najčastejšie prednášam vo veľkých firmách. Naposledy som viedol seminár pre manažment viacerých spoločností, najmä o tom, ako efektívne viesť ľudí.
Je o vašu prácu záujem?
Obrovský. Robím aj individuálne konzultácie či koučovanie, zväčša s riaditeľmi, šéfmi predstavenstiev. Na dvojhodinovej prednáške by sme sa vedeli dohovoriť. Ale na niekoľkodňový seminár by som našiel termín až v roku 2014. Už vo februári som mal prakticky plný kalendár do decembra.
Foto: Robert Hüttner
Do Himalájí ste sa často vracali. Venovali ste sa sprevádzaniu skupín na trekoch. Už to nerobíte?
Po desiatich rokoch som sa vlani toho vzdal, hoci záujem trval. Chodili sme do menej známych oblastí, často aj dva razy do roka, vždy minimálne na tri týždne až mesiac. Myslím, že mám schopnosť v najlepšom skončiť. Tak som skončil s horolezectvom, funkcionárskou prácou vo vedení Medzinárodnej horolezeckej únie, šéfovaním v cementárňach i trekingmi do Himalájí. Urobím to vždy, keď zistím, že ma nejaká činnosť prestáva napĺňať a stáva sa už len povinnosťou.
Chodíte do hôr a na túry aj na Slovensku?
Minulý rok som sám absolvoval mesačný pochod z Dukelského priesmyku do Bratislavy, čo je asi 650 kilometrov. Bolo to krásne, ale iné ako v Himalájach. Keď ste na Slovensku a vyberiete sa ktorýmkoľvek smerom, za niekoľko hodín ste v civilizácii a máte k dispozícii celý komfort. To je podobné, ako keď hráte futbal a niekto vás skosí. Nabehnú s nosidlami a o chvíľu ste v nemocnici. Keď sa vám prihodí úraz na osemtisícovke, kde nedoletí nijaký vrtuľník, musíte sa spoľahnúť na seba. Odľahlosť a neprístupnosť terénu spôsobí, že princípy, podľa ktorých funguje príroda, vnímate v Himalájach mimoriadne intenzívne. Na Slovensku taký silný pocit objektívne nezažijete. Po krátkej prestávke sa tento rok opäť chystám do Himalájí. Už sa veľmi teším.