Pred štvrťstoročím diváci tlieskali šiestim mužom z dvoch posádok, ktorým po tvárach stekali slzy šťastia. Po napínavom súboji, ktorý dovtedy nemal v dejinách dakarského podujatia medzi kamiónmi obdobu, delilo víťaznú Tatru s pretekármi Karel Loprais, Tomáš Mück a Radomír Stachura od ďalšieho československého výrobcu zn. LIAZ necelých desať minút.
Hlavným vodičom jabloneckého tímu bol Jiří Moskal (64), jeden z najúspešnejších automobilových pretekárov československej histórie. Okrem celkového tretieho miesta z roku 1987 a druhého o rok neskôr získal aj dvojnásobné prvenstvo v triede sériových kamiónov (1987, 1988).
V roku 1988 ste s Karlom Lopraisom predviedli najdramatickejší súboj kamiónov v histórii Dakaru. Dlho ste viedli, napokon ste skončili na druhom mieste. Ako si na to spomínate?
Rok predtým, v 9. ročníku Dakaru, sme tvorili zostavu s Jardom Joklíkom a Pavlom Záleským. Dnes, po všetkých skúsenostiach, ju hodnotím ako najoptimálnejšiu. Keby sme v tomto zložení štartovali aj v roku 1988, verím, že by sme zvíťazili. Namiesto Joklíka som však presadil do posádky Vojtíška a teraz už viem, že to nebola dobrá voľba.
Aké to bolo v pretekoch?
Sedem etáp sme viedli v celkovom poradí, s hodinovým náskokom na Karla Lopraisa. Hovorili sme si, že ak to vydrží aj naďalej, víťazstvo je naše. V dunách sme boli podstatne rýchlejší. Je pravda, že sme mali iný systém organizácie než tatrováci. Oni mali dohovor, že Karel bude jazdiť špeciálky a Radek Stachura spojovacie úseky. To my sme sa striedali v jednodenných intervaloch. Môj názor v jednotný tím a liberálnosť, aby mal každý dobrý pocit z podielu na dosiahnutom výsledku, žiaľ, nedopadoli podľa očakávania.
Čo rozhodlo vo váš neprospech?
V etape do Timbuktu v Mali sa nám nevyhli technické problémy a stratili sme asi štyridsať minút zo svojho náskoku. Franta Vojtíšek, ktorý riadil, Liazku „uvaril“. Zadrelo sa vahadlo ventilu, do toho trucovali brzdy, najmä pravého zadného kolesa. V nasledujúcej etape do Bamaka, keď som Frantu vystriedal za volantom, sme išli medzi stromami a po šmyku spôsobenom poruchou bŕzd, rozbili čelné sklo. Ďalších tritisíc kilometrov sme tak absolvovali ako v mlyne, prachu v kabíne bolo aj tak veľa, aj keby tam bolo sklo. Z náskoku nebolo nič, razom sme strácali dvadsať minút. V záverečnej etape pri Ružovom jazere sme už stratu nedohnali, navyše odišlo turbodúchadlo, bolo po nádejach.
Koľko ste vtedy zinkasovali za druhé miesto?
Každý člen našej posádky bral po šestisíc korún.
Mali ste možnosť spoznať zakladateľa podujatia Thierryho Sabina osobne. Ako si na neho spomínate?
Bolo to v cieli etapy Bilma – Agadem v roku 1986 štyri dni pred jeho smrťou. Išla sa prvýkrát v histórii a bola zvláštna tým, že trasa viedla naprieč dunami. Thierry v rannej rozprave upozornil na jej nevypočítateľnosť a nebezpečnosť. Hneď v jej úvode na to doplatila jedna z Liaziek svojím slávnym osemnásťmetrovým skokom a zranením dvoch členov posádky. Pre náš kamión sa etapa vyvíjala veľmi priaznivo a v dunách sme sa doslova naháňali s dvoma španielskymi pegasami i MAN-om Hansa Heyera. Tam sa nám nesmierne darilo. Pred štartom tejto špeciálky nám prial Thierry veľa šťastia. V cieli, kam sme dorazili druhí, nás prišiel osobne privítať a pogratuloval nám k tomuto umiestneniu, ako on hovoril „v doteraz najťažšej etape všetkých Dakarov“.
V tom roku ste boli ešte deň pred skončením súťaže na tretej priečke. Napriek tomu ste preteky nedokončili. Aká bola situácia v zlomovej etape do senegalského mesta St. Louis, v úseku zatarasenom konkurenčnými kamiónmi?
V prvej časti osudnej predposlednej etapy nám Španiel Del Val z pegasa dával znamenie, že zadný náhon horí. Nebola to, našťastie, pravda, v skutočnosti sa iba pálila farba na ložiskovom veku, rozpálenom od zadretých ložísk. Dvakrát sme montovali a potom vyberali kardan s tým, že sa na predný náhon pokúsime o dojazd. Neskôr sme zapadli v brode cez rozbahnený potok, ale konkurenčná mercedeska nás vyslobodila.
Čo nasledovalo?
Uháňali sme na prvom mieste, pretože tatrováci už zostali bez jedinej náhradnej pneumatiky a nutne si ju v Rosso potrebovali zaobstarať. Takže sa zdržali. Francúz Groine na Mercedese, ktorý dovtedy viedol v celkovom poradí, medzitým zapadol v močiaroch a musel sa vzdať. V etape sme viedli až do chvíle, keď sa pred nami objavila vysoká duna, ktorá sa nedala prejsť iba na predný náhon. Kým k nám dorazili obidve posádky na tatrovkách, ubehla aj hodina. Loprais i Kahánek by dunu hravo zvládli a v osudnom úseku dedinky N’Djago vtedy ešte nestál jediný nákladiak a cesta bola voľná až do cieľa. V St. Louis by boli na prvom a druhom mieste. Namiesto toho zostali, aby nám pomohli prekonať dunu a takto pri svojej premiére prišli o isté víťazstvo na Dakari 1986. Medzitým čo pomáhali nám a neskôr i Groineovi, nás totiž predstihli konkurenti a v močiaroch pri N’Djago zatarasili jediný prejazd. Ich vyslobodzovanie, aj s naším pričinením, trvalo celú noc, ani my, ani tatrováci sme nestihli časový limit a boli sme diskvalifikovaní. Organizátori nám odovzdali Cenu fair-play ako uznanie pre morálnych víťazov.
Z tatrovákov o tom nikto nikdy nehovoril…
A prečo by mal? Že prešvihli víťazstvo kvôli pomoci liazákom i iným súperom? Každopádne nesklamali ako kolegovia, ani ako kamaráti.
Čomu sa momentálne venujete?
Dôchodok je najlepšie zamestnanie (smiech)… Kone pod kapotou som vymenil za tie skutočné, takže voľný čas občas trávim v sedle svojho hnedáka Vyšehrada na šírych pláňach Podještědia.
Manželka je volejbalová legenda
Jiří Moskal dosiahol mnohé významné úspechy, je niekoľkonásobný majster Československa v pretekoch do vrchov aj na okruhoch (vrátane medzinárodných s ťahačmi LIAZ) a ocenili ho titulom zaslúžily majster športu (1987).
Aj jeho manželka, s ktorou na budúci rok oslávia štyridsaťpäť rokov spoločného života (vychovali dcéru i syna, majú dve vnučky i vnuka), je bývalá športovkyňa, československá volejbalistka Elena Moskalová (rodená Poláková). Zúčastnila sa na OH 1968 v Mexiku i OH 1972 v Mníchove. V roku 1971 si z európskeho šampionátu v Taliansku odniesla striebornú medailu. S Tatranom Střešovice získala päť titulov majstra ČSSR. V roku 2000 ju uviedli do českej volejbalovej siene slávy.