Tatra kraľovala na legendárnych pretekoch šesťkrát a LIAZ vo svojej kategórii sériových kamiónov dvakrát. Katriňák skončil deviaty v roku 2007 a Svitko dokonca piaty v uplynulom ročníku.
Najhoršie okamihy života
Nevyhýbali sa im ani zranenia a vážne havárie, ktorých je čoraz viac najmä v juhoamerickej verzii Dakaru. Naposledy to bola fatálna nehoda českého pretekára Aleša Lopraisa, ktorý v minulom ročníku na 374. kilometri 9. etapy neutralizačného asfaltového spojovacieho úseku so spolujazdcami Petrom Almášim a Michalom Ernstom, až do tej chvíle figurujúci na druhom mieste, bezmála prišli o život. Zaspali.
"Zobudil som sa v okamihu, keď sa kamión rútil z cesty. Nebol som pripútaný do sedačky, ale mal som iba klasický bezpečnostný pás, to mi zachránilo život. Petra premohol mikrospánok, nohu mal na plyne. Sedel som na druhej strane kabíny, nemohol som nič robiť, iba zarevať. V rýchlosti viac ako 100 km/h sme vleteli do rokliny vedľa cesty, nasledoval strašný náraz. Videl som, ako okolo nás lietajú odtrhnuté predné kolesá. Urobili sme dva kotrmelce cez prednú osu zdemolovanej Tatry, ktorá zostala na streche. V deň 32. narodenín som zažil najhoršie okamihy života,“ popisoval Aleš Loprais, ktorý si z havárie odniesol dva prasknuté stavce.
Hororovú drámu s jedenásťtonovým monštrom si v roku 2003 – ešte v Afrike – vyskúšal aj jeho strýc, šesťnásobný víťaz Karel Loprais. Spolu s Josefom Kalinom a Petrom Hamerlom medzi Ghadamešom a Ghatom v Líbyi absolvovali hrôzostrašný päťnásobný premet cez strechu. Život im zachránila skvelá konštrukcia ochranného rámu a tuhá korba. Aký je to pocit letieť vzduchom a nevedieť kam?
"Hrozný! Len čo začne kamión nekontrolovateľne lietať vzduchom a potom robiť kotrmelce, človek počuje iba strašidelné rinčanie, škrípajúce zvuky. Keby to vtedy niekto nafilmoval, ani po rokoch by som si to nepozrel,“ tvrdí Kalina a po chvíli ešte dodal. „Kedysi sa dávala noha z plynového pedálu preto, lebo by to nevydržal automobil. Dnes je to kvôli tomu, lebo by to nevydržali ľudia v automobile. Súčasné kamióny, keď začnú robiť kotrmelce, vydržia, ale stávajú sa mlynčekmi na ľudské mäso.“
Karel Loprais po tejto nehode prakticky ukončil skvelú športovú kariéru.
Mela v pieskových dunách
Skúsenosti s haváriami majú aj jazdci LIAZ-u. V roku 1987 nehoda posádky Brzobohatý – Krejsa – Vonšovský bola podobná ako cez kopírovací papier tej, ktorá liazákov postihla už o rok skôr. Torzo liazky, letiacej v šesťmetrovej výške tridsať metrov, zostalo pod nigerskou dunou napospas miestnym kutilom.
"V rýchlosti 110 km/h sme skočili z vysokej duny. Za ňou sme dopadli na kolesá, predné však vleteli až pod sedadlá, ktoré nás vtlačili do strechy kabíny. Bohuš Vonšovský mal poranené bedrové stavce, nemohol sa hýbať. Ja som mal narazené krčné stavce. Než sa Mirek Krejsa, ktorý skok absolvoval bez ujmy, vyškriabal na dunu, aby varoval ostatných, spadol vedľa nás motocyklista. Mal zlomenú nohu, ležal pod strojom a nemohol sa spod neho dostať. Tak som sa k nemu priplazil, sadol som si vedľa na piesok a len nohami nadvihoval jeho motocykel. No a za chvíľu tam vletel ešte osobný automobil. Urobil otočku a dopadol na strechu. Tam to bola poriadna mela!“ spomínal na osudný skok Josef Brzobohatý, ktorý s Vonšovským s poranenými chrbticami 26 hodín čakali na prílet lekárskej helikoptéry.
Mimochodom, Vonšovský si haváriu s liazkou zopakoval aj o päť rokov neskôr, trasa viedla z Paríža do Kapského Mesta. Šiesteho januára 1992 prechádzali hranicou oddeľujúcou Kamerun od Gabunu a mnohým ľuďom v ČSFR sa pri televíznych obrazovkách zastavil dych: vedľa prašnej cesty videli ležať prevrátený kamión LIAZ číslo 514.
"Z ľavej zadnej pneumatiky sa ventilom pomaly vypúšťal vzduch, z kabíny sa to nedalo zistiť. Guma sa natoľko podhustila, že sa pri nájazde do zákruty vytlačila, disk zakopol o nerovný terén a v momente sme ležali na boku,“ vykresľoval dramatické okamihy Vonšovský, ktorý sedel za volantom.
Foto: WWW.LIAZ.CZ
Úder zdeformoval zadnú plošinu aj búdku pre posádku, ktorá bola donútená pokračovať bez čelného skla. "Našťastie technický komisár uznal kamión za schopný ďalšej jazdy,“ doplnil tímový kolega Miroslav Fanta.
Pretekár z Dakaru skončil v base
Horúce chvíle v rozpálených piesočných presypoch zažili aj motocyklisti. Prvý (a súčasne posledný) československý motocyklista Pavel Ort (Jawa) si v roku 1988 zlomil štyri rebrá. Hrôzostrašný pád utrpel v roku 2006 aj Jaroslav Katriňák. Odniesli si to narazené rebrá, chrbtica a tržné rany po tele. Ťahať čerta za rohy sa rozhodol aj Ivan Jakeš: v rokoch 2009 – 2011 prežil tri havárie, otras mozgu a zlomeninu kľúčnej kosti.
Štefan Svitko vybojoval historický úspech aj napriek tomu, že si v závere desiatej etapy vážne zranil rameno. „Ruplo mi v ňom. Približne desať kilometrov pred cieľom som vletel do diery na asfaltovej ceste. Tam som si dokaličil pravé rameno. Pocítil som, akoby sa tam niečo roztrhlo a začalo to poriadne bolieť.“
Nespal celú noc, od zúfalstva si aj poplakal. To ešte netušil, čo zistia lekári, keď ho pri operácii otvoria. „Nikto z nich nechápal, ako som mohol s dvoma roztrhnutými svalmi v kĺbovom puzdre dokončiť také náročné preteky,“ dodal Svitko.
"Niektorí ľudia vravia, že v Amerike to nie je Dakar. Skutočne nie. Tam je to drsnejšie, veľká brutalita,“ uviedol český jazdec Martin Macek, trojnásobný účastník, ktorý sa kvôli účasti na Rely Dakar zadĺžil natoľko, že napokon vyšiel na mizinu. Z areálu bývalej teplárne v Jablonci nad Nisou nechal ukradnúť 24-tonovú lokomotívu a predal ju v zberných surovinách, čo ho stálo pobyt vo väzení.
Dakar je už taký. Po jeho skončení nezostáva iné, než spočítať zisk a mŕtvych. O desiatkach pretekároch, ktorí si – nech už z africkej alebo juhoamerickej púšte – odniesli dočasné či trvalé následky, sa štatistiky nezmieňujú. Pre istotu.