Teší ma, že som so športom dokázal včas skončiť

Na cyklokrosových maj­strovstvách sveta 1993 v talianskej Corve, ktoré sa uskutočnili ako prvé veľké podujatie po rozdelení niekdajšej federácie (na prelome januára a februára 1993), štartoval v profesionálnom pelotóne ako jediný slovenský účastník. Deväť predchádzajúcich štartov na svetovom šampionáte absolvoval ešte v československom drese. V Corve obsadil 21. miesto, čo bolo dovtedy jeho najhoršie umiestenie na MS, ale v samostatnej slovenskej ére patrí dodnes medzi najlepšie.

Ako si spomínate na historický šampionát v Corve 1993?
Odvtedy už prešlo veľa času a budem úprimný, už sa mi vybavuje len hmlisto. Nedosiahol som tam výsledok, na ktorý by som mal byť hrdý. Samozrejme, fakt, že som bol prvý, kto oficiálne reprezentoval Slovensko, ma teší. Príjemne ma prekvapilo, že si na to ešte niekto spomenie.

Na čo si pamätáte z priebehu pretekov?
Veľa toho nie je… Viem, že výborne jazdil Nemec Mike Kluge (skončil druhý – pozn. red.). A tiež to, že mne preteky nevyšli podľa predstáv, dosť som sa trápil. Absolútne mi nesadla trať. Viedla rovinou a ja som bol skôr technický jazdec, mal som radšej členitý terén. Boli na nej diery, museli sme ich preskakovať.

Ako ste prežívali prvý štart v slovenskom drese?
Vtedy som už pôsobil v Luxembursku a aj som súťažil zväčša v Beneluxe. Niektoré udalosti som nevnímal tak bezprostredne ako moja rodina, ľudia, ktorí žili v Československu. A v predchádza­júcich rokoch som už niekoľkokrát štartoval aj v slovenskom výbere na cyklistických pretekoch Okolo Slovenska.

Neuvedomovali ste si pred dvadsiatimi rokmi výnimočnosť chvíle?
Na začiatku januára 1993, len niekoľko dní po rozdelení, som pricestoval z Luxemburska do Brna, kde sa uskutočnili posledné federálne majstrovstvá v cyklokrose. Ubytoval som sa v hoteli a zaplatil som o 100 percent viac ako domáci pretekári, vtedy boli taxy ešte rozdielne. Ste Slovák, už ste cudzinec, vysvetlili mi na recepcii. To bolo moje prvé stretnutie s novými pomermi. Možno aj preto som vzápätí bral štart na MS ako realitu, hoci v praxi som si na ňu chvíľu zvykal. Slávnostnejší pocit som prežil o niekoľko mesiacov neskôr, keď som na majstrovstvách Európy v horskej cyklistike vybojoval bronzovú medailu a na stožiar stúpala slovenská vlajka.

Po roku 1993 ste reprezentovali Slovensko na ďalších troch majstrovstvách sveta v cyklokrose a vrcholom bola účasť na olympiáde v Atlante 1996…
Okrem cyklokrosových pretekov a šampionátov som sa venoval v tom čase intenzívne horskej cyklistike. V cross country som bol v roku 1993 úspešný: získal som bronz na ME, na MS som skončil piaty a obsadil som celkové tretie miesto vo Svetovom pohári. V tejto disciplíne som sa zúčastnil tiež na olympiáde, na možnosť reprezentovať Slovensko na tomto najväčšom podujatí som bol hrdý, dodnes si to mimoriadne cením. Potom som s vrcholovým športom skončil.

Aký ste mali dôvod?
Špička mi pomaly unikala, už som čoraz ťažšie držal krok s najlepšími. Bola to tiež éra používania rôznych podporných prostriedkov, ja som touto cestou nechcel ísť. Prehupol som sa cez tridsiatku a začal intenzívne uvažovať, čo budem robiť ďalej.

Najlepšie pretekárske obdobie ste prežili v spoločnom československom tíme. V cyklokrose patril k absolútnej svetovej špičke, na šampionátoch končili československí jazdci na popredných miestach, o MS sa zavše vravelo, že sú to medzinárodné majstrovstvá Československa…
Česi Šimunek, Kvasnička, Klouček, Slovák Glajza i ďalší to bola veľká sila. Významný podiel na cyklokrosových úspechoch i mojich osobne mal český tréner Vojtěch Červínek. Dal mi veľa. Boli sme vtedy oficiálne ešte amatéri, ale podmienky i prípravu sme mali na vysokej profesionálnej úrovni, neskôr som už nič podobné nezažil. Nedávno som bol v Česku a po dlhom čase som sa náhodou stretol s Červínkom. Zaspomínali sme si, bolo to príjemné.

Aké vzťahy vládli v tíme medzi vami a českými jazdcami?
Boli sme konkurenti. Ale spolu sme tvorili veľmi silný tím a navzájom sme sa ťahali dopredu.

Ktoré výkony a výsledky si v kariére ceníte najviac?
Zažil som veľa pekných momentov. Najkrajšie boli tie, ktoré mi priniesli úspechy. Napríklad triumf v Ríme v cyklokrosových pretekoch superprestíže, čo bol vtedy Svetový pohár. Veľkým zážitkom bol štart na olympiáde v Atlante. Alebo medaila z ME v horskej cyklistike.

Foto: Archív Petra Hrica

Peter Hric Peter Hric na lyžovačke v Alpách s dcérkami Ninou a Laurou.

Veľká medaila z MS v cyklokrose vám v roku 1989, keď ste boli na výkonnostnom vrchole, tesne unikla – skončili ste štvrtý…
Keď o tomto šampionáte hovoríme, vždy mám pocit, akoby som o niečo významné prišiel, mal som vtedy asi na viac. Tak to však malo byť a už sa to nezmení. Mojím osobným trénerom bol Miro Hreško, s ním som občas v kontakte. Vždy mi pripomenie túto situáciu. Peťo, to bolo o chlp, škoda, že si bol len štvrtý, vraví. On sa s tým ešte ani dnes nevyrovnal. Mňa to už prebolelo. Už sa na tom smejem. Taký je život a šport.

Ako ste sa pred vyše dvadsiatimi rokmi ocitli v Luxembursku?
Dostal som ponuku od talianskeho profitímu Carrera, ale vybavoval to luxemburský manažér a sprostredkovával aj bývalý vynikajúci slovenský basketbalista Peter Rajniak, ktorý v tom čase v Luxembrursku pôsobil. Boli sme neskôr dlho susedia. V Carrere rátali s tým, že sa budem popri cyklokrosu venovať viac aj cestnej cyklistike. Po odchode z tohto družstva som ešte jazdil v tíme Ruddy Project.

Cyklistike sa už nevenujete?
Sledujem ju v televízii. Udržiavam si prehľad, viem, že teraz máme výborných Velitsovcov a najmä Petra Sagana, nadchol ma na Tour de France a bol som trochu sklamaný, že mu nevyšla olympiáda. Bicykel ešte mám, občas naň vysadnem. Ale už len vtedy, keď mám chuť. Už som si svoje odjazdil…

Pohyb vám nechýba?
V uplynulom období som sa venoval behu, skúšal som polmaratóny. Ale všetko len na rekreačnej báze. V práci mám dosť stresu a chodím si pravidelne zabehať aj v čase obedňajšej prestávky.

Často spomínate na cyklistickú kariéru?
Bolo to pekné obdobie, ale som tiež rád, že som dokázal včas skončiť a začal robiť niečo iné. Cyklistika by ma asi neuživila. Mnohí často lipnú na tom, čo robili dlhé roky, nemôžu sa vymaniť z niekdajšej slávy, úspechov, stereotypu. Pre mňa to bola jedna významná kapitola života, ktorá sa však už skončila.

Kde pracujete?
Som vyštudovaný strojný inžinier a už štrnásť rokov pracujem v rovnakej firme ako dizajnér a vývojár pre rôzne značky najmä v automobilovom priemysle. Začiatky neboli jednoduché, ale postupne som sa vypracoval a som spokojný.

Získali ste v novej krajine občianstvo. Hovoríte aj po luxembursky?
Solídne, rozumiem skoro všetko. Pohybujem sa vo frankofónnej oblasti, kde sa hovorí po nemecky a po francúzsky. Pracujem v kolektíve, kde využívam najmä nemčinu a medzinárodne tiež angličtinu. S francúžštinou sa stretávam v praxi menej, aj preto sa na mňa nelepí. Možno v inej firme by som ju musel využívať viac.

Ako často chodíte na Slovensko?
Doma som nebol už dva roky, predtým som chodil častejšie. Deti sú malé a mám zamestnanie, ktoré mi zaberá dosť času. Na Spiši ešte žije mama i sestra. Otec zomrel už v roku 1995, bol mojou veľkou oporou aj v športe, najväčší fanúšik. Jeho smrť ma dosť vzala a tiež mala vplyv na to, že som zakrátko skončil s aktívnou cyklistikou.