Ako ste sa do kamióna vlastne dostali?
V marci 1988 som niečo vybavoval v hlavnom meste Alžírska a v prístave som zahliadol Liazku v dakarských farbách, hoci podujatie sa skončilo už pred dvoma mesiacmi. Oslovil som chlapov v kabíne. Chystali sa zachrániť svoj pokazený kamión. Vlastne dva kamióny, pretože ten druhý stál v púšti nepojazdný s rozbitou prednou nápravou po skoku z duny už od januára 1986. Idem s vami, vyhlásil som rezolútne. Lenže v Liazke boli iba tri sedačky. Uskromním sa s voľným miestom na motore, zareagoval som.
Čo nasledovalo?
Museli sme vyriešiť niektoré problémy. Po prvé, za kamión s náhradnými dielmi na korbe alžírske úrady požadovali zložiť kauciu vo výške 180 000 frankov s tým, že ju vrátia za predpokladu, že dielce v Afrike nepredajú. Také finančné prostriedky Česi, samozrejme, nemali. Záruku na seba napokon zobral riaditeľ miestnej colnice. Po druhé, nemal som víza do Nigérie, ani povinné očkovanie. Pečiatku do pasu som napokon získal za plzenské pivo, na injekcie už nebol čas, ale ako lekár som mal pri sebe očkovací preukaz. Rozlúčil som sa s rodinou a vyrazil do púštneho pekla.
Vydržali ste sedieť celú dlhú cestu na motore?
Bolo to utrpenie. Miesto na motore mi patrilo v prvej polovici dobrodružstva. Liazka našťastie mala otvor na streche kabíny, takže som skôr stál ako sedel, hlavou v ústrety obzoru a s kamerou v ruke. Z alžírskeho prístavu do Tamanrassetu sme v pekle piesku urazili dvetisíc kilometrov za necelých tridsať hodín jazdy. V Djanete sme museli získať povolenie na cestu púšťou do Djada. To nebolo jednoduché. Týmto smerom sa z Alžírska do Nigérie nesmelo, len Rely Dakar mala výnimku. Do Djada bola povolená jediná trasa cez Tamanrasset, Arlit, Agadez a Bilmu, čo predstavovalo asi tritisíc kilometrov navyše. O vojne na líbyjsko-čadských hraniciach, ktorá tam vtedy zúrila, ani nehovoriac. V hre nebola iba vzdialenosť, ale aj ďalšie premárnené dni a najmä výdaje za naftu.
Ako ste sa napokon rozhodli?
Vyrazili sme do púšte, ale strašili nás najmä obavy z orientácie. Čo ak sa pokazí kamión alebo beznádejne uviazneme v piesku? Nikto o nás nebude vedieť, a teda nás ani nebude hľadať. Vedeli sme, že rozhodnutie je blízke sebevražde. Napísali sme ženám listy, ten môj mal príchuť rozlúčky. Toho večera sa však stala nevídaná vec. Začalo pršať. Taký lejak, aký sa spustil, zažili domorodci naposledy v roku 1913, teda pred 75. rokmi. Djanet zaplavila voda ako rieka. Neuveriteľný úkaz. Hádzali sme po sebe pieskové gule. Predierali sme sa nekonečnou púšťou, míňajúc niekoľko vozidiel, ktoré tam pred niekoľkými týždňami havarovali v priebehu pretekov. Aj napriek tomu, že k najbližšiemu živému tvorovi bolo odtiaľ niekoľko stovák kilometrov, boli vraky už úplne očesané.
Mohli ste sa spoľahnúť na pomoc domorodcov?
Keď sme sa konečne dotrmácali do Dirkou, vojenskej posádke sa nepozdávali naše pasy – víza sme síce mali, nie však už vstupné a výstupné pečiatky colníkov z Alžírska. Odobrali nám ich. Jeden z vojakov nám ráznym posunkom kalašnikovom naznačil, aby sme sa nevzďaľovali od auta. Pasy nám napokon vrátili s nariadením, že sa v Bilme máme hlásiť na polícii. Tam nás uväznili v kasárňach, boli sme znovu bez pasov, so zákazom opustiť mesto. Dali nám k dispozícii spoločnú kobku, betónový domček so strechou z vlnitého plechu. Našťastie sme mali voľný prístup k Liazke, v ktorej bola strava a najmä voda. Po štyroch dňoch polihovania, posedávania a čítania jednej spoločnej knižky nás predviedli pred prefekta. Našťastie, išlo o toho istého, s ktorým v januári členovia posádky dojednávali podmienky stráženia kamióna.
Dostali ste sa potom k havarovaným kamiónom?
Áno, prvý bol v poriadku, avšak druhý, ktorý tam stál od havárie vyše dva roky, bol v žalostnom stave. Úplne vybrakovaný a kabína vyzerala, akoby práve vyšla z lisovne, s ním sa už nedalo nič robiť. Pustili sme sa teda do opravy prevodovky na prvom vozidle. Za niekoľko hodín sme ho dali dokopy. Na druhý deň sme sa vydali na cestu späť v dvoch autách. Deň sme sa zdržali opakovaným vykopávaním zapadnutých áut. Za tri dni sme dorazili do Médey, kde som ešte dodatočne vysvetľoval ako je možné, že sme s jedným autom odchádzali a s dvoma prichádzame.
Vy ste práve v tomto meste pôsobili…
Od novembra 1983 do konca septembra 1989 som ako špecialista-gynekológ pracoval v Hôpital Régional de Médea, teda v Regionálnej nemocnici spadajúcej pod alžírske ministerstvo verejného zdravotníctva. Pracovalo v nej viac ako tridsať lekárov z Československa.
Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete súčasťou dakarskej karavány?
Bol som nadšený motorista. Písal sa začiatok roka 1985 a na rozvoji mojej saharskej turistiky majú podiel Francúz Henri Lhote, ktorý popísal predhistorické kresby a rytiny v samom centre Sahary a Švajčiar Erich von Däniken, ktorý sa stal hlásateľom návštevy mimozemských civilizácii na našej planéte v dávnych dobách. Nemohol som si nechať ujsť vidieť na vlastné oči „Veľkého marťanského boha“, rytinu ľudskej postavy akoby v skafandri s čižmami, rukavicami, opaskom, s prilbou a akýmisi anténami. To všetko bolo utvorené pred 10 až 14-tisíc rokmi. To bol magnet spolu s motorizmom a túžbou vidieť niečo nové a neznáme. Čaru Dakaru podľahli aj manželka Lýdia, dcéra Katka a syn Martin. V rokoch 1985–1988 sme išli v stopách Rely Paríž-Dakar ako diváci, sedel som za volantom terénnej Lady Niva.
Aká bola atmosféra pretekov?
Bolo to niečo magické. Strávil som hodiny pri opravách áut a motocyklov, bol súčasťou obrovského tábora plnom hemženia, hluku a ľudských príbehov. Zhováral som sa s monackou princeznou Caroline, zakladateľom podujatia Thierrym Sabinom, známymi profíkmi z formuly 1 Regazzonim, Pescarolom, Ickxom, Laffitom, Schlesserom a ďalšími… Francúzovi Pierrovi Lartigueovi som napríklad v roku 1986 uprostred špeciálky pomáhal s opravou jeho „ostrej“ Lady. To všetko sú nezabudnuteľné zážitky.