Šiesta v krátkom programe. Na majstrovstvách Európy. Vydrží aj po voľnej jazde? Reitmayerová verila, že áno. Túžila sa udržať v prvej desiatke. Proti mladej, šestnásťročnej korčuliarke však na januárovom šampionáte stála nervozita, málo skúseností, aj vypredaná Hartwall Arena v Helsinkách. Trinásťtisíc divákov – nikdy pred toľkými nekorčuľovala. „Myslela som, že to psychicky nezvládnem, ale keď som sa dostala na ľad, nervozita opadla,“ spomína Ivana, oddychujúc po tréningu v šatni bratislavského zimného štadióna.
Jej jazda však nebola bezchybná. Predviedla tri trojité skoky, ale nezvládla kombináciu trojitého a dvojitého tulupa. A keď v závere, už vyčerpaná, zaradila namiesto dvojitého axela iba dvojitého flipa, známky išli dole. Rozhodcovia ju odsunuli na jedenáste miesto. Mladá Slovenka však nebola sklamaná.
To, čo na ľade predvádza Reitmayerová, však môže byť iba začiatok rodinných úspechov. Ak sa predpovede naplnia, o štrnásť mesiacov mladší brat Peter dosiahne ešte viac. Odborníci sa zhodujú v tom, že je veľký talent, azda ešte väčší ako Ivana.
Dvaja nadaní korčuliari v jednej rodine. Nechceli korčuľovať spolu v súťaži športových dvojíc? Ivana sa usmeje: „Vždy som chcela, aby sme jazdili športové dvojice.“ Lenže – Peter je na to zatiaľ primladý a Ivana, hoci má 164 cm, je na brata príliš vysoká. Hlavný dôvod je však iný: „Na párovú súťaž je Peter príliš veľký talent,“ tvrdí krasokorčuliarka.
Prvé ryhy do ľadu robili súrodenci v rodných Košiciach, ale keď mala Ivana dvanásť, mama dostala ponuku trénovať v zahraničí. Prijala ju a rodina odišla na Island, do mestečka Akureyri so sedemnásť tisíc obyvateľmi. Krasokorčuliari sa o ľadovú plochu museli deliť s hokejistami i hráčmi curlingu, ale podmienky boli, napriek tomu, veľmi dobré. O dva roky sa sťahovali opäť. Na Britské ostrovy ich pritiahol riaditeľ anglickej medzinárodnej krasokorčuliarskej škole Jurij Burejk, ktorý trénoval ďalšieho Slováka, Tarasa Rajeca.
V zahraničí strávili štyri roky. Odchod zo Slovenska bol podľa Ivety Reitmayerovej dobrým rozhodnutím. „Našli sme lepšie podmienky, aj deťom som sa mohla viac venovať. Mali sme k dispozícii dostatok ľadovej plochy. A aj pre mňa to bolo výhodné. Človek si overil, čo vie.“
Novým domovom sa im stala Bratislava. Väčšinu času trávia v tréningovej hale štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave, kde majú obaja nádejní korčuliari dobré podmienky na tréning. Ak chce rodina ešte lepšie – ale drahšie – odchádza trénovať do nemeckého Oberstdorfu.
Apropó peniaze. Na koľko vyjde rodinu zabezpečenie dvoch nádejných krasokorčuliarov? „Ťažká otázka,“ priznáva mama Iveta. Nedokáže vyčísliť presnú sumu, ale okamžite vymenúva, od koho dostávajú finančnú pomoc. Reitmayerovcom pomáha krasokorčuliarsky zväz aj olympijský výbor, navyše, z rozvojového programu Medzinárodnej korčuliarskej únie dostáva mladá športovkyňa peniaze za minuloročné výkony na MS juniorov.
Rozpočet je síce vykrytý, ale nie všetko vychádza v príprave ideálne. V rozhodujúcej časti sezóny trápi Ivanu natiahnutý vnútorný väz v ľavom kolene. Zranenie ohrozovalo aj jej účasť na juniorských MS v Sofii, kam napokon šla a skončila ôsma. „Stále to bolí,“ posťažuje sa. Na ľade však vyzerá v poriadku. Keď jej vyjde náročný skok, zovrie päsť a s úsmevom sa pozrie na mamu.
O mesiac čaká Reitmayerovú vrchol sezóny – majstrovstvá sveta v Los Angeles, ktoré sú zároveň olympijskou kvalifikáciou. Ak chce talentovaná krasokorčuliarka o rok vo Vancouvri súťažiť, musí postúpiť do finále, medzi dvadsaťštyri najlepších.
„V krátkom programe pôjdem zrejme na istotu, ale vo voľnej jazde sa už určite oplatí riskovať – tam by som veľmi rada skúsila niečo nové.“ Reitmayerová však prízná, že sa riskovať bojí. Pokiaľ však chce vyššie známky od rozhodcov, musí popri čistej jazde predviesť aj náročnejšie skoky. „Veľmi túži zaradiť kombináciu dvoch trojitých skokov, trojitého salchowa a trojitého tulupa,“ prezradila mama. Ivana ju na zatiaľ pretekoch skúšala jediný raz.
Mladá nádej slovenského krasokorčuľovania zatiaľ ďalej ako za Vancouver príliš nepozerá. Ciele do budúcnosti sú jednoduché – posúvať sa vyššie na európskych šampionátoch, a prebojovať sa na olympiádu v roku 2014. „V Soči by som už rada išla do finále, ale je to nevyspytateľné. Čím sú pretekárky mladšie, tým sú lepšie. A ja už budem stará.“