V súčasnosti vystupujú na Everest stovky ľudí. Ako vnímate tento trend?
Pokladám sa stále za jedného z mála, ktorí vystúpili na Everest férovým spôsobom bez kyslíkového prístroja. To znamená presne inak, ako sa to deje dnes. Žiaľ, z výstupov na Everest sa stal ťažký biznis. Až osemdesiat percent tvoria komerčné výpravy. Horskí vodcovia za vysoký poplatok – šesťdesiat tisíc dolárov – sprevádzajú ľudí na vrchol, čo považujem jednoznačne za nezodpovednosť. Svedčí o tom množstvo nehôd, ktoré sa pravidelne stávajú. Obchod do hôr nepatrí. A na osemtisícovkách už vôbec nie.
Inde by ste takúto formu podnikania pripustili?
S horskými vodcami možno podnikať výstupy vo Vysokých Tatrách či Alpách, možno maximálne do výšky šesť či sedemtisíc metrov. Nad osemtisíc však nie. Často sa stane, že aj vodcovia v takých výškach zahynú. Ukazuje sa, že v kritických okamihoch nedokážu pomôcť tým, ktorých sprevádzajú.
Môže sa na Everest vybrať naozaj každý, kto si zaplatí?
To určite nie. Musí byť minimálne stopercentne zdravý, hoci už na vrchol vystúpil aj muž s protézami po amputácii, ale to vnímam skôr ako pokus o zápis do Guinessovej knihy rekordov, alebo plnenie si nejakého sna. Kto sa vyberie na najvyššiu horu sveta musí mať aspoň dobrú kondíciu, Hore ho doslova nevynesú, musí vyjsť po vlastných. Riziko spočíva v tom, že aj technika, ktorá mu pomáha, môže zlyhať. Stačí, ak sa prístroj pokazí, alebo je zle nastavený a človek nedostane práve v rozhodujúcich chvíľach toľko kyslíka, koľko potrebuje.
Od vášho výstupu na Everest uplynie čoskoro 23 rokov. Neznižuje hodnotu vášho výkonu i výkonov vašich predchodcov súčasné množstvo výstupov?
Neznižuje, my sme robili pioniersku robotu. Len 16 ľudí pred nami stálo na Evereste bez využitia umelého kyslíka. Tí, čo sa trochu v tejto problematike vyznajú, vedia, že vyjsť na vrchol s kyslíkom a bez neho, to sú dve rôzne veci, dva rôzne výkony. Keď leziete na vrchol Everestu s pomocou kyslíka, akoby ste stúpali na úplne inú horu.
Vy ste dosiahli viacero výnimočných horolezeckých výkonov – vystúpili ste aj na tri osemtisícovky. Bol Everest vrcholom vašej športovej činnosti?
Nie, osobne si najviac cením výstup na Dhaulagirí. Na Evereste pri zostupe zahynul môj priateľ a skvelý človek Jozef Psotka, preto nemôžem hovoriť o úspechu. Na ňom som si však zažil svoje dve minúty slávy, veľa sa o ňom písalo. Výkon na Dhaulagirí zostal nespravodlivo v tieni. Hoci bol vyhodnotený za najhodnotnejší výstup roka a dodnes má u odborníkov značnú váhu.
Keď sledujete súčasný trend, nechcete sa na Everest ešte vrátiť?
Túto kapitolu som už uzavrel, urobil som za ňou hrubú čiaru. Cítil by som sa zle v prostredí nemorálneho biznisu. A beriem do úvahy aj svoj vek, nie som nijakou výnimkou. Pätnásť rokov som bol mimo tohto diania. Do Himaláji sa síce pravidelne rád vraciam, ale osemtisícovky ma už nelákajú.
Sledujete súčasné úsilie trojčlennej slovensko-poľskej skupiny, ktorá sa pokúsi vystúpiť na K2? Mladý horolezec Jozef Kopold by mohol v jednom roku zvládnuť štyri osemtisícovky. Myslíte, že sa mu to podarí?
Výkony Doda Kopolda sledujem veľmi pozorne. Vždy, keď sa vyberie na náročnejšiu cestu, zastaví sa aj u mňa na kus reči. Nielen na Slovensku ale aj v Čechách je to jasne najkvalitnejší horolezec. Po veľmi dlhom čase máme u nás výraznú osobnosť, ktorá podľa mňa predstavuje špičku aj vo svete. Ak bude mať so svojimi spolulezcami šťastie najmä na počasie, majú na to, aby zvládli aj náročnú úlohu na K2.
**====== Kto je Zoltán Demján ======
**
Narodil sa 20. apríla 1955 v Bratislave a vypracoval sa na výraznú osobnosť československého horolezectva. Zvládol viaceré náročné výstupy vo Vysokých Tatrách, Alpách, na Pamíre, Aljaške, v Himalájach i inde. Vystúpil na tri osemtisícovky: v roku 1984 na najvyšší vrch sveta Mount Everest (8 848 m) i na Lhoce Šar (8 400), v roku 1986 na Dhaulagirí (8 167), čo odborníci ocenili ako najhodnotnejší svetový výstup roka. Po skončení športovej kariéry sa z neho stal popredný manažér.
