Nestraší vás pred Vancouvrom minulosť?
Dopredu sa nevzdávam. Ale je pravda, že sezóny, v ktorých je olympiáda, nemám veľmi dobré. Aj teraz je to tak. Ale som už skúsenejšia než predtým.
Svetový pohár vám nevyšiel, v januári ste však vyhrali niekoľko pretekov nižšej kategórie. Zlepšili vám náladu?
Áno, už som to veľmi potrebovala. Potešili ma najmä víťazstvá v obrovských slalomoch, dostala som veľkú chuť na jazdenie a aj do Vancouvru odcestujem s lepším pocitom.
Vaše disciplíny, klasický i obrovský slalom, sú na programe až ku koncu Hier. Kedy odletíte do Kanady?
Čaká ma pár dní tréningu na Slovensku a tesne pred odletom ešte dva preteky Európskeho pohára v Nemecku – jeden obrák a jeden slalom. Do Whistleru pricestujem až tesne pred pretekmi, dovtedy budem trénovať neďaleko Calgary.
Nedávno do vášho tímu pribudol nový servisman. Ako ste sa k nemu dostali?
Dali nám ho zo Salomonu. Kanaďan Francois Bourque, pre ktorého pracoval, je na dlhšie zranený. Zapadol medzi nás super, všetko funguje, s lyžami som veľmi spokojná a aj ako s človekom si s ním veľmi rozumiem. Uvažujem nad tým, že ho oslovím aj pre budúcu sezónu.
Poznáte súťažný kopec vo Whistleri?
V živote som na ňom nestála, poznám ho len z počutia. Vraj nie je veľmi náročný a to je dobre. Už len pre to, že budem mať vysoké štartové číslo.
Máte predstavu, aké by mohlo byť?
Okolo 25. Ak bude dobrá trať, dá sa aj s vyšším štartovým číslom zajazdiť dobrý výsledok. Naopak, keď bude trať zlá, mäkká, mám veľmi malú šancu niečo urobiť. Trať zrejme nebude extra dobrá, ale dúfam, že sa nebude opakovať Salt Lake City – tam bola strašná.
Spolu s otcom hovorievate, že olympiáda sa nejazdí na umiestnenie, ale na medailu. Platí to aj pred Vancouvrom?
Platí, z olympiády sa ráta hlavne medaila. Aj keď v mojej situácii sa o nej ťažko hovorí – po takejto sezóne a zraneniach. Ale uvidíme.