Ako sa pretekár cíti po takejto súťaži? Zostali vám nejaké fyzické rezervy?
Išiel som do absolútneho maxima. Neviem si predstaviť, že by som vyrazil na ďalší triatlon. Tento ma dosť bolel. Ale myslel som si, že bude ešte viac.
Kedy sa telo zregeneruje a bude opäť v pôvodnom stave?
Na to potrebujem asi dva týždne. Určite by som to zvládol aj rýchlejšie, ale o dva týždne mám ďalšie preteky, dúfam, že dovtedy budem opäť pripravený.
Pripravujete sa dlhodobo v anglickom Leedsi so skupinou, v ktorej sú aj bratia Alister a Jonathan Brownleeovci, ktorí obsadili prvé dve miesta. Blahoželali ste im k úspechu?
Boli veľmi šťastní, v cieli sme sa vystískali. Aj oni i tréneri dúfali, že skončím v prvej desiatke, v tomto som ich sklamal, ale bratia splnili svoju úlohu stopercentne.
Jediný ste sa v horúcom predpoludní rozcvičovali pred pretekmi v bunde. Bolo vám zima?
Keď mám stres, tak mi je zima, aj keď je vonku štyridsať stupňov. Je to o mne známe. Moje telo reaguje na podnet, že ide pretekať, vie, že ide do boja.
Ak by bolo chladnejšie, boli by aj výsledky iné?
Asi áno, ale to nie je podstatné. Posledné dva týždne sme sa pripravovali vo veľkom teple neďaleko Sao Paula. Nebolo tam až tak vlhko, ale teploty dosahovali aj viac ako tridsať stupňov. Bol som najlepšie pripravený, ako som mohol. Nemôžem povedať, že by ma počasie prekvapilo.
Aký pocit prevláda? Ste spokojný alebo ste čakali viac?
Čakal som viac, ale som spokojný, lebo som išiel na doraz a na viac som nemal, tak čo mám robiť?
Po výbornom plávaní i cyklistike ste stratili líderskú pozíciu v behu…
Dúfal som, že nájdem v pretekoch nohy. Deň pred nimi som sa cítil na tréningu veľmi dobre, veril som, že to zvládnem. Ale keď som sa pred štartom rozklusával, neboli nohy také, ako by som si predstavoval. Záverečných päť kilometrov som si hrýzol do jazyka, aby som skončil v elitnej desiatke.
Aký to bol pocit byť v takýchto pretekoch, najdôležitejších vo vašej kariére, na čele po plávaní i cyklistike?
Bola to súčasť taktiky, chcel som kontrolovať vývoj pretekov, mať nejakú výhodu. Veľmi ma mrzí, že som si neurobil pred behom výraznejší, aspoň dvadsať-tridsaťsekundový náskok. To by som skončil niekde v prvej desiatke. V bežeckej časti mali súperi lepší deň.
Ako ste vnímali atmosféru pretekov?
Bola skvelá. Nebol to Londýn, kde bolo v Hyde Parku skoro pol milióna ľudí. Ale bolo cítiť, že to bolo oduševnené, Brazílčania výborne povzbudzovali. Do Ria ma prišli podporiť aj moji fanúšikovia, rodina i priateľka, dodávali mi veľkú energiu.
Zatiaľ ste bývali mimo olympijskej dediny. Presťahujete sa teraz?
Presťahujem sa do dediny, aj tam nejakú noc prespím, ale mám tu aj rodinu a snúbenicu a budem sa trochu venovať aj im. Dedina je jeden zo symbolov olympiády, je to šanca stretnúť sa aj s inými športovcami, zažiť s ostatnými duch olympiády, ktorý je úžasný.
Čo vás čaká po olympiáde?
Odtiaľto letím priamo na ďalšie preteky do Kanady.
A na budúci rok?
Teším sa na naň. Rád by som súťažil oveľa viac doma. Štyri roky som sa prakticky zúčastňoval len na pretekoch Svetového a Európskeho pohára. Všetko som podriaďoval príprave na olympijské hry. Bolo to krásne, ale teraz je čas viac si užiť preteky.
Nelákajú vás cyklistické či atletické preteky?
V rámci prípravy to nevylučujem. Rád by som si zasúťažil na cyklistických pretekoch, možno aj na nejakých atletických. Chcel by som sa postaviť na štart napríklad majstrovstiev Slovenska a len si schuti zapretekať, nemusím vyhrať, ani nič dokazovať a len sa baviť.
Uvažujete aj o olympiáde v Tokiu 2020?
Mám dvadsaťsedem, začína sa môj najlepší triatlonový vek, mám pred sebou obdobie, keď sa budem môcť opäť o niečo zlepšiť. Očakávam, že nastane výmena generácií. Táto, čo štartovala teraz, bola o level lepšia ako tá v Londýne. Tam som bol 22. a teraz som 11. Pri tomto postupe to vyzerá celkom sľubne.