Ako v prípade Jeleny Isinbajevovej, ruskej skokanke o žrdi, dvojnásobnej olympijskej víťazky. Po materskej sa ruská atletická hviezda vrátila k svojej obľúbenej disciplíne s jediným zámerom – obhájiť v Riu prvenstvo a zavŕšiť zlatý hetrik. Aj ona sa vo svojom vystúpení pokúsila presvedčiť Športový arbitrážny súd (CAS), aby povolil 68 ruským atlétom účasť pod piatimi kruhmi. Priznala, že pred sudcami prežívala oveľa väčší adrenalín ako počas súťaží. Napokon jej ostali oči pre plač.
Na jej príklade možno ilustrovať rozporuplnosť a háklivosť včerajšieho zamietavého verdiktu arbitráže a zmarenie poslednej nádeje ruských atlétov v súvislosti s účasťou v Riu. Dobré riešenie neexistovalo, len buď – alebo.
CAS sa priklonil k rozhodnutiu Medzinárodnej asociácie atletických federácií. Tá sa nebojácne odhodlala rúbať v ruskom atletickom dopingovom lese. Sebastian Coe, najvyšší šéf svetovej atletiky, ktorého prezývajú aj lordom, ukázal nekompromisný postoj. Aj voči takej športovej veľmoci, akou je Rusko. Jeho atletickí funkcionári mali dosť času, vyše pol roka na nápravu, dostali viacero výstrah. Nebrali ich však vážne, a keď aj z najvyšších kruhov neraz počúvali ubezpečenia v štýle, že sa im nemôže nič stať, k náprave sa stavali platonicky. A keď sa rúbe veľký les, lietajú hrubé triesky.
Rozporuplný svet má dnes veľa neuralgických bodov. Kedysi platilo, že šport šiel svojimi súťaživými princípmi a zmyslom pre fair play príkladom ostatným odvetviam. Bol akoby ich svedomím, no dnes ho takisto nemá čisté. Preto je dobré, že s veľkou očistou začala kráľovná športov, aj keď radosť mať nemôže.