Kým v čínskej metropole bola bilancia slovenských hendikepovaných reprezentantov 2 – 3 – 1, z mesta na Temži sa budú domov vracať rovnako s dvoma zlatými ale iba s jednou striebornou a až tromi bronzovými medailami.
Hviezdou 34-členného slovenského tímu bol stolný tenista Ján Riapoš. V kategórii vozičkárov predviedol famózny výkon, v desiatich dueloch nenašiel premožiteľa. Zlato si tak odnáša nielen z dvojhry, ale najväčšou mierou sa zaslúžil aj o obhajobu prvenstva z Pekingu v tímovej súťaži. Po Londýne sa vrátil na pozíciu najúspešnejšieho slovenského paralympionika v ére štátnej samostatnosti, keď jeho vitrínu zdobia už štyri zlaté a jedna strieborná medaila. Spolu s ním sa v súťaži družstiev tešili zo zisku najjagavejšieho kovu aj Rastislav Revúcky a Martin Ludrovský, hoci posledne menovaný sa za stôl ani nedostal.
Aj strieborná slovenská radosť vytryskla v komplexe ExCel, kde sa konali stolnotenisové súťaže. Zaslúžil sa o to Richard Csejtey, ktorého zastavil až vo finále kategórie stojacich Číňan Šuaj Čao. Tridsaťtriročný Dunajskostredčan si na svojej štvrtej paralympiáde v kariére vybojoval piatu medailu, z toho tretiu striebornú.
Slovenskú bronzovú žatvu začala stolná tenistka Alena Kánová v dvojhre. Pri svojom štvrtom štarte na vrcholnom podujatí si 32-ročná vozičkárka štvrtýkrát vychutnala pocity šťastia na pódiu pre medailistov a zaradila sa tým medzi legendy. Škoda, že táto stálica stolnotenisového neba nemá na Slovensku rovnocennú partnerku, s ktorou by mohla nastúpiť aj na súťaž družstiev, jej bilancia by mohla byť ešte krajšia.
Druhý bronz v Kasárňach kráľovského delostrelectva (Royal Artillery Barracks) pridala športová strelkyňa Veronika Vadovičová v disciplíne, v ktorej si azda najmenej verila – ľubovoľnej malokalibrovke 3×20. Po sklamaní vo vzduchovke, v ktorej obhajovala zlato z Pekingu, prišla takmer „nechtiac“ v poslednom svojom vystúpení k medaile. Aj to je dôkazom, že špička v tomto športe sa extrémne vyrovnáva a najlepších už nedelí výkonnosť, ale skôr otázka psychickej odolnosti a šťastia.
Poslednýkrát stúpala slovenská vlajka na stožiare v bývalom motoristickom areáli Brands Hatch, kde sa konali preteky v cestnej cyklistke. Zrakovo postihnutý Vladislav Janovjak s navádzačom Róbertom Mitošinkom po dvoch štvrtých miestach v Pekingu konečne úspešne urobili aj ten posledný krôčik medzi trio oslavovaných. V pretekoch s hromadným štartom príkladne zabojovali a bronz bol pre nich „zlatou“ bodkou.
V šestke najlepších ešte skončilo ďalších päť Slovákov. Vrhač Adrián Matušík bol v disku štvrtý, diaľkarka Lenka Gajarská skončila piata, šieste miesta obsadili plavec Viktor Kemény na 100 m prsia, plavkyňa Karina Petrikovičová na 100 m znak a už spomínané cyklistické duo Vladislav Janovjak s navádzačom Róbertom Mitošinkom.
Napriek tomu, že Slovákom sa nepodarilo celkom zastaviť ústup z pozícií, nemožno hovoriť o sklamaní z ich londýnskeho vystúpenia. Azda o niečo viac sa čakalo od športových strelcov, lukostrelcov i boccistov. O prepadáku sa však ani v jednom prípade nedá hovoriť. Treba si uvedomiť, že aj šport hendikepovaných sa čoraz viac profesionalizuje. Slováci ostávajú amatérmi športujúcimi len popri zamestnaní.
Úspešnosť držia nad vodou stolní tenisti, ktorí aj v britskej metropole potvrdili, že sú stále absolútnou svetovou špičkou. Azda najpríjemnejším prekvapením slovenského tímu bol výkon ešte len 16-ročného plavca Viktora Keménya, ktorý naznačil, že by sa opäť mohlo zablýskať na lepšie časy aj v tomto v minulosti pre Slovensko úspešnom športe.
O štyri roky sa zdravotne postihnutí športovci stretnú v brazílskom meste Rio de Janeiro na XV. paralympijských hrách.