Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Najpozoruhodnejší boxer histórie. Július Torma, rytier rukavíc

Boli a sú takí, čo pochybujú: patrí vôbec Július Torma do slovenského športu? Narodil sa v Budapešti, zomrel v Prahe. Mal však slovenský pôvod a navyše olympijským víťazom v Londýne 1948 sa stal ako člen slovenského klubu ŠK Baťovany (v súčasnosti Partizánske).

27.07.2012 14:00
Július Torma Foto:
Július Torma.
debata (3)

V amatérskom ringu to bol vynikajúci borec. Torma si až dvakrát v živote vyslúžil titul technickejšieho boxera turnaja, čo je vo svete dvanástich povrazov mimoriadna pocta. Po prvý raz na olympiáde 1948, po druhý raz na majstrovstvách Európy 1949 (svetové šampionáty sa vtedy ešte nekonali).

Gyula, Ďusi, Julo

Gyula Torma, inak pre kamarátov Ďusi, prežil mladosť v Maďarsku, kam sa jeho rodičia s koreňmi v slovenských Komjaticiach a krátkym pobytom v Štúrove odsťahovali za prácou. V Budapešti sa narodil, tam začal s boxom, tam sa z neho stal šampión.
„Bol to najväčší talent, aký kedy prešiel mojimi rukami. Skvelá technika, tvrdý úder a statočné prijímanie rán súperov. Keby mal takú silnú vôľu ako Papp, bol by olympijským víťazom či majstrom Európy niekoľkokrát. Papp sa v súkromí neflákal, nemal záujem o nočný život, čo sa o Tormovi nedá povedať. Bol to taký vagabund. Vždy si vypočul inštrukcie, no len čo vstúpil do ringu, robil si všetko po svojom,“ tvrdil o ňom jeho tréner Zsigmond Adler v knihe Zlaté rukavice.

Adler Tormovi vštepoval, že boxer musí pracovať nielen rukami a nohami, ale najmä hlavou. Desať rokov s ním Gyula trénoval a ani jeden tréning nevynechal. Prišla vojna, fašisti našili na Adlerov kabát žltú židovskú hviezdu a odvliekli ho do zberného tábora.

„Vedeli sme, kde je, a tak sme si poňho išli,“ vravel rozhodný Torma. Bolo ich päť. Pred bránou tábora zinscenovali medzi sebou divokú bitku. A poriadne krvavú, aby to nevyzeralo iba naoko. Potrebovali odpútať pozornosť stráží. Torma medzitým prekĺzol dovnútra, Adlera vyslobodil a do konca vojny ho ukrýval.

Zlákal ho Kubala

Prsty v Tormovom príchode na Slovensko mal v čase povojnovej repatrizácie slávny futbalista Ladislav Kubala. Rovnaký prípad ako on. „Príď, tu je lepšie, žiaden hlad ako v Budapešti,“ lanáril ho. Tormovi sa spočiatku príliš nechcelo. Prišiel, preskúmal terén a vrátil sa do späť. V maďarskom ringu bol už predsa niekto.

Druhýkrát prišiel na Slovensko aj s o štyri roky mladším Lacim Pappom (ten sa však čoskoro vrátil). Po slovensky veľmi dobre nevedel a dlho mondokoval. Iba slovenské nadávky sa na Tormu hneď lepili a často ich vypúšťal. Niekoľko týždňoch po boxerovi zamierila do novej vlasti aj jeho manželka, ktorá nebola súčasťou oficiálnej výmeny obyvateľstva. Prepašovali ju tajne loďou cez Dunaj. Mala so sebou iba zopár osobných vecí, nábytok z orechového dreva a v brušku prenášala dcéru.

„Torma ušiel do Bratislavy!“ senzačne oznámil maďarský Népsport 12. augusta 1946. Už na jeseň 1946 boxoval Torma za vybrané družstvo Slovenska proti Sovietskemu zväzu. Súper vyhral 19:1. Jediný slovenský bod získal Julo, ktorý remizoval s chýrnym Ščerbakovom.

O niekoľko mesiacov neskôr vyboxoval na majstrovstvách Európy v írskom Dubline pre Československo bronz. A potom týždeň chodil po Londýne, lebo domov neletelo žiadne lietadlo. Na ostrovy sa vrátil čoskoro – za životným úspechom, ktorý sa zrodil v auguste 1948 a ešte na dôvažok v piatok trinásteho.

Zlatý Londýn

Prvá olympiáda po dvanásťročnom vojnovom požiari. Raritou boxerskej súťaže bolo, že ring visel nad bazénom. Boxovalo sa v plaveckej hale Empire Pool, kde postavili pódium konštrukciou z trubiek. Z pätice československých borcov sa prebojoval najďalej Torma. Mal 26, najkrajšie roky, najlepšiu formu a ekrazitovú ľavačku.

V prvom kole vyradil Maďara Beneho, ktorého dobre poznal z Budapešti. V druhom poslal dvanásťkrát na zem Kanaďana Blackburna. V treťom zdolal Španiela Cadabadu. Výhra nad Talianom D´Ottaviom (aj s boľavou rukou; inak vraj jeho najkrajší duel) ho posunula do finále, kde ho čakal čierny Američan Horace Herring.

Julo napísal domov manželke, že tento americký námorník bude najtvrdším orieškom. V ringu stavil na osvedčenú taktiku – znervózniť súpera už pred súbojom. V šatni začal poskakovať, robil opičky a dokonca brnkol Američanovi rukavicou do vlasov. „Tak čo, ty čierny, rozdáme si to?“ citovali Tormu v knihe Zlaté rukavice.

Pred finále dostal od lekára Pavla Handza obstrek na zranenú kostičku na ruke a veľmi vyrovnaný zápas sa začal. Československý olympionik vyhral prvé dve kolá tesne na body. V treťom Američana tvrdým úderom definitívne zlomil. Torma získal zlato. Súpera šokoval zdanlivo ležérnymi pohybmi, no na svoj okamih striehol ako mačkovitá šelma. Američan vyzeral bezradne.

Obecenstvu sa Tormov spôsob boja veľmi páčil. Tribúny burácali po jednom jeho sidestepe, ktorým sa vyhol úderu amerického zabijaka. Ten vletel do povrazov a úplne dezorientovaný chvíľu hľadal súpera. Na samý záver si slovenský boxer pripravil skvelý rozlúčkový koncert. Pustil súpera do útoku, no úderom pravačky na solar ho pribrzdil. Herring klesol na kolená. Dovolil mu postaviť sa na nohy a ako z guľometu vypustil sériu hákov a zároveň s gongom amík inkasoval direkt na bradu. Box ako z veľkej knihy. Londýn šalel. A to len málokto tušil, že 168 cm vysoký boxer bojoval prakticky iba jednou rukou. So zlomenou kostičkou na prste ľavačky!

Lord vo vode

Tormu už pred turnajom pobavil ring nad bazénom. Nadchol ho atypický nápad. Pred súťažou si na túto tému aj zašpásoval: „Dobre to vymysleli. Kto prehrá, môže sa ísť hneď utopiť…“

Sklamaný americký finalista síce do vody neskočil, ale ktosi iný sa nečakane postaral o nezabudnuteľné plavecké intermezzo. Vo vode sa ocitol lord Rudyard H. Russel, popredný svetový boxerský funkcionár. Tak ako bol – v bielych nohaviciach a s motýlikom na košeli – skočil do bazéna, oznamujúc nadšene a so vzrušením prekvapeným divákom: „Videl som najlepší zápas v živote!“ Takto ocenil Tormovo pästiarske umenie niekdajší šéf Medzinárodnej boxerskej asociácie. Keď sa Angličana na ME 1977 v Halle opýtali, ktorého boxera považuje v histórii za najpozoruhodnej­šieho, Rudyard Russell odvetil bez rozmýšľania: „Tormu.“

Po návrate z Londýna Jula vítali v Baťovanoch tisíce ľudí. Zlatý boxer nosil na rukách svoju malú dcéru Darinku (ako Kratochvílová sa neskôr usadila v Prahe). Tá dnes opatruje zlato z Londýna ako rodinný poklad. Ozvali sa jej viacerí zberatelia. Najvyššia ponuka znela na stotisíc českých korún.

Torma boxoval aj na ďalších dvoch olympiádach. V Helsinkách 1952 vypadol vo štvrťfinále a celkovo obsadil s ďalšími troma boxermi piate miesto. Zlatý záskok zaňho urobil Ján Zachara. Nebyť však Tormu, ktorý sa za priateľa, mladšieho o šesť rokov, obetavo zasadil, ostal by doma. „Nepôjde Zachara, nejdem ani ja,“ vyhlásil skalopevne Torma. V Melbourne 1956 skončil v druhom kole.

Boxu zostal verný aj po ukončení kariéry. V Prahe, kam sa rodina zo Slovenska presťahovala, pôsobil ako tréner. Získal hodnosť kapitána. Z Prahy ho chceli odveliť do Kroměříža, no kvôli dcére zostal v hlavnom meste. V roku 1960 sa objavil aj vo filme Prežil som svoju smrť (príbeh boxera, ktorý sa dostal do koncentračného tábora).

„Nie som Zátopek, nech behá súper,“ znel jeden z jeho bonmotov. Mal povesť búrliváka, ale aj rytiera kožených rukavíc. „Nechodil som do ringu mlátiť ľudí. O to by v boxe ani nemalo ísť. Málokedy som vyhral knokautom. To ma vôbec nelákalo. Boxom som sa iba zabával.“

3 debata chyba