Keď slovenský štvorkajak preťal pásku, z tvárí kvarteta Komárňancov sa dalo čítať totálne vyčerpanie i sklamanie. „V cieli sme boli najprv trochu nahnevaní,“ opisoval Michal Riszdorfer momenty tesne po pretekoch Nedokázali sme vyhrať. Ale Bielorusi šli fantasticky a my si nemáme čo vyčítať. Išli sme na doraz. Na čo sme mali, to sme ukázali. Postupne si už uvedomujeme radosť zo striebra, lebo sme mohli byť aj bronzoví," vravel, už s medailou na krku, po tlačovej konferencii. „Ako vyjadriť pocity? Zotavujem sa a vyplavujem kyselinu mliečnu, ale získať akúkoľvek medailu na olympiáde je dobrý pocit.“
Keď vyšiel z kajaku, ledva stál na nohách. Na hlavu si prikladal sáčok s ľadom. „Všetky sily som nechal na trati. Maximálne vyčerpanie. Posledných 50 metrov som nevmímal. Posledných päť nevládal vystierať ruky. Rýchlejšie sa ísť už nedalo. Veľké podujatia si vyžadujú veľké nasadenie. Olympiáda sa nedá jazdiť s úsmevom. V konkurencii, kde šesť lodí vie finišovať v jedinej sekunde, musíme byť maximálne sústredení a rátať maximálnym vyčerpaním,“ vysvetľoval najstarší člen posádky.
Štvrté miesto štvorkajaku v Sydney, tretie v Aténach, druhé v Pekingu – nasledovať by malo londýnske zlato. Chce byť Michal Riszdorfer (31) pri tom? „Chuť mám, závisí od zdravia a od chalanov, či to ešte so mnou potiahnu.“
Richard Riszdorfer: Táto štvorka je skvelá
Na Londýn má chuť aj Richard Riszdorfer. Bude za staršieho brata lobovať? „Mišo je po Erikovi Vlčekovi druhý najlepší slovenský kajakár. Kde takého nájdeme? Skôr za seba by som mohol lobovať,“ smial sa. „Ale vážne. Ťažko hľadať lepších kajakárov na Slovensku. Netreba sa prihovárať za nikoho, táto štvorka je skvelá.“
Na štart prišla slovenská loď posledná, nechala si skontrolovať, či na kormidle nie sú riasy. „Aj v biblii stojí – poslední budú prvými. Ešte máme šancu, Bielorusi idú na doping,“ vtipkoval. Hneď však na ich adresu dodal: „Sú dobrí, majú natrénované a vyšlo im to viac ako nám.“ Napriek tomu s Bielorusmi veľmi nerátal. „Doteraz nás nikdy nezdolali. Škoda, že sa im to podarilo tu.“
Pred pretekmi bol Richard pokojný. „Cítil som, že budeme mať medailu. Zlatú. Pocit ma sklamal, ale cenný kov je.“
Najhoršia chvíľa na trati? „Posledných 150 metrov sme už cieľ ťahali očami. Cítil som, že naša loď spomaľuje a nemecká sa približuje. Spomenul som si na Atény a podobnú situáciu. Tam sme ich nápor neodrazili. Teraz áno. Zajazdili sme to, čo máme natrénované. Som stále viac a viac spokojný. Bol to dobrý rok. Netrápili sme sa ako pred Aténami, kĺzalo nám to a na tréningy som sa vyložene tešil. Teraz si dáme pauzu. Na ďalší štvorročný cyklus treba organizmus poriadne zregenerovať.“ Ešte aj dobíjať energiu idú spoločne. „Na nervy si nelezieme. Pred dvoma mesiacmi sme si objednali spoločnú dovolenku v Egypte. Aj mimo lode so dobre rozumieme.“
Erik Vlček: Teraz si musíme prečistiť hlavy
Aj Erik Vlček sníval o zlate. „Od malička, čím bližšie k Pekingu, tým reálnejšie. Naozaj sme chceli vyhrať. Išli sme veľmi dobrú jazdu, na pokraji síl, takmer do bezvedomia. Stačila v úvodzovkách len na druhé miesto, ale pomaly sa z toho začíname tešiť. To striebro bude pamätné, dokázali sme poraziť veľmoci ako Maďarsko a Nemecko, ktoré v tejto disciplíne na olympiáde kraľujú od nepamäti. Škoda, že nás ešte niekto predbehol. Bola to bieloruská jazda, napálili tempo a išli si po zlato tak ako sa na šampiónov patrí,“ vystrúhal im poklonu.
Triumf slovenskej káštvorky čakali mnohí. „Máme veľa fanúšikov, ktorí nám doprajú. To nebol tlak, ale podpora,“ vysvetľoval tretí z lode.
Vlček si nemá čo vyčítať, dal do pretekov všetko. „Kto nikdy nešportoval, nevie si predstaviť, aká námaha sa skrýva za týmto úspechom. Záverečné dni boli extrémne náročné. Plné stresu, napätia, do stiahnutých žalúdkov sme nevedeli dostať nič, v mysli sme mali len finálové preteky. Teraz si musíme prečistiť hlavy a užívať si úspech. Začneme v slovensko dome. To už nebude nápor na svaly, ale na pečeň,“ smial sa.
A potom si vychutnajú olympiádu. „A nakúpime suveníry,“ dodal.
Juraj Tarr: Zabojoval som vtedy aj teraz
Ešte aj dnes si Juraj Tarr spomína na rok 1997, keď ho pribrzdila nepríjemná lekárska diagnóza. „Po juniorských majstrovstvách sveta ma otec Juraja Baču operoval. Na ľavej strane krku mi vybral veľkú uzlinu. Poslali ma na vyšetrenie do Bratislavy, kde mi zistili rakovinu štítnej žľazy. Dvakrát v priebehu mesiaca ma operovali, následná liečba rádioaktívnym jódom trvala rok a pol.“
Dostal sa z toho. V olympijskom štvorkajaku pádloval už v Sydney, v Aténach ho vymenil Juraj Bača, ale dva roky opäť sedí v úspešnej lodi. „Byť druhý na olympiáde po tom všetko, čo som prežil, je balzma na dušu. Zabojoval som vtedy a aj teraz. Mám zo striebra obrovskú radosť.“
So slovenskými kajakármi chystáme aj online rozhovor – po 17:00 SELČ