Hoci sa angličtinu učia od prvej triedy základnej školy, kto sa do nej nepustí s vervou, nepochodí. Nie je to len o tom, naučiť sa slovíčka, ale ich aj správne povedať. Porozumieť hoc základným frázam je niekedy veľmi, veľmi zložité.
A tak je pobyt v Číne jednoduchý. Žiadne one, two, three. Pekne – jeden, dva, tri. S domácimi sa bavíme – po slovensky. Veď je to jedno. Aj tak si nerozumieme. Číňan si melie svoje a ja netuším o čom. Teda asi tuším – v taxíku o cestovaní, v reštaurácii o jedení a v obchode o biznise. Ale povedať mi môže čokoľvek – od toho, že mám škaredú košeľu až po to, že sa príšerne vyspal a nemá na mňa náladu. A aj ja mu môžem povedať čokoľvek. Absolútna sloboda slova. V hlavnom meste Číny. Podstatný je úsmev. Napokon, vždy sa nejako dohodneme.
Na jazyku nezáleží. V láske a biznise zvlášť. Čaro nakupovania aj v tomto kúte sveta spočíva v dohadovaní. Cena sa vždy tvrdo zjednáva. To, čo dávajú za sto, zober za tridsať – dva kusy. Každý si hudie svoje. Padol si na hlavu? – vyslovím, keď zaznie prvá cena. Potom príde smršť slov, ktorej nerozumiem, sprevádzaná grimasou, krútením nosom, vraštením obočia. Možno vraví, že som sa zbláznil. V ruke sa zjaví kalkulačka. Každý ťuká svoju sumu. Číňan lamentuje. Číňan sa chytá za hlavu. Číňan napokon teatrálne rezignuje. Gestá a kalkulačka. Aktuálne jediný dorozumievací prostriedok.
Ďakujem ti, poviem, keď odchádzam. Ak som veľmi spokojný, skúsim to čínsky: sie-sie. Keď zmiznem za roh, v obchode si iste mädlia ruky. Nepochybujem, ešte stále totiž predali dobre.
