Metropoly biznis láka
Náklady na usporiadanie najväčšej športovej párty neustále rastú, napriek tomu sa veľké metropoly sveta každé dva roky bijú, aby práve pod ich nebom vzplanul symbolický oheň. Majú na to pádny dôvod. Olympiáda je totiž skvelý biznis!
Veľké peniaze, ktoré v súčasnosti tečú cez päť kruhov, vyvolávajú spory o tom, či je rozhodovanie o pridelení organizovania hier objektívne a čisté. V roku 1998 vypukol dosiaľ najväčší korupčný škandál v dejinách MOV, po ktorom prišlo šesť členov olympijskej vrchnosti o mandát a ďalší štyria sa ho vzdali sami. Objavili sa dôkazy, že americké dejisko ZOH 2002 Salt Lake City nepresvedčilo niektorých voliteľov MOV iba pripravenými športoviskami či prísľubom výnimočnej atmosféry. Organizačný výbor mal okrem iného rozdeliť medzi členov MOV viac než 400 000 dolárov na štipendiách na amerických univerzitách.
Švajčiarsky člen MOV Marc Hodler vzápätí vyslovil podozrenie, že sa uplácalo pravidelne už niekoľko rokov. Hovorilo sa o nákladných daroch, medzi ktorými nechýbali luxusné automobily, diamanty, drahé výlety pre členov MOV alebo zábava s prostitútkami.
Šesť fliaš ročne? To je málo
Keď hlavný šéf nápojového impéria Coca-Cola Doug Daft v roku 2000 počas OH v Sydney rokoval s vplyvnými mužmi z olympijského hnutia, mnohí ekonomickí komentátori začali mať jasno v otázke najväčšieho favorita na usporiadanie OH 2008. Objavili sa totiž veľavravné čísla. Každý Američan vypije ročne 375 plechoviek či fliaš Coca-Coly, Austrálčan 276, ale Číňan? Iba šesť. To sa musí zmeniť!
Realita? Na pekinských športoviskách sú chladničky plné produktov Coca-Coly, o jedlo sa postará McDonald's a iba kreditnými kartami Visa možno platiť za vstupenky a suveníry. Peniaze zvučných firiem a spoločností, ktoré platia za exkluzívne právo byť olympijskými sponzormi, tvoria asi tretinu príjmov olympijského hnutia. Viac než polovica pripadá na predaj televíznych práv a zvyšok tvoria peniaze z predaja vstupeniek či produktov s olympijským logom.
Približne polovica zo získaných prostriedkov putuje do kasy usporiadateľom, zvyšok sa delí medzi jednotlivé národné olympijské výbory a medzinárodné športové federácie a osem percent si nechá MOV.
Pokladňu naplnil Samaranch
Cesta k olympijskej prosperite však bola dlhá a bolestivá. Po olympiáde 1976 v Montreale, ktorú bojkotovali africké krajiny (a kanadské mesto takmer zbankrotovalo), vyhlásilo 60 západných krajín vrátane USA, že budú ignorovať olympiádu v Moskve. Myšlienka svetových hier bola v troskách a v pokladni MOV zostalo vraj iba pol milióna dolárov. ,,Každý už písal olympijský nekrológ," spomínal Angličan Michael Payne, ktorý mal vtedy na starosti marketing.
Lenže potom sa stal šéfom svetového olympizmu Juan Antonio Samaranch. Španiel odštartoval veľkú propagačnú kampaň. Putoval po svete ako pápež. Neskôr odobril štart na olympiáde pre takzvaných profesionálnych športovcov (basketbalistov z NBA, hokejistov z NHL, či bejzbalistov z MLB). ,,Bez komercializácie by nebolo žiadne športové odvetvie na vrcholnej úrovni," citovali médiá jeho obľúbený výrok.
O olympiádu 1984 prejavil záujem jediný kandidát – Los Angeles. Hry síce bojkotoval socialistický tábor, ale podujatie spôsobilo finančnú revolúciu. Usporiadatelia zarobili 215 miliónov dolárov a MOV zinkasoval za predaj televíznych práv štvrť miliardy dolárov. Pokladňa sa začala plniť.
Po Soule 1988 sa odhadoval zisk na 300 miliónov dolárov, v Barcelone 1992 to bolo päť miliónov, no hry položili základy silného hospodárskeho rozvoja mesta. OH v Atlante 1996 zarobili desať miliónov dolárov. Miliardové dlhy zostali organizátorom OH 2004 v Aténach, hostitelia však počítajú s tým, že sa im vložené prostriedky vrátia v budúcich rokoch napríklad vo zvýšenom záujme turistov o krajinu.
A čo Peking? Číňania poňali olympiádu ako nákladný reklamný spot, ktorý odprezentuje krajinu v pozitívnom svetle. Na peniazoch nešetrili. A nepochybujú o tom, že to bola výhodná investícia. Nielen pre vylepšenie imidžu. Priamy zisk, v ktorom sú zahrnuté príjmy za predaj televíznych práv, vstupeniek, či dotácie od sponzorov, odhadli na dve miliardy dolárov.
Olympiáda je skvelý biznis! Avšak už len málokto na svete si ho môže dovoliť.
Biznis a olympiáda
- 1896. K financovaniu prvej olympiády v Aténach prispel filantrop George Averoff, ktorý dotoval výstavbu olympijského štadióna. Jednou z prvých reklám sa tu prezentoval Kodak.
- 1920. Na OH v Antverpách bol oficiálny bulletin taký preplnený reklamou, že v ňom diváci iba ťažko nachádzali informácie.
- 1952. V Helsinkách umožnili spoločnostiam z 11 krajín dotovať rôzne produkty pre OH, od jedla až po kvety.
- 1964. V Tokiu sa počet dodávateľských firiem vyšplhal na 250.
- 1984. OH v Los Angeles sa prvý raz od roku 1896 zaobišli bez štátneho finančného príspevku, napriek tomu vykázali zisk 223 miliónov dolárov. Naposledy bola olympiáda zisková v roku 1932.
- 1988. V Calgary a v Soule odštartoval tzv. olympijský marketingový program, v ktorom sa kladie dôraz na zníženie počtu sponzorov, ale zvýšenie celkových finančných tokov.
- 2000. Na OH v Sydney predali rekordných 92 perecent všetkých voľných vstupeniek. Padol tak rekord 82,3 percenta predaných vstupenek z Atlanty 1996.
- 2002. Komerčne najúspešnejšie ZOH v histórii. V Salt Lake City predali 95 percent vstupeniek.
