Keď prekročil cieľovú čiaru, bezvládne sa sklátil na dráhu. Celý štadión mu tlieskal. Keď sa s pomocou zdravotníkov pozviechal, vyzul si tenisky, položil ich na tartan a zamával. Na rozlúčku. Boli to jeho posledné preteky. Ponožky zastrčil pod dres a odkráčal bosý. Pri rozhovore si musel sadnúť, nevládal sa udržať na nohách. „Musím nájsť doktora, mám niečo s obličkami,“ hovoril.
Riskovali ste zdravie. Neváhali ste, či by nebolo lepšie z pretekov odstúpiť?
Slabšie povahy by to dávno vzdali, ale tí, čo ma poznajú, vedia, že bojujem až do konca. Dobojoval som to aj teraz – napriek tomu, že som prišiel posledný. Na viac som nemal. Nechal som tam srdce aj dušu. Všetko.
Neznepokojila vás ani tá krv?
Asi nemám pud sebazáchovy (s úsmevom). Samozrejme, keď sa objavila krv, nevedel som, či mi budú fungovať obličky a či môžem piť. Ešte sa mi to nikdy nestalo. Ale na päťdesiatke vám môže skolabovať hocičo, odíde vám srdce alebo skončíte v kóme, ani neviete ako. Stalo sa mi to dvakrát, viac to už zažiť nechcem.
Ako vyzerá chodecká kóma?
Najskôr vám vypadnú farby, vidíte len čiernobielo. Potom vypadne obraz úplne. Potom vypadne aj zvuk. A nakoniec prestanete vnímať okolie a zosypete sa na zem.
Báli ste sa, že sa vám to prihodí aj teraz?
Musel som s tým počítať. Rozkladal som si sily tak, aby sa to nestalo, ale vylúčiť to aj tak nemôžete.
K čomu sa dá prirovnať vypätie, ktoré zažívajú chodci pri maratóne?
Odrovnáte si organizmus, ako keby ste sa z alkoholu zomleli úplne na smrť. Vnútorné orgány mám zničené na niekoľko dní, možno týždňov, takisto krv. Budem sa dávať do poriadku mesiac, dva, možno tri. Dal som do toho viac než maximum.
Pamätáte si posledné metre na štadióne?
Veľmi nie. Možno som v cieli zdvihol ruky, možno som tesne predtým posielal z posledných síl bozky do kamery. Už som ani nevidel, ako kráčam. V cieli som sa vyzul a nechal tenisky na tartane. Tak sa má skončiť kariéra. V posledných pätnástich kilometroch som sa tak vytrápil, že už nemám chuť viackrát to prežívať. Je to neskutočne náročné, človek si ničí zdravie, ktoré mu už nikto nevráti.
Vnímali ste potlesk z tribún Vtáčieho hniezda?
Keď som bol v tuneli a zahlásili moje meno, počul som, že štadión sa roztlieskal. Asi som zožal druhý najväčší potlesk – hneď po víťazovi. Prísť naspäť do toho kotla bol úžasný, výnimočný pocit.
Neobmäkčí vás natoľko, aby ste s chôdzou nekončili?
Olympiáda je krásna vec, ale treba robiť aj niečo iné. Všetci vravia, že mi chôdza bude chýbať a ja to viem. Ale niečo si nájdem.
Nik vás neprehovorí?
Prosím všetkých kamarátov, známych a trénera, aby ma už nikdy nepokúšali s myšlienkou začať opäť trénovať. Vedia, akú mám slabosť pre tento šport, ale nech to nerobia pre moje dobro. Končil som už tisíckrát, ale teraz je to definitívne. Boli to krásne roky, mám fantastické spomienky, ale stačilo.
Neľutujete, že vás prehovorili na štart v Pekingu?
V žiadnom prípade, toto je vec, ktorá mi ostane v hlave na veky vekov. Môžu vám ukradnúť auto, ale zážitky vám nikto nezoberie. Je to skvelý pocit, že som dokráčal až do hniezda.
Neškrie vás, že sa nelúčite lepším výsledkom?
Napriek všetkému si myslím, že to bola dôstojná rozlúčka. Nevzdal som to a ukázal, že viem bojovať. Pokojne som sa mohol na to vykašľať. Každý, kto by čúral krv, by zastal. Ale ja som došiel, hoci som riskoval zdravie. Myslím, že je to dôstojné človeka, ktorý robil tento šport vyše dvadsať rokov.
Na predchádzajúcej olympiáde ste skončili na 36. mieste, hoci šesť dní pred štartom ste mali autonehodu.
A dosť ťažkú, štyrikrát sme sa otočili cez strechu. Mal som otvorenú ranu na ruke, pätnásť štichov, ale kráčal som s tým. V Pekingu to však bolo ešte ťažšie.
Tie tenisky si nepôjdete zobrať?
Nie, zostanú tam. Sú kvalitné, ak ich niekto chce, tak ich tam nájde – sú to deviatky (smiech). Mal som ich krátko, šetril som ich na olympiádu. Päťsto, možno tisíc kilometrov, viac nemali. Ale už si ich viac nechcem obuť.