Takúto grandióznu olympiádu môže pripraviť vari len Čína. Krajina, ktorá nemá problém s priestorom pre gigantické športoviská (a ak ho má, tak ho po svojom vyrieši, napokon, neschválili zákony o vyvlastňovaní aj u nás?), nemá problém s ľuďmi a nemá problém s peniazmi.
Jasné. Čína chcela ohúriť. Čína sa chcela ukázať v lepšom svetle, než ako ju svet vidí. Čína chcela dať zabudnúť, že v krajine vládne komunistický režim, ktorý má problém s Tibetom, s disidentami, s ľudskými právami, súdnym systémom, s cenzúrou. Mám pocit, že sa jej to na 16 dní podarilo. Veľké demonštrácie v uliciach a ani malé na športoviskách sa nekonali. Desiatky politikov, ktorí sa prišli pozrieť na športový sviatok (ne)taktne mlčali. Len niektoré médiá hľadali chyby krásy, niekedy za každú cenu.
Nie všetko je v priestoroch, v množstve ľudí a v peniazoch. Srdečnosť a ochota sa zaplatiť nedá. Stretával som sa s ňou na každom kroku – a nielen v olympijských objektoch, Číňania boli príjemní a priateľskí aj v najošarpanejších kútoch hutongov, chudobných to mestských štvrtí.
Organizátorov a dobrovoľníkov mal Peking určite viac ako potreboval. Každý z nich sa usmieval a pomáhal. Nezdalo sa, že na základe pokynov zhora. Išlo to z nich. Z radosti, že sú pri grandióznej veci, z hrdosti, že Čína je úžasná krajina, ktorá dokáže pripraviť najkrajšie hry sveta.
Je to tak. Väčšina Číňanov je spokojná. Možno nie vždy so životnou úrovňou, možno nie vždy s korupciou na úradoch, ale s vedením krajiny a komunistickou stranou, so zriadením a ľudovou republikou áno. Krivé slová na vlastnú krajinu som nepočul. Naopak, všetci boli hrdí na to, čo Čína dokáže. Pyšnejší, ako vedia byť Slováci.
Svet mal a bude mať aj po hrách dostatok času viesť s Čínou dialóg. Športovci sa do politiky nemiešali. Bojovali svojimi výkonmi, aj tu v dueli s hostiteľskou krajinou často ťahali za kratší koniec. Aj oni však prispeli k úspechu olympiády.
Londýn sľubuje v roku 2012 rovnakú muziku za polovicu peňazí. Úprimne, bude to mať ťažké.