Medailu získal pre mŕtvu manželku
Na stupňoch víťazov otŕčal v jednej ruke zlatú medailu a v druhej fotografiu svojej manželky. Mŕtvej manželky. Jeho žena Susann zomrela vlani pri autonehode. „Sľúbil som jej, že vyhrám olympiádu,“ vravel vzpierač Matthias Steiner. Zoznámili sa vďaka nej. Videla ho v televízii na súťaži a zistila si jeho e-mailovú adresu. Najskôr si písali, potom sa stretli a zakrátko aj vzali.
Foto: SITA
Steiner je rodák z Viedne, v Pekingu však súťažil za Nemecko. Keď pred tromi rokmi Rakúsky vzpieračský zväz nepustil na európsky šampionát do Sofie jeho trénera, pohádal sa s funkcionármi a vyhlásil, že Rakúsko už reprezentovať nebude. Keďže Susann bol Nemka, požiadal o občianstvo aj on. Dostal ho až začiatkom tohto roka. Takmer tri sezóny nemohol súťažiť. Napriek tomu prišiel na olympiádu v skvelej forme. Počas celej súťaže v najťažšej kategórii zaostával za Rusom Čigiševom, ale mal výhodu posledného pokusu. V nadhode si dal naložiť 258 kg a činku dostal nad hlavu. Zvíťazil o jediný kilogram. Poskakoval, tešil sa, utieral si slzy. Silný koktejl emócií. To, čo Susann sľúbil, dodržal.
Prežila. A splnil sa jej sen
V bielom tričku a cyklistických šortkách pripomínala skôr rekreačnú bežkyňu, ale päť olympijských kruhov na štartovom čísle 2055 ju utvrdzovalo v tom, že sa jej nesníva. Je v Pekingu. Iracká šprintérka Dana Abdulrazaková bola v Číne za hrdinku ešte skôr než zakľakla do blokov na 100 m. Denník The Times opísal ťažké podmienky, v akých sa irackí športovci doma pripravujú. „Behali sme v trojici na dráhe v Bagdade, keď na nás zaútočili ostreľovači. Guľka mi preletela okolo nohy a zaryla sa do kmeňa stromu,“ opisovala šprintérka. „Často sa stáva, že na ceste domov z tréningu po našom aute strieľajú. Iba Danina neutíchajúca zanietenosť ma stále drží pri tejto práci. Je to veľmi statočné dievča,“ povedal tréner Jusuf Abdul-Rahman.
Foto: www.middle-east-online.com
Láska trénera a jeho zverenky je ďalším motívom rozprávkového príbehu. Abdulrazaková je totiž Sunitka a Abdul-Rahman patrí k Šiítom. Obe náboženské skupiny medzi sebou vedú boj. Irackým športovcom hrozilo, že do Pekingu nepôjdu. MOV najskôr ich účasť odmietol pre rozpustenie národného olympijského výboru, neskôr rozhodnutie zmenil. „Keď som sa z televízie dozvedela, že nás na Hry nepustia, dve a pol hodiny som ronila slzy. A keď bolo jasné, že pocestujem, bola som najšťastnejším človekom na zemi. Olympiáda je krásna,“ dodala iracká šprintérka.
Gymnastikou zachránila syna
Keď v roku 1991 získala svoj prvý titul majsterky sveta, viacero z jej pekinských súperiek ešte ani nebolo na svete. Oksana Čusovitinová v tridsiatich troch rokoch dokazuje, že športová gymnastika nemusí byť doménou tínedžeriek. Ako je možné, že vydržala tak dlho? „Milujem gymnastiku,“ odvetila novinárom. Azda zo skromnosti spočiatku nespomenula druhý dôvod: gymnastikou zachránila život synovi. V roku 2002 zistili trojročnému Ališerovi akútnu leukémiu. Čusovitinová a jej manžel, bývalý zápasník Bachodir Kurpanov, v tom čase žili v Uzbekistane, kde lekári nevedeli chlapcovi pomôcť. Za nádejou preto odcestovali do nemeckého Kolína. Tamojšia nemocnica prijala Ališera za pacienta, od rodičov však žiadala prísľub, že zoženú 100-tisíc dolárov potrebných na liečbu.
Čusovitinová preto aj v dvadsiatich siedmich rokoch cvičila. Na exhibíciách a aj vďaka početným darom od gymnastickej komunity peniaze zohnala.
Foto: SITA
„Nemala som na výber. Keby som nesúťažila, môj syn by nežil,“ povedala gymnastka agentúre Reuters. Ališer má dnes deväť a chodí do školy. „Túto medailu venujem jemu,“ vravela v Pekingu zvierajúc v ruke striebro z preskoku. Čusovitinová ho už vybojovala v drese krajiny, ktorá dala jej synovi šancu. Milovaná gymnastika jej veľmi pomohla, teraz jej to možno spláca. A chce cvičiť aj na svojej šiestej olympiáde. V Londýne. „Budem mať už tridsaťsedem? No a čo. Cítim sa na osemnásť,“ dodala šťastná.
Zdolala osud. Pláva aj bez nohy
Dokázala to, o čo sa márne snažil jej krajan Oscar Pistorius. Natalie du Toitová skončila v plaveckom maratóne na 16. mieste. Na prvý pohľad nič výnimočné. Juhoafričanka však plávala len s jednou nohou! Keď sa vo februári 2001 vracala na skútri z tréningu zo školy, zrazilo ju auto. "Musíme vám nad kolenom amputovať ľavú nohu,“ znela krutá diagnóza lekárov. Pre iného by to znamenalo koniec športovej kariéry, ona bola o tri mesiace znovu vo vode. Na umelý kĺb dostala protézu. Tú si však pred pretekmi odloží a vrhne sa do vĺn bez nej.
Foto: Reuters
Vo vode utŕži viac rán, než rozdá. Nestojí však o ľútosť. Veľa času strávi tým, že prednáša na školách, vo firmách, či kostoloch o motivácii, o živote a o tom, ako treba bojovať za splnenie svojich snov. Chcela súťažiť už na OH v Aténach, no nekvalifikovala sa na ne. Bola však hviezdou paralympiády. Získala päť zlatých a jedno striebro. Na paralympiáde bude štartovať aj v Číne. „Šestnáste miesto ma mrzí, chcela som skončiť v prvej päťke. Dúfam, že mi to vyjde v Londýne,“ povedala juhoafrická tmavovláska novinárom po pretekoch v Pekingu. Zlatá Ruska Larisa Ilčenková jej zložila poklonu: „Hneď by som jej dala medailu. Mimoriadnu. Za boj s osudom.“
Nie som Armstrong, vravel holandský hrdina
Pred siedmimi rokmi sa bál o život. Zápasil s leukémiou. Ani lekári netušili, či prežije. Holanďan Maarten van der Weijden sa však nepoddal a v Pekingu si na 10-kilometrovej trati vyplával zlatú medailu. „Lance Armstrong vo svojich knihách opisuje, že z rakoviny sa dostal vďaka túžbe opäť si sadnúť na bicykel. U mňa to bolo iné. Ležal som v nemocnici na posteli a cítil som sa nanič. O plávaní som vôbec nerozmýšľal,“ spomína 27-ročný Holanďan. Podstúpil chemoterapiu aj transplantáciu kostnej drene. „Schudol som trinásť kíl, nemohol som sedieť ani stáť. Keď som sa vrátil z nemocnice, obzeral som sa v zrkadle a bál sa, že rakovina sa vráti. Potom ma mama poslala, nech si idem zaplávať. A v bazéne som žiadny strach necítil,“ opisoval návrat k plávaniu.
Foto: SITA
Prihlásil sa na preteky naprieč jazerom Ijsselmeer dlhom dvadsať kilometrov. Vyhral v rekordnom čase. „Ja nie som Armstrong, neporovnávajte ma s ním. Nad rakovinou som nevyhral ja ale lekári a správna liečba,“ vravel. V Pekingu zvíťazil vďaka skvelému finišu iba o jeden a pol sekundy pred Britom Davisom. „Keď v bolestiach ležíte na nemocničnej posteli, nemyslíte na to, čo bude o mesiac. Neviete, čo bude o hodinu. Rakovina ma naučila myslieť krok za krokom a byť trpezlivý. A to som využil aj na olympiáde.“
O Emmonsov príbeh má záujem Hollywood
Vyšlo z neho len obyčajné „Uh“. Takmer vzápätí začali jasať čínski fanúšikovia. Americký strelec Matthew Emmons daroval v ľubovoľnej malokalibrovke 3×40 zlato Číňanovi Jianovi. Posledným výstrelom mu stačilo na olympijský triumf 6,7 bodu. Výsledok, aký sa dá hádam streliť aj so zatvorenými očami. Emmons mal pred poslednou ranou náskok 3,3 bodu, pohodlne postačujúci na zlato. Vystrelil však skôr, ako poriadne zacielil. Trafil 4,4 bodu. A z prvej pozície padol na štvrtú. „Nechcel som ešte vystreliť. A potom som sa len modlil, aby to bolo čo najbližšie k desiatke. Nebolo, ale stávajú sa aj horšie veci.“
Foto: SITA
Chvíľu len tak stál a neveriecky sledoval, čo spôsobil. V šoku boli aj jeho súperi. Potom sa vari desať minút objímal s manželkou, Češkou Kateřinou Emmons, olympijskou víťazkou vo vzduchovej puške. Emmonsov príbeh chce kúpiť aj Hollywood. Nie, pekinský výstrel by sám o sebe na dobrý film nestačil. Pointa sa skrýva na olympiáde v Aténach. Tam americký strelec takisto v súťaži suverénne viedol. Posledným výstrelom možno trafil aj desiatku – ale v terči, patriacemu vedľa stojacemu súperovi.
Ešteže v ľubovoľnej malorážke 60 vybojoval striebro a domov neodíde s prázdnymi rukami…
Dara Torresová – mama z bazéna
Michael Phelps ju nazval „niečo ako mama“. Mnohým svojim súperkám by mamou mohla byť. A mamou skutočne je – hneď po olympiáde sa ponáhľala domov za dvojročnou dcérkou Tessou Grace. ,,Musím ju vodiť do škôlky," povedala americká plavkyňa Dara Torresová. Má 41 rokov a z Pekingu dcérke vezie ukázať tri strieborné medaily. Z krauliarskej päťdesiatky, na ktorej jej na zlato chýbala len stotina, a z dvoch šprintérskych štafiet. Na Hrách mala premiéru roku 1984 v Los Angeles. Mnohé z jej dnešných súperiek neboli ešte na svete. Plávala v Soule a Barcelone. Po ôsmich rokoch sa vrátila a v Sydney získala 5 medalí. Kto by bol povedal, že keď pred dvoma rokmi porodila, príde, opäť po ôsmich rokoch, aj do Pekingu?
Foto: SITA
Spolu má dvanásť cenných kovov. Je najstaršou plaveckou medailistkou olympijskej histórie. A príkladom, motiváciou pre mnohých ľudí, nielen športovcov, že 41 rokov nie je ešte žiaden vek. „Prežívam fantastické chvíle, som súčasťou skvelého tímu a niečoho nádherného,“ rozplakala sa na tlačovej konferencii. Na 41 nevyzerá. Inak by sa sotva objavila na sexi fotografiách v časopise Maxim. A kvôli všetkým, ktorí by spochybňovali, či to, čo teraz pláva, možné je, sa nechala dobrovoľne podrobiť sérii dopingových testov. „Skontrolujte mi moč, krv, DNA, čokoľvek chcete, som čistá,“ odkazuje.
Hop sa kričí po poslednej prekážke
Zdalo sa to byť také jasné, že sa aj komentátor českej televízie unáhlil. „Lolo Jonesová si beží… nebeží.“ Prvých osem prekážok z desiatich na stometrovej trati preskakovali zlaté tretry halovej majsterky sveta jedna radosť. Bežali po zlato. Američanka viedla a keďže bola najrýchlejšia aj v semifinále… Nekrič hop, kým nepreskočíš. A na prekážkach sa kričí hop až po tej poslednej.
Foto: SITA
Lolo Jonesová bola príliš rýchla. O deviatu prekážku zakopla. Nie, nespadla, ani nezastala, len stratila rytmus. Zaváhanie ju stálo nielen prvé miesto, ale aj medailu. Dobehla siedma. Kým tri najlepšie poskakovali po dráhe od radosti, strieborná Austrálčanka McLellanová dokonca ako zmyslov zbavená, Lolo iba kľačala na dráhe a pod slnenčnými okuliarmi skrývala plač. Šokovaná, sklamaná. „Toto bude ťažký večer a ešte ťažší nasledujúci deň,“ povedala. Lolo by mala 7. septembra štartovať aj na Slovensku, na mítingu Atletický most 2008. Nech jej to v Dubnici nad Váhom lieta lepšie ako v Pekingu.
