Od olympijskej medaily ma delil meter. Na najpomalších lyžiach

Akú najväčšiu rýchlosť vám na lyžiach namerali?
Za mojich čias sa to bežne nerobilo, ale vo Val d´Isere nám momentálnu rýchlosť merali. Dosiahla som 127 kilometrov za hodinu.

Čo vtedy pretekár cíti?
To nevnímate.

Ale určite ste prešli vývojom, že prekonávate strach.
Športovec si musí veriť, že je pripravený. Na súboj s terénom, na akúkoľvek technickú zložitosť trate. Musí si byť vedomý, že je fyzicky pripravený, že zvládne lyže aj v extrémnych situáciách. A veľmi dôležitá je psychika. Dá sa trénovať, ale vo veľa prípadoch je daná od prírody.

Zjazdár trebárs musí vedieť potlačiť pud sebazáchovy.
Áno. Každý človek má iné dispozície, napríklad ako cíti bolesť. Dokázať potlačiť pud sebazáchovy je zrejme tiež jedna zložka génov, ktoré v sebe nosíme.

Mali ste niekedy strach?
Pokiaľ prídete do štádia, že pocítite strach, tak v tej rýchlosti nemáte čo robiť.

Stalo sa vám to niekedy?
Raz.

Kedy?
V roku 1981, po vážnom úraze kolena – keď som sa prvýkrát postavila na zjazdovku, na ktorej som spadla. Bola to pre mňa veľká životná skúsenosť. Vtedy som si uvedomila, že strach k zjazdu nepatrí. Akonáhle s ním pretekár ide na trati, je veľký predpoklad, že sa mu niečo stane. Je to nebezpečnejšie.

Je v súčasnosti zjazdové lyžovanie bezpečnejšie?
Pretekári nejazdia rýchlejšie ako my, ale trate sú bezpečnejšie, širšie, je pri nich viac ochranných sietí. Preto sú aj finančné náklady na organizáciu zjazdárskych pretekov dva až trikrát vyššie, ako za mojich čias.

Čo sa za tie roky ešte zmenilo?
Samozrejme, veci idú dopredu. Ale šport je trochu ako móda – niečo sa vracia. Napríklad ako žiačka som mala carvingové slalomárske lyže, od ktorých sa potom upustilo a teraz sú späť.

Čítal som, že pre lyžiara sú najdôležitejšie topánky. Tie si najviac stráži. Je to pravda?
Áno. Aj dnes to vidíte – jediné, čo si pretekár berie k sebe do lietadla, sú lyžiarky. Lyže si dáte aj náhradné, ale topánky nie. Máte ich totiž presne vyformované na vaše nohy.

Spomeniete si na vaše lyžiarske začiatky?
Vyrastala som v Tatrách, na Chate pri Zelenom plese – a otec ma asi nevedel nič iné naučiť, ako lyžovať. (usmieva sa) Sám bol lyžiar, reprezentant Československa. Takže to bolo akosi prirodzené.

Prečo ste si vybrali zjazd, najnebezpečnejšiu disciplínu?
Hovorí sa, že na Slovensku nie sú trate, na ktorých by pretekár mohol nadobudnúť cit pre rýchlosť, sklz a dlhý oblúk. Ale vari bolo mojou veľkou výhodou, že som vyrastala na chate, kde sme veľa zjazdovali – v zime sa totiž dole schádzalo na lyžiach a boli to dlhé zjazdové úseky. A na lyžiach sme boli stále, od novembra až do konca apríla. (po chvíľke) Tiež je však možné, že ten pud sebazáchovy som mala nejaký iný (usmieva sa). Ale spočiatku som sa venovala slalomu. Ešte na olympiáde v Innsbrucku 1976, na ktorej som štartovala ako šestnásťročná, som bola osemnásta vo svetovom rebríčku slalomárok. No potom prišlo obdobie, že sa mi nedarilo. Preto som skúsila aj obrovský slalom, až napokon som našla záľubu v zjazde. A zapáčil sa mi natoľko, že som sa stala zjazdárkou-špecialistkou.

Ako prvá československá zjazdárka ste vyhrali preteky Svetového pohára – v roku 1980 v Altenmarkte. Viaže sa k tomu nejaký príbeh?
Príbeh? (zamyslí sa) Kopec špičkových športovcov zažilo pocit, že si hovorilo: preboha, veď ten dnešný výkon nebol nič moc a predsa je z toho najlepšie umiestnenie.

To bol aj váš prípad?
Chcem povedať, že musí nastať súhra viacerých vecí, aby ste vyhrali. Že je to predovšetkým príbeh súhry okolností. Musíte byť zdravá, musí vám priať šťastie, a tak ďalej.

Na olympiáde v Sarajeve 1984 vám trebárs to šťastie chýbalo? Siahali ste na medailu, ale napokon na ňu nedosiahli.
Predo mnou skončili štyri pretekárky… Toto ma škrie. Hoci aj piate miesto na olympiáde je dobré. Ale keď si uvedomíte, že od medaily vás delí v prepočte nejaký meter, meter dvadsať, čo bolo v mojom prípade… Po pretekoch mi však otec povedal: buď spokojná, koľká si, lebo na testovaní boli tvoje lyže v minúte o sekundu pomalšie ako tie súperiek.

Vy si v Sarajeve vyčítate nejakú chybu?
Mne veľakrát vyčítali, že na cieľovom skoku som vraj doskočila dozadu. Ale ja vždy oponujem, že ak by som doskočila dozadu, tak spadnem – a vtedy by to bola veľká chyba. Som presvedčená o tom, že na tom skoku som dokázala lyže ešte zrýchliť. A myslím si, že v Sarajeve to bola z mojej strany vydarená jazda.

Máte jazdu, ktorú považujete za najvydarenejšiu?
Dnes si už môžem dovoliť zafilozofovať. Pre mňa bol najväčší výsledok, že som sa po ťažkom úraze dokázala vrátiť. Po páde som mala potrhané väzy v kolene a v tom roku 1981 ešte medicína nepoznala také operačné techniky ako v súčasnosti. Vtedy sa po takom vážnom zranení vrátilo len veľmi málo športovcov – a ja som sa po ňom opäť dostala do svetovej špičky.

A váš najsilnejší zážitok z kariéry?
V našom veku sa hovorí, že si skôr pamätáme, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, ako to, čo bolo včera. (smeje sa) Spomienok je veľa… Napríklad v našej ére nebolo veľa možností, aby za lyžiarom prišli na preteky jeho rodičia. Som veľmi rada, že môj otec bol práve na tých v Altenmarkte, kde som vyhrala. Mal vtedy pár zlatých zubov a mám pred očami, ako sa mu v úsmeve zablysli.

Veľké súperky ste boli s Oľgou Charvátovou, bronzovou z olympijského zjazdu v Sarajeve. Dá sa priblížiť, ako vyzerala vaša rivalita?
Otec ma naučil veľkú pravdu, že zjazdové lyžovanie je individuálny šport, ktorý je založený na kolektíve. A my sme tvorili silný kolektív. S Oľgou sme boli rivalky, ale navzájom sme sa vedeli potiahnuť. Ak jedna urobila výsledok, tak to bol impulz pre tú druhú. Kolektívny výsledok je aj ten z olympiády v Sarajeve.

Mali ste pred pretekmi nejaký rituál?
Každý sa drží nejakých banálnych vecí. Ale my sme spolupracovali aj s psychológom. Učil nás, že keď sa ráno zle zobudíte, tak nemôžete deň zabaliť. V príprave počas leta nám vštepoval rôzne techniky, ako si v zime pomôcť.

Kariéru ste ukončili pár mesiacov pred 26. narodeninami. Nebolo to priskoro?
Dnes sa na to už pozeráme inak, ale keď som ja končila, tak som bola jedna z najstarších.

Potom ste sa začali venovať hoteliérstvu. Ako ste sa k nemu dostali?
Nikdy som si nemyslela, že sa hoteliérstvu budem venovať… Jednoducho som mala veľké šťastie, že som sa vrátila tam, kde som vyrastala – na Chatu pri Zelenom plese. Dodnes ju máme v prenájme.

Od roku 2005 ste zamestnaná v Grand Hoteli Bellevue v Starom Smokovci. Ste jeho šéfkou. Čo obnáša vaša práca?
Som pracovník v cestovnom ruchu a dosť veľa cestujem. Moja funkcia je skôr generálny manažér, z čoho mi vyplývajú službobné cesty – oslovovanie klientov, marketing. Raz som dostala otázku, koľko času má správny hoteliér stráviť v hoteli. Odvetila som, že toľko, koľko si to vyžaduje. Niekedy len hodinu, inokedy je to od rána do večera.

Kedy máte najviac roboty?
Ťažko povedať. Hotel prešiel rozsiahlou rekonštrukciou, zmenil sa na komplex, ktorý zahŕňa širší záber služieb. Venujeme sa aj kongresovej turistike, biznis klientele, ale máme aj vianočných či veľkonočných hostí.

Bellevue má bohatú históriou. Čo je z nej zaujímavé?
Jeho história sa začala písať v roku 1965. Pôvodne to mala byť ubytovňa, potom sa zmenil zámer a stal sa z neho jeden zo špičkových hotelov. Napríklad tu bol prvý hotelový bazén v celom Československu – známy ako ladvinka, ktorú pripomínal.

Najslávnejší hosť, ktorého ste privítali?
To je obľúbená otázka. (usmieva sa) Moja práca mi umožňuje stretávať sa a spoznávať zaujímavých ľudí z rôznych oblastí. Ale nebudem nikoho menovať, aby som sa nikoho nedotkla. Každý hosť je pre nás vzácny.

Vás hostia spoznávajú?
Stretávam sa aj s tým, že keď si prečítajú meno na dverách, dajú si ho do súvislostí. Ale sú to ľudia okolo môjho ročníka narodenia, mladší manažéri si už spomenú ťažšie. (usmieva sa)

Zájdete si ešte zalyžovať?
Nechodím sa lyžovať pre radosť, ale keď sú dcéry doma, idem s nimi.

Obe dcéry sa lyžovaniu súťažne venujú. Viedli ste ich k tomu?
Platí to, čo som povedala v prípade môjho otca – tiež som ich nič iné nevedela naučiť.