Keď prišla do cieľa, s obrovským náskokom 14-tich sekúnd, ruky vystrelili nad hlavu. „Čas som nevidela, ale v konečnom dôsledku na ňom nezáleží. Podstatné je, že pri mojom mene svietila jednotka.“ Potom prišiel eskimák. Pre divákov. Najmä tých doma. „Skočiť do vody povolené nie je, tak som ešte v Liptovskom Mikuláši sľúbila, že ak bude medaila, tak ich takto pozdravím.“
Medaila prišla. A zlatá. Elene vyšla obhajoba z Atén. Ktoré víťazstvo prežívala viac? „Aténske. Prvé zlato je prvé. Ale som rada, že sa mi ho podarilo potvrdiť.“
Na čo v pretekoch myslela? „Snažila som sa myseľ sústrediť iba na moje dve jazdy. Mala som aj trochu nervy, zvlášť, keď nám preteky o 24 hodín posunuli. Trať ťažká nebola, ale voda áno. Mnohé favoritky vypadli, ono, keď človek veľmi chce, prídu aj chyby. Som rada, že mi pôvodne pripísané dve sekundy za dotyk po proteste škrtli, ľahšie sa ide s vedomím, že mám nejaký náskok.“
Komu patrí medaila? „Trénerovi Mrázovi a všetkým, ktorí mi fandili a držali palce,“ prehltla a opäť ňou lomcovali emócie. „Som šťastná, že som ich nesklamala. A teším sa aj s bratmi Hochschornerovcami, že im vyšiel zlatý hetrik. Ukázali sme svetu, že patríme do svetovej špičky.“ Keď pridáme Michala Martikána, slovenský slalomársky úlovok je pozlátený trojnásobne. Dá sa vôbec niečo také, dajme tomu v Londýne, zopakovať? „Šport je lotéria, ťažko predvídať. Je to aj o šťastí a pohode.“ Potom sa zháčila a doplnila: „Pripraveným praje.“
Tvrdí, že teraz si chce oddýchnuť, ale myšlienky na Londýn Elena Kaliská, s 36 rokmi najstaršia v slovenskej olympijskej výprave, neodmieta. „Trénovať budem určite ďalej. Nasledujúca olympiáda je ešte ďaleko. Ale prichádza nová disciplína, možno presedlám a skúsim to v kanoe.“
