Má írskych predkov a jeho bratom je súčasný nehrajúci daviscupový kapitán USA. O sedem rokov mladší Patrick má z dôb, keď hral aktívne tenis, na konte jeden grandslamový titul zo štvorhry na Roland Garros a na singlovom rebríčku ATP sa vyšplhal najvyššie na 28. priečku.
Úspešnejší John bol najlepší na svete v oboch hlavných kategóriách. Pre porovnanie, súčasní tenisoví hrdinovia Roger Federer a Rafael Nadal sa v deblovom rebríčku nedostali ani do prvej dvadsiatky.
Počas 16 rokov na okruhu vybojoval McEnroe 155 titulov, z toho 84 v singli. Sedemnásťkrát sa radoval z víťazstva na grandslamovom turnaji. Sedemkrát triumfoval vo dvojhre, darilo sa mu najmä na US Open (1979–81 a 1984) a vo Wimbledone (1981, 1983–4). Trikrát vyhral Turnaj majstrov.
Vo štvorhre vytvoril so svojím krajanom Peterom Flemmingom na začiatku 80. rokov takmer neporaziteľný pár. Sedem rokov vládli Turnaju majstrov, štyrikrát zvíťazili v All England Clube a trikrát na US Open. Ďalšie tituly vybojoval s Markom Woodfordom (US Open 1983) a Michaelom Stichom (Wimbledon 1992).
Prvý veľký triumf zaznamenal McEnroe hneď na začiatku kariéry v roku 1977. Spolu s Mary Carillovou vyhral zmiešanú štvorhru na Roland Garros a vo Wimbledone sa z kvalifikácie predral až do semifinále. Počas nasledujúcich troch mesiacov postúpil v rebríčku o viac než 200 miest na 21. pozíciu a americkí novinári ho premenovali na „teen-age tornado“.
Tri roky nato vystriedal na čele rebríčka Björna Borga, mal vtedy 21 rokov a 15 dní. Pozíciu najmladšej svetovej jednotky držal dvadsať rokov, keď sa na trón dostal ďalší búrlivák Marat Safin. Vedľa Borga patrili k jeho hlavným súperom Jimmy Connors a Ivan Lendl, s ktorými sa na prvom mieste hodnotenia ATP vystriedal celkom 15-krát. Na začiatku 80. rokov sa na čele držal celých 58 týždňov, dohromady vládol tenisu 170 týždňov.
Najviac sa mu vydaril rok 1984, keď vyhral dva grandslamy, Turnaj majstrov a ďalších desať turnajov. Zvíťazil v 42 zápasoch vo dvojhre za sebou a zastavil ho až Lendl vo finále Roland Garros. Za celý rok 1984 nakoniec McEnroe prehral z 85 duelov len tri.
V januári 1999 uviedli McEnroa do Siene slávy. V tej dobe už bol sedem rokov na tenisovom dôchodku, aj keď sa ešte v roku 1994 prekvapivo objavil na turnaji v Rotterdame, kde však prehral už v 1. kole s Magnusom Gustafssonom. Päť rokov nato sa stal nehrajúcim kapitánom daviscupového tímu USA, v ktorom dosiahol skvostnú bilanciu víťazných zápasov 59:10. Jeho nástupcovia však podobne dobrou morálkou či výkonnosťou nedisponovali, a tak McEnroe po 14 mesiacoch znechutene odišiel.
Z veteránskych turnajov si odskočil v roku 2006. S Jonasom Björkmanom dokázali takmer nemožné, v Štokholme sa vo štvorhre dopracovali do štvrťfinále a turnaj v San Jose dokonca vyhrali. McEnroe mal v tom čase 47 rokov.
Neskrotnú, prchkú a až sobeckú povahu nezaprel v súkromí ani na kurte. Nikdy mu nerobilo problém o sebe, podobne ako Muhammadovi Alimu, vyhlásiť, že je najväčší zo všetkých. Kurt pre neho predstavoval bojové pole, na ktorom sa nadávkami divákom i rozhodcom odreagovával, aby svojou ľavačkou následne dokázal zahrať fantastické údery.
Mimo kurtu pôsobí ako komentátor, mal vlastný televízny program, hral na gitare v rockovej skupine, vlastní umeleckú galériu a vydal autobiografiu s príznačným názvom „To nemôžete myslieť vážne!“.