Neoplatí sa riskovať, ale musím byť rýchlejší než ostatní

„Pred každými pretekmi si uvedomujem, že jediná chyba môže mať pre mňa fatálne následky. Preto musím byť pripravený nie na sto, ale na tisíc percent,“ vraví horský cyklista Filip Polc, ktorý patrí v rozvíjajúcej sa kategórii mestských zjazdov k absolútnej svetovej špičke. Naposledy sa rodák z Pezinka predviedol na pretekoch v Bolívii, kde suverénne vyhral.

V čom je mestský zjazd v La Paz výnimočný?
Najmä v tom, že mesto sa nachádza v mimoriadnej nadmorskej výške. Ľudia tu žijú od 3 600 do 4 200 metrov nad morom. Štart pretekov bol z výšky 4 085 metrov, čo je nielen pre bežného človeka, ale aj športovca extrém. V takejto výške je totiž o štyridsať percent menej kyslíku.

Súťažili ste už niekedy v takej nadmorskej výške?
Veru nie – ani v meste ani v lese.

Ako ste sa pripravovali na takéto náročné podmienky?
Najmä som zjednodušil stravu, aby telo nemuselo dlho tráviť. Potreboval som primerané množstvo spánku a tiež si stále udržiavať dobrú náladu. Navyše, v takej vysokej nadmorskej výške sa nemôžete dlho zdržiavať. Predsa len, zatiaľ čo na miestach, ktoré sú položené oveľa nižšie, dochádzajú človeku sily po polhodine fyzickej aktivity, tu je to za desať minút. Telo skrátka funguje inak.

Zjazd v La Paz nesie názov Zostup kondora. Prečo?
Hlavným dôvodom je, že na trati absolvujeme prevýšenie o 500 metrov. Ale aj preto, že nám nad hlavami naozaj lietali tieto krásne vtáky. Pre túto oblasť sú typické. V okolí mesta sa nachádzajú kopce, ktoré majú aj cez 6-tisíc metrov, čiže miesta, kam ľudia bežne nechodia. Tam ich vraj žije veľa.

Aké nástrahy na vás čakali na trati?
Nebezpečné boli pasáže, pri ktorých sme zoskakovali do hĺbky štyroch až piatich metrov. Alebo prekážky, pri ktorých sme nevideli, kde sa presne nachádza dopad. Vtedy je takmer nemožné odhadnúť rýchlosť. Stačí, aby sa jazdec pomýlil o päť stupňov a už to s ním môže zle dopadnúť. Okrem toho boli na trati schody, šmykľavé hlinené časti, ale aj kamene a odpadky.

Vraj sa viacero domácich jazdcov napokon na štart ani nepostavilo…
Je to pravda. Na preteky sa prihlásilo vyše sedemdesiat ľudí, nakoniec nás štartovalo desať. Mne sa trať nezdala príliš brutálna, ale psychika zrejme niektorým jazdcom nedovolila postaviť sa na štart. Je však dobré, že sa takto rozhodli, lebo inak by podstupovali obrovské riziko.

Stáva sa aj vám, že si poviete: z tohto kopca sa veru nespustím?
Ani nie. Keď prídem na trať po prvý raz, pešo si ju prejdem, zoznámim sa s ňou. Urobím si v hlave plán: od toho, čo chcem dosiahnuť v tréningových jazdách, až po finále. Je potrebné, aby jazdec poznal každý centimeter naspamäť: kde bude brzdiť, kde sa bude odrážať a skákať, kde zvolí aký prevod. Každý detail treba mať načítaný a potom to už ide samo.

Foto: www.redbull.com

Filip Polc Jazdci štartovali v La Paz z výšky viac ako 4-tisíc metrov nad morom.

Znamená to, že fungujete ako jazdci F1, ktorí majú taktiež naštudovaný každý kúsok trate?
Pretekári v F1 to majú o niečo jednoduchšie. Musia sa sústrediť na menej aspektov ako my. Nám môže zo steny trčať kus železa, okolo ktorého preletíme rýchlosťou päťdesiat kilometrov za hodinu. V F1 ide o to, že keď sa niečo stane, jazdec vyletí do pieskovej zóny. Naopak, nám môže niečo odseknúť hlavu.

Máte niekedy strach?
Vždy sa snažím odhadnúť svoje schopnosti. Vo chvíli, keď stojím na štarte, nemyslím len na konkrétne preteky, ale na celú sezónu i život. Jediná chyba môže mať totiž pre mňa fatálne následky. Navyše, pri pretekoch v krajinách, akou je Bolívia, nejde len o to, aby som sa vedel bicyklovať. Musím sa prispôsobiť šesťhodinovému časovému posunu, nadmorskej výške, všetkému novému. Skrátka nesmiem nič podceniť. Stačí, aby som si umyl zuby miestnou vodou a namiesto súťaže presedím celý deň na záchode.

Akú rýchlosť ste dosiahli na trati v La Paz?
Veľmi sme sa nerozbehli. Bola však na nej pasáž, kde sme leteli dolu schodmi 50 kilometrov za hodinu. Navyše, na mieste, kde sa jazdec musí trafiť do meter širokej trate. Nie je dobré príliš riskovať, ale musím byť rýchlejší, ako ostatní.

Zranil sa niekto?
Jeden z jazdcov skončil v nemocnici ešte pred pretekmi. Spadol z mostu, ktorý bol vo štvormetrovej výške rovno na hlavu. Neodhadol rýchlosť.

Nerozhádžu vás ani takéto nepríjemnosti?
Trochu áno. Pociťujem vtedy menší tlak. Uvedomím si totiž, že ani nemusím urobiť chybu a môžem zle dopadnúť. Stačí, aby mi preskočil prevod alebo sa mi šmykne noha na pedále a už je zle. Preto sa musím sústrediť nie na sto ale na tisíc percent.

Máte hranicu rizika, za ktorú už nemienite zájsť?
Tak, ako v živote, aj v našom športe sú nastavené latky, v ktorých sa pohybujeme. Snažíme sa ich stále o niečo viac posunúť. Keby však organizátor postavil príliš šialenú trať, asi by sa na nej nikto nepretekal.

Vraj vám počas pretekov v Bolívii vypovedali brzdy…
Zlyhali pod extrémnym náporom. Zistil som to, keď som pri jednom zo skokov potreboval dobrzdiť, ale brzda akosi nefungovala tak, ako by mala.

Sú mestské zjazdy v Južnej Amerike populárne?
Niekde viac, niekde menej. Napríklad v Brazílii príde na preteky okolo 15-tisíc fanúšikov a vytvoria takú atmosféru, že od nich doslova cítime tlakovú vlnu. Ale v Bolívii ľudia nie sú až takí temperamentní. Je to však zrejme spôsobené tým, že život v La Paz nie je jednoduchý. Miestni makajú, aby vôbec prežili a preto im trochu chýbajú emócie.

Po minulej sezóne sa o vás hovorilo ako o kráľovi mestských zjazdov. Platí to aj na konci tohto roka?
Sám som o sebe takéto niečo niky nepovedal. Faktom však je, že som vyhral viacero mestských pretekov. Darí sa mi na nich, bavia ma, napĺňajú ma a o to ide.

Zúčastňuje sa na mestských zjazdoch svetová špička?
Obsadenie sa stále mení. Mestský zjazd je stále novou disciplínou. Nie všetci jazdci, ktorí sú dobrí v lese, sa vedia adaptovať na nový terén v meste. Pre vysvetlenie: v mestskom zjazde som schopný zdolať aj majstra sveta, v lese určite nie.

Aký je najväčší rozdiel medzi pretekmi v lese a v meste?
Mestský zjazd je nebezpečnejší. Je rozdiel, keď narazím do betónového múriku, ako keď len padnem do hliny. Navyše, pri pretekoch v lese majú jazdci zväčša na natrénovanie trate dva dni, v meste si odskúšajú svoje schopnosti na troch či štyroch jazdách. A to je moja výhoda: viem lepšie odhadnúť prekážky. Dokážem sa na ne rýchlejšie adaptovať, čo je nesmierne dôležité.Koľko mestských zjazdov ste absolvovali tento rok?
Myslím, že šesť či sedem. Pre finančnú krízu nám zrušili preteky v Portugalsku, Francúzsku a Maďarsku. Väčšinou sme súťažili v Južnej Amerike – v Kolumbii, dvakrát v Brazílii, Čile a Bolívii.Kde ukončíte sezónu?
Posledné preteky ma čakajú tento víkend v Bulharsku. Bude sa konať v Národnom kultúrnom centre. Ide o šesťposchodovú budovu, ktorá má aj ďalších šesť podzemných podlaží. Budeme štartovať zo strechy. Pôjdeme dolu schodiskami širokými dvadsať metrov, prejdeme cez kinosálu aj eskalátory. Posledný skok naplánovali organizátori priamo do fontány.Máte na Slovensku konkurenciu medzi mladými pretekármi?V lese určite áno. Tam ma šikovní juniori dokážu poriadne ponaháňať. Uvidíme, ako sa adaptujú na mestské zjazdy, s nimi totiž ešte nemajú skúsenosti.Na svetovej úrovni sa však zatiaľ nedokážu presadiť. Prečo?
Myslím, že je to o psychike a pozitívnej mysli. Na domácich pretekoch ich totiž zdolám napríklad len o sekundu, ale potom na Svetovom pohári sa nevedia ani dostať z kvalifikácie. Náš výkon trvá okolo troch minút a počas nich musí byť všetko zladené perfektne: telo aj myseľ. Fantastická jazda Filipa Polca v Bolívii

Aký je váš recept na dobrú náladu?
Fajn ľudia, dobrá muzika, k tomu dobré jedlo. Človek si skrátka musí všetko užívať.

Je horská cyklistika finančne náročná?
Keď máte veľa peňazí, tak nie. Ak ich nemáte, nemôžete ju robiť (smiech). Jazdec, ktorý chodí po Slovensku, dostane za víťazstvo na pretekoch 130 eur, z čoho pokryje ledva 70 percent svojich nákladov. Ak idem na preteky do Južnej Ameriky, len letenka ma stojí 1600 eur, hotel, strava, prepravy, zničený materiál ďalších 3-tisíc eur. A odmena? Okolo tisíc eur.