Päťdesiatpätročný Zaťko bol na štarte v argentínskom meste Mar del Plata jedným z najstarších účastníkov v kategórii motocyklov. Od začiatku sa musel vyrovnávať s menšími či väčšími problémami a po štvrtej etape odstúpil. „Ani v najhorších okamihoch mi nenapadlo, že sa na Dakar nevrátim. Naopak, takto sa to pre mňa skončiť nemôže. Najmä keď som videl, že ak vás nesklame stroj, trať sa dá zvládnuť. Ak nejakú dunu nevyjdete, skúsite to znova, ak nevládzete, počkáte si, oddýchnete, napijete sa a pokračujete ďalej. Každý deň som sa naučil čosi nové. V poslednej, štvrtej etape som si uvedomil, že na Dakar sa musím začať pripravovať už vo februári a nie robiť všetko na poslednú chvíľu,“ tvrdí dlhoročný slovenský reprezentant.
Foto: Robert Hüttner
Čipka sa v Lime zaradil k štvorici Jaroslav Katriňák, Ivan Jakeš, Štefan Svitko a Radek Matoška, ktorí zvládli nástrahy náročných tratí v Afrike či Južnej Amerike. „Veľmi by som si to chcel zopakovať. Fyzicky sa budem pripravovať, ale finančne som sa teraz úplne vyžmýkal. Uvidíme… Máme za sebou prvú skúsenosť a tá sa nedá ničím nahradiť. Kým si to všetko nevyskúšate na vlastnej koži, neuveríte kamarátom, ktorí vám chcú poradiť,“ vysvetľuje 46-ročný Banskobystričan. Z 97 pretekárov, ktorí trať dokončili, ho klasifikovali na 75. priečke.
Zrod myšlienky pri televízii
Nápad prihlásiť sa na Dakar skrsol v Zaťkovej hlave počas vlaňajších pretekov. Sledoval ich chorý v posteli pri televízii a povedal si, že by stálo za to, vyskúšať to. „Zavolal mi: Hybaj, ideme na Dakar. Poriadne ma zaskočil. Chvíľu mi trvalo, kým som to spracoval, ale odvetil som: Poďme.“ Obaja spoločne poslali prihlášky, kúpili si motorky a čakali, či ich vedenie pretekov vyberie. Záujem o svetoznámu rely je totiž obrovský. Každý záujemca musí priložiť aj jazdecké úspechy za posledných päť rokov.
V auguste im prišlo potvrdenie od francúzskych organizátorov, že môžu štartovať. Obrovskú radosť rýchle vystriedala úmorná príprava. Po návrate z Medzinárodnej šesťdňovej začali chystať sprievodný automobil a motorky. „Trvalo to dva mesiace. Od rána do večera som bol normálne v práci a potom sme každý deň do polnoci makali v garáži. Ešte nie je dokončená, chýba omietka, ale nebyť nej, nikam by sme nešli,“ smeje sa Čipka.
Každý, kto Dakar absolvoval, potvrdí, že jednou z najdôležitejších vecí je okrem jazdeckých schopností a psychiky aj výborná fyzická pripravenosť. Jazdci Slovakia Turboteam Zaťko sa však k poriadnej príprave dostali až pár týždňov pred štartom. „Keď sme dokončili motorky, začal som intenzívne trénovať. Mal som k dispozícii asi päť týždňov. Pripravoval som sa dvojfázovo pod dohľadom bývalej biatlonistky Martiny Halinárovej. Poznáme sa, je mojou zákazníčkou v autoservise. Veľmi mi pomohla. Budeme v tom pokračovať, či sa mi na Dakar podarí ísť, alebo nie,“ tvrdí Čipka. Napriek tomu priznáva, že v prvých dňoch na motorke trpel a mlel z posledného.
Jeho oddielový kolega toho v príprave stihol ešte menej. „S dcérou som behával na štadióne, ale nemal som veľa času. Boli sme tam päť- alebo šesťkrát,“ prezradí Zaťko, čím totálne rozosmeje partnera. „Toto ani nehovor nahlas,“ reaguje Čipka. „Veď som to aj pocítil, najmä v druhej etape. Keď sa vám darí, všetko je v poriadku. No keď prídu chyby a potrebujete dva – trik razy zdvihnúť motorku zo zeme či vyhrabať ju z piesku v tej strašnej horúčave, telo vám to spočíta,“ dopĺňa Zaťko.
Štart pod Eiffelovou vežou
V novembri už muselo byť všetko pripravené, lebo pretekári z Európy v závere mesiaca naložia motorky a sprievodné automobily na loď v Le¤Havre, ktorá ich odvezie do Argentíny. Štvorica Zaťko, Čipka a mechanici Jano Rumpli a Roman Repa sa cestou do francúzskeho prístavu zastavila aj v Paríži. Rozhodli sa, že si pozrú Eiffelovu vežu.
Foto: Robert Hüttner
„Prišli sme až k eiffelovke. Bola asi jedna hodina v noci, veža bola vysvietená, tak sme si ju poobzerali a vtedy nám napadlo, že vytiahneme motorky a odfotíme sa. Škoda len, že kým sme ich vytrepali von, svetlá zhasli. Keď už bola motorka vonku, tak sme si na nej aj zajazdili. Vlastne sme odštartovali preteky v Paríži,“ rozpráva Čipka.
Zaťko sa parížskym zážitkom pochválil v korešpondencii s organizátormi. Im sa myšlienka zapáčila a obratom zisťovali, či nemá k dispozícii aj video. Vraj by ho radi zaradili do programu pred štartom pretekov. Bohužiaľ video natočené v tme malo príliš nízku kvalitu, aby ho mohli použiť.
Na slovenskú partiu asi tak rýchlo nezabudnú ani spolucestujúci z lietadla na trase Frankfurt – Dallas. Odlet amerického lietadla zdržali minimálne o pol hodiny. „Na veľkom letisku sme sa trochu zamotali. Zábava sa však začala až pri špeciálnej kontrole. Vypytovali sa nás, kam a prečo ideme, či sme mali vlastnú batožinu stále pod kontrolou a podobné veci. No nedovolili, aby nám pomáhal Janko Rumpli, ktorý jediný vedel lepšie po anglicky. Takže to trvalo trošku dlhšie. Potom nás začali hnať k lietadlu, že už na nás čaká. Pred lietadlom sme však zistili, že nemáme letenky. Jediný Jano ich dostal. Nasledoval rýchly návrat späť, získanie leteniek a opäť aj procedúra s vypočúvaním,“ smeje sa Zaťko.
Zábavu si užili aj pri návrate z Dakaru, keď prestupovali v Miami. Najprv ich zdržal americký úradník, ktorý sa vo svojej práci vyžíval. „Kým on vybavil jedného cestujúceho, pri vedľajšom okienku sa vystriedali traja alebo štyria,“ referuje Čipka, ktorý bol zo slovenského kvarteta prvý na rade. Po vybavení formalít chcel počkať na kamarátov, ale poslali ho preč. Vtedy si neuvedomil, že si musí vyzdvihnúť aj batožinu. Keď mu ju o chvíľku chceli zobrať kamaráti, zastavila ich jedna z pracovníčok letiska. Podľa leteniek skontrolovala, či je červená taška ich, a hoci sa jej snažili vysvetliť, že kamarát je už za ďalšou kontrolou, nedovolila im zobrať ju. Nakoniec ju Zaťko pri chvíľkovej nepozornosti personálu uchmatol a čo najrýchlejšie sa vybral ďalej. „Tak som sa ponáhľal, až som sa dostal do nejakého nesprávneho koridoru a obišiel všetky kontroly. Ostatných tam skenovali, vyberali im veci z tašiek a ja som prešiel akoby nič.“
Bolestivé zbližovanie s Dakarom
Zaťko hneď v úvode veľa stratil, Čipka trpel. „Štyri dni to bola naozaj katastrofa. Kým si hlava a telo zvyknú na obrovskú záťaž, skoré vstávanie a chaos… Celý čas som si vravel, že na Dakar ma už v živote nik nedostane. Keby som bol vtedy vypadol alebo ma diskvalifikovali, asi by som sa im aj poďakoval. Po piatich dňoch kríza prešla, zvykol som si a začal som sa tešiť na jazdenie a každý nový deň,“ konštatuje Čipka.
Od tretieho dňa začal mať problémy s nohou. Pri páde si narazil píšťalu, opuchla mu, ale nevenoval tomu veľkú pozornosť. Jazdci sú predsa na bolesť zvyknutí. Na druhý deň si pri ďalšom páde narazil rovnaké miesto a v piatej etape sa to opakovalo. „Vtedy som už mal problém aj vytiahnuť nohu z čižmy. Rana sčernela a poriadne spuchla. Ešte šťastie, že zrušili šiestu etapu a dva dni sme mali voľno. Pomohli mi lieky, vyložená noha aj masér Ivan Malárik.“
Foto: Pravda
Zaťko už v tom čase obdivoval trať z tímového automobilu. Pred štartom prvej etapy zazmätkoval a už sa to s ním viezlo až do konca. „Nestihol som si nachystať všetky veci, ponáhľal som sa a keď som vyšiel z mesta, zbadal som na GPS šípku, ktorá ma zaskočila. Pamätal som si, že prístroj má fungovať len v okolí kontrolných bodov (tzv. waypointov). Nevedel som, čo robiť, tak som sa vrátil na štart. Vlaňajší víťaz kategórie automobilov Nasser Al-Attiyah si všimol, že som zmätený, tak vystúpil z auta. Nejako som mu vysvetlil, v čom je problém, preklikal mi GPS a povedal, že všetko je v poriadku. Na štart rýchlostnej skúšky som došiel s hodinovým meškaním a tak som hneď výrazne stratil. Samotná strata nebola žiadny veľký problém, no dostal som sa medzi posledných na štarte a bolo jasné, že ma budú predbiehať autá,“ vysvetlil Zaťko.
Už v druhej etape sa stal „fanúšikom“ Stéphana Peterhansela, ktorý neskôr pobúril všetkých motorkárov, keď pri brodení sa riekou narazil do Taliana Filippa Ciotta, pričom ani nezastavil, aby sa presvedčil, či je v poriadku. Neskorší víťaz Dakaru obehol Zaťka na nebezpečnom úseku v rýchlosti 160 km/h bez toho, aby dal výstražné znamenie. „Veľmi ma naštval. Šli sme cez kamenistý úsek, kde na jednej strane bol svah a na druhej priepasť. Neviem, ako by to dopadlo, keby som bol na druhej strane. Až sa mi roztriasli kolená. Jazdil veľmi sebecky,“ vraví Zaťko.
Osudnou sa mu stala štvrtá etapa. V rýchlej jazde nevybral jednu zákrutu, narazil si ruku a pri páde zohol prístroje. Kým dal motorku do použiteľného stavu, zdržal sa pol hodiny. Vrátil sa na trať, no predbiehajúce autá mu nič nesignalizovali, tak radšej volil jazdu mimo trate. Až neskôr zistil, že pri páde zlomil anténu, preto nechytal signál od ostatných.
Strácal čoraz viac, no zlom prišiel až 25 km pred cieľom. Padla mu reťaz a keď ju nahodil späť, po chvíli opäť padla. Zistil, že sa mu rozsypali ložiská v kolese. Tušil, že je koniec. Chýbalo mu aj náradie, ktoré si nestihol prichystať v chvate pred prvou etapou. Do cieľa rýchlostnej skúšky prišiel, ale až v noci. Do bivaku mu chýbalo viac ako 150 km.
„Vtedy ma už predbiehali aj kamióny a bolo to nebezpečné. Povedal som si, že tam prespím. Ale keď okolo mňa začali chodiť rôzne príšery – šuchotala tam nejaká jašterica, bzučali na mne muchy, tak som sa rozhodol, že musím ísť do bivaku. Zviezol som sa autom organizátorov a motorku som nechal na trati. Spätne viem, že som urobil viacero chýb. Ale vrátiť sa to už nedá,“ spomína Zaťko. Ak by si Slováci zaobstarali satelitné telefóny, možno mohol v jazde pokračovať. „Keby nám zavolal, niečo by sme vymysleli – nejakú záchrannú akciu. Doniesli by sme mu nové koleso. Spoľahli sme sa však na radu, že nám stačí bežný mobilný telefón, vraj v Argentíne je takmer všade signál,“ dopĺňa Čipka.
Pády na dunách
Špecialitou Dakaru sú pieskové duny, navigácia i množstvo drobností. „Števo Svitko nás upozorňoval, že na nás môžu prísť aj driemoty. Neveril som mu. V šiestej etape, ktorá nebola súťažná, sme prechádzali z Argentíny do Čile vo vysokej nadmorskej výške. Bol som naobliekaný, vonku poriadna zima a mňa zrazu začalo brať do spánku. Keď som sa prvý raz ocitol na krajnici, vedel som, že nie je dobre. Keď ma tam švihlo druhý raz, tak som si povedal, že predsa nemôžem pre takúto hlúposť padnúť. Zosadol som, oddýchol si, rozprúdila sa mi krv a išiel som ďalej. No ešte raz som musel zastať,“ prezrádza Čipka.
Za pochodu sa musel učiť princíp prejazdu dún a čítať terén. Niekoľkokrát sa mu zaborilo koleso do piesku alebo si užil voľný pád. Prvý pád absolvoval ihneď po zoznámení sa s pieskom. Našťastie všetky boli v nízkej rýchlosti a nemali za následok žiadne vážnejšie zranenie.
Ešte v tretej etape zažil Zaťko najnepríjemnejší okamih. Na rýchlom úseku uvidel v strede cesty kravu horeznačky, úplne zmeravenú. Následne zbadal vrtuľník a záchranárov, ktorí oživovali jedného z jazdcov. „Mal na sebe žlté nohavice ako Dušan. Až mi prišlo zle. Nestretol som ho potom ani na tankovačke, dostal som poriadny strach a musel som spomaliť. Našťastie v cieli ma už čakal,“ spomína Zaťko.
Na viacerých zážitkoch sa už doma smejú, aj keď na trati im nebolo všetko jedno. V druhej etape Zaťkovi po menšom páde zhasol motor. „Okamžite som volal blízko stojacich divákov a spoločne sme motorku roztláčali. Boli skvelí, obetaví, ochotní spraviť, čo potrebujete. Vytlačili sme ju hore kopcom, dole kopcom a nič. Už som nevládal, rezignovane som sa oprel, náhodou stlačil vypínač a motorka naštartovala. Vôbec som nepomyslel na to, že motorky so vstrekovacím motorom sa roztlačiť nedajú,“ tvrdí Zaťko. „To mali vedieť aj tí ľudia na trati,“ zasmeje sa Čipka.
Šťastný piatok trinásteho
V cieli sa usmieval, všetkým mával a vychutnával si opojný pocit víťazstva – nad sebou samým i Dakarom. Dva dni predtým však mal na mále. Možno to bolo aj magickým dátumom.
Desať kilometrov pred cieľom stratil orientáciu, minul jednu zákrutu. Po chvíli však našiel stopy a keďže mu to kilometrovo zhruba sedelo, vybral sa vpred. „O chvíľu som zistil, že som minul dva kontrolné body, ale povedal som si, že to nie je až také strašné. Vracať sa späť by bolo riskantné.“
Keď zistil, že v cieli je ešte len šesť alebo osem jazdcov, vedel, že je zle. „Keď prišiel Števo Svitko, hneď sa ma pýtal, čo tam robím. Začal kontrolovať, čo všetko som vynechal a tiež vravel, že dva waypointy. O pár hodín prišiel do cieľa Honza Veselý, otvoril navigačný prístroj, pozrel dnu a povedal, že mi ich chýba deväť. Akoby som dostal lopatou medzi oči. Ivan Jakeš mi tvrdil, že ma isto diskvalifikujú, Janko zas upokojoval, že by nemuseli. Bolo mi jedno, koľko hodín penalizácie dostanem, len aby ma pustili ďalej. Večer okolo jedenástej mi povedali, že môžem pokračovať a naparili mi sedem hodín. Bol som neskutočne šťastný. Pokazil som si síce konečné umiestnenie, ale vôbec ma to nemrzí. Skončiť tri etapy pred koncom, po toľkej drine, by bolo hrozné,“ priznáva Čipka. „Dušan asi vytvoril nový rekord Dakaru. Nik z ľudí, s ktorými sme sa o tom bavili, si čosi podobné nepamätá,“ doberá si Zaťko kamaráta.
Záverečná etapa už mala slávnostný nádych. Pretekárov vítalo v Lime množstvo ľudí. Potešilo ich každé kývnutie. Všetci túžili po fotografii s novodobými gladiátormi. „Keď vás chytili, jeden sa odfotil a už vás ťahal ďalší. Ten zavolal tetu, syna, dieťa, celú rodinu a dokola ste sa fotili. Dušan zabavil všetkých divákov aj policajtov. V Lime na jazdcov čakal nastúpený rad policajtov na motorkách. Dušan nevedel, čo sa deje, tak sa postavil na motorke a pozdravil ich. Všetci ho odzdravili späť. Neskutočná zábava,“ prezradil Zaťko. Každý pretekár dostal pred Limou k dispozícii jedného policajta, ktorý ho ulicami mesta doviedol až do cieľa.
Po zostúpení z motorky sa na jazdcov vrhli priaznivci. Nemali však šancu. „Prišli dvaja obrovskí policajti – doslova gorily. Som dosť veľký chlap, ale jeden ma chytil za golier a ťahal ako Hurvínka na špagátiku, ledva som sa nohami dotýkal zeme. Druhý mu rozrážal cestu. Zaskočilo ma to. Neviem, či nám ozaj niečo hrozilo, lebo ľudia boli počas celého Dakaru veľmi milí a ochotní,“ dodáva Čipka.
Človek si zvykne na všetko
Jazdci sa na náročných tratiach unavia, po návrate do bivaku sa musia dať dokopy a postarať sa spolu s mechanikmi o motorky. Každé ráno skoro vstávajú, preto si potrebujú poriadne oddýchnuť. Proti sú však teplo, hluk i svetlá.
„Bez štupľov v ušiach by ste sa nevyspali. No keď ste unavený, tak zaspíte. Zvyknete si. Raz však vedľa nás prezúvali kamión pneumatickými šróbovačkami, to bol neskutočný zvuk. Hvízdalo to celučičkú noc,“ prezrádza Zaťko.
Počas dlhých hodín v sedle motorky musí byť pretekár v ustavičnom strehu. Každé zaváhanie môže mať smutný koniec. „Upozorňovali nás na divé somáre a lamy. V niektorých etapách som ich v diaľke aj videl. Našťastie ich organizátori v spolupráci s políciou a ochrancami plašili ďalej od trate,“ vraví Čipka. „Najväčším nepriateľom je prach. Keby človek videl, tak sa jazdí úplne inak. Pred nebezpečným úsekom by ste stihli skôr pribrzdiť,“ dopĺňa Zaťko.
Desiati najlepší motocyklisti štartujú vo dvojminútových intervaloch, ďalší dvadsiati v minútových. Zvyšok štartovného poľa už vyráža vo dvojici každú polminútu. „Tam sa ani nedá dosiahnuť, aby vám nik neprášil. Buď sa naháňate, kto z dvojice bude rýchlejší, a riskujete, alebo zvoľníte a necháte kolegu ujsť. V tom prípade vás však dobehne niekto zozadu a tak stále dookola,“ vysvetľuje Čipka.
Na množstvo ani rozmanitosť jedla si nováčikovia na Dakare nesťažovali. Uznali však, že Svitkovi sa mohlo máliť. „Má iné spaľovanie ako my starší chlapi. V závere už bol priebojnejší a vybojoval si väčšiu porciu. Nám to vždy stačilo, dokonca som ani neschudol, ako som očakával. Vyslovene dobre sme sa však najedli až v Miami, kde sme videli aj Miami Beach. Konečne sme si tam dali aj kávu,“ prezrádza Čipka.