„Bolo to fantastické. Pred zápasom sme nevedeli, čo nás čaká. Rakúšania začali so sledge hokejom zhruba rok a pol skôr ako my. Zo začiatku sme boli trošku nervózni, ale rýchlo sa ukázalo, že to nebude príliš ťažké,“ uviedol kapitán tímu Peter Štít.
Tridsaťsedemročný hráč českého Zlína je najstarším a zároveň najskúsenejším členom slovenského výberu. Sledgu sa venuje už päť rokov.
„Raz týždenne dochádzam do Zlína. Doma v Dolnom Kubíne som najprv trénoval sám. Snažil som sa náš šport propagovať a postupne sa okolo mňa nabaľovali chalani. Potom si to zobral pod patronát Slovenský paralympijský výbor a veľmi nám pomohol. Rozbehlo sa to,“ prezrádza Štít.
Reprezentácia má od septembra minulého roka realizačný tím na čele s trénerom Miroslavom Drábom i pravidelné tréningy raz za týždeň v Dolnom Kubíne. Väčšina je z blízkeho okolia. Všetci, aj tí zo vzdialenejších miest, sa potom stretávajú raz mesačne na víkendovom sústredení.
„Ak sa nemýlim, tak ľadový hokej hrával len Martin Joppa. Preto sme sa s niektorými museli učiť aj základné pravidlá. Počas každého sústredenia máme aj teoretickú časť, kde rozoberáme základné hokejové činnosti,“ tvrdí riaditeľ hokejového klubu v Dolnom Kubíne Dráb.
Zo začiatku trénerovi radil najmä najskúsenejší Štít. Drábovi, ktorý trénuje aj malé deti, sa však práca s hokejistami na sánkach zapáčila. „Tréner sa do toho rýchle dostal. Sem-tam mu ešte niečo poviem, dá si poradiť,“ chváli Štík kouča.
„Pochopiteľne, je to iné, ako pracovať s hokejistami. Tu potrebujete skôr pedagogický prístup. Čo sa týka disciplíny, snažím sa s chalanmi pracovať, ako pri bežnom tíme,“ vysvetľuje Dráb.
Prvé pokusy o etablovanie sledge hokeja na Slovensku sa viažu k roku 2006. Bol pri nich aj najmladší hráč súčasného tímu Joppa.
„Vtedy sa to, žiaľ, dosť rýchle skončilo. Potom som trénoval len v zime u nás na jazere. O aktivite partie okolo Peťa mi povedala mama. Bývame v Bardejove, čo je dosť ďaleko na pravidelné dochádzanie, preto chodím len na kempy raz do mesiaca,“ hovorí 14-ročný chlapec, ktorý prišiel pred siedmimi rokmi po dopravnej nehode o obe nohy.
„Náš šport je skvelý spôsob na odreagovanie. Páči sa mi rýchlosť, i to, že je dosť tvrdý a najmä, že ide o kolektívny šport. Nik sa nespolieha len na seba, tvoríme partiu a pomôžeme si na ľade aj mimo neho s rôznymi vybavovačkami,“ vysvetľuje Joppa.
V detstve bol hokejovým brankárom, jeho vzorom bol Ján Lašák. Po nehode sa s ním viackrát stretol, stále sú v kontakte. „Chcel som ho teraz zavolať, aby sa na nás prišiel pozrieť, ale nepodarilo sa nám spojiť,“ dodáva.
Na sánkach ho to už neťahá do bránky, ale do útoku. „V bránke by som zabral málo miesta a dostával veľa gólov. Som krátky, teda rýchlejší a obratnejší ako súperi. Chalani s nohami sa aj skôr unavia,“ konštatuje Joppa.
Prvé úspechy slovenskú reprezentáciu povzbudili. Hráči si uvedomujú, že ak chcú napredovať, musia čo najviac trénovať. „Bolo by super, keby sa chalani dostali na ľad aj v Bratislave alebo blízkom okolí,“ pripomína Štít, ktorý spoluhráčov vozí na tréningy aj do Zlína.