To, akým spôsobom za dva týždne ovládol Wimbledon, je nevšedné. Po vážnom zranení, operácii a dlhodobej absencii – také čosi dokáže iba osobnosť.
Silná osobnosť.
Lenže Djokovič tentoraz nezaujal iba tenisovým majstrovstom. Ale aj odvahou a úprimnosťou, pre ktoré v jeho rodnej krajine nemali pochopenie. Lebo ak dnes Srb povie, že drží palce futbalovému Chorvátsku, je z neho vyvrheľ. A podľa niektorých politikov aj idiot a psychopat.
Pochopiteľne, toto všetko platí aj v opačnom garde. Srb v Chorvátsku a Chorvát v Srbsku je a ešte nejaký čas bude za padúcha.
Ohavnosti, ktoré nielen v 90-tych rokoch napáchali jedni na druhých, v hlavách stále nevybledli. Takto to jednoducho na dnešnom Balkáne chodí – za moju súčasnú porobu môže ten druhý.
V tenise je to však inak. Po zápase idú emócie bokom a najlepší hráči hľadajú príčiny zlyhania v sebe. Aj preto sú mnohí z nich morálne vyzretí.
Ako Djokovič – mohol byť ticho, otvorené sympatie voči nenávidenému bratovi mu doma nijako nepomohli. Spravil však opak a možno pootvoril mnohé, nacionalizmom zadubené hlavy. Výborne. Aj to je úloha osobností v dnešnej spoločnosti – spájať, nerozdeľovať.
Keď ho v roku 2007 na záverečnom ceremoniáli Rogers Cupu v Montreale predstavili ako Chorváta Novaka Djokoviča, iba sa pousmial. „Som Srb, ale nevadí, nehnevám sa. V podstate je to to isté,“ povedal vtedy.
Djokovič je už dávno nad vecou.
A ktože je ten idiot?