Vlani vám vymenili pečeň, v auguste ste už štartovali v Maďarsku na pretekoch štvorkoliek. Na čo si trúfate dnes?
Nedávno som bol na kontrole, akurát rok po operácii. Výsledky sú dobré, lekári spokojní, nič mi nezakazujú. Raz za mesiac musím však ísť na kontrolu. Zdá sa, že jazdiť môžem, či veľa a s veľkým namáhaním, ešte neviem.
Jazdíte po chorobe už len pre zábavu či vážne?
Preteky budem jazdiť asi len na štvorkolke, ale viac ako doteraz sa chcem najmä zabávať. Súťaženie si chcem trošku užívať. Ale, samozrejme, aj s nejakým výsledkom. Pred dvoma týždňami som bol na pretekoch v Lome nad Rimavicou, v zamrznutom lese sme si dobre zajazdili…
…pre poriadok sa spýtam na výsledok.
(usmeje sa, trochu zahanbene) Prvý…
Vždy ste chceli nielen súťažiť, ale vyhrávať.
To určite. To je vo mne stále. Už asi automaticky. Mám z jazdenia zábavu, ale kdesi vnútri som naprogramovaný tak, že keď niekto povie Štart!, začnem súťažiť. Ale dúfam, že tak zdravo, tak akurát. Sú aj premotivovanejší, tí, čo chcú vyhrať vždy a za každú cenu.
Foto: SITA
Kladiete si ešte pretekárske ciele?
Takým veľmi vzdialeným snom, ak zdravie dovolí, by mohlo byť, keby som sa na štvorkolke zúčastnil na nejakom väčšom podujatí. Všetky rely, ktoré sa jazdia na motorkách, už majú na štarte aj štvorkolky.
Je ťažké presedlať z motorky na štvorkolku? Čo majú spoločné?
Veľa. Najmä rýchlosť, rýchly pohyb v teréne. To už má človek v očiach – schopnosť sledovať neznámy terén, ktorý rýchlo beží okolo vás. Odhadnúť, čo robiť, zareagovať rýchlo. Iné sú však jazdné vlastnosti. Štvorkolka sa správa inak.
Ako? Čo je na jazde najnáročnejšie?
Odhadnúť extrémy. Na motorke som bol zvyknutý, že vyjdem prakticky hocikam. Vedel som: keď to už ďalej nepôjde, položím ju trebárs na svahu nabok, sadnem si vedľa nej a porozmýšľam, čo teraz. Keď však idete po svahu na štvorkolke, musíte počítať s tým, že ak sa prevrátite, je koniec. Stroj sa vám začne kotúľať dolu svahom, poškodí sa. Motorku zdvihnete a idete ďalej.
Budete na štvorkolke niekedy taký dobrý ako na motorke?
Asi nikdy. Určite nie. Získam, pretekársky povedané, rýchly štandard. Musím sa naučiť, ako riešiť nepredvídané situácie.
Aké?
Keď na trati náhle zbadáte veľký ,,šuter", na motorke sa mu vyhnete ľahšie. Na štvorkolke vás môže rozhodiť, spadnete. Nebezpečnejšie sú aj veľké diery v trati. Motorka ich preskočí. Predok vytiahnete hore, cez jamu skočíte. Štvorkolka sa skôr kopne, prevráti.
Štvorkolky sú ešte stále trochu neznámou. Aké majú napríklad motory?
Štvortakty. Často podobné ako motorky na rely.
S pohonom štyrikrát štyri?
Nie, práveže športové štvorkolky sú takmer vždy len so zadným náhonom. Sú ľahšie, na strojoch 4×4 je príliš veľa techniky, ktorá by sa mohla pokaziť. Pohon na všetky štyri kolesá ani nepotrebujete, také extrémne úseky na tratiach nebývajú. Aj so zadným náhonom zvládnete veľa. Športová štvorkolka je dravec.
Akú maximálnu rýchlosť zvládne?
Asi stopäťdesiat-stošesťdesiat kilometrov za hodinu. Na rely, pri prejazdoch cez planiny, ich aj stopercentne využijete.
Vyše dvadsať rokov ste jazdili na motorke. Povedali by ste pred piatimi, že skúsite niečo iné?
Neviem. Nikdy som k štvorkolkám nemal blízko. Keď som začínal, nič také samozrejme neexistovalo. Keď sa objavili, brali sme ich ako čosi… širšie a slabšie ako motorka.
Foto: SITA
Kto chodí po lese po vlastných, nemá rád cyklistu, cyklistovi prekáža motorkár, tomu štvorkolkár…
Asi na tom niečo je. Aj keď – záleží na tom, ako sa kto správa. Keď ste chodec a v lese okolo vás prejde motorkár krokom a ešte vám aj zamáva, asi si o ňom pomyslíte niečo iné, ako keď preletí ,,vybláznenec" stovkou a takmer vás zrazí.
Koľko kilometrov ste už po operácii najazdili?
Štyri mesiace po zákroku som už bol v teréne. Na jednej štvorkolke som stihol štyritisíc, na druhej dvetisíc. Trochu jazdím aj na motorke. Už mám dosť kilometrov, po takom zákroku. Každý má však inú mierku.
Dúfali ste vôbec, že sa ešte vrátite k súťaženiu?
Kdeže. Keď mi lekári povedali, že potrebujem transplantáciu, súčasne mi oznámili, že končím. To bol obrovský šok. Nevedel som si to predstaviť. Stále som si hovoril: to nie je možné, veď nemôžem nejazdiť. Ale viete – keď sa človeku stav zhoršuje, z ambícií uberá. Postupne mi sem-tam napadlo, že by som nejazdil. A keď bolo naozaj zle, hovoril som si, že oželiem aj tie motorky, len aby som mohol opäť existovať.
Kedy presne ste sa dozvedeli, že budete musieť skončiť?
Vlani na jeseň, po tom, čo som vyhral rely Transorientale. Myslel som si, že iba vypustím pár pretekov a dám sa dohromady na ďalší Dakar. Ale potom mi na kontrole povedali, že výsledky sú veľmi zlé. Od polovice októbra som bol stále v nemocnici, preliečovanie sa ťahalo. Tretieho decembra ma ,,robili".
A dnes ste šťastný človek.
Absolútne. Podarilo sa to úplne krásne. Cítim sa nádherne, ešte lepšie ako predtým, ako choroba prepukla. Som plný energie, môžem jesť všetko.
Rozhodnutie vyskúšať štvorkolku ste zdôvodnili takto: Lepšie sa mi na ňu zmestia všetky pilulky…
(zasmeje sa) Tak je. Ale teraz sa už mám tak, že beriem iba imunosupresíva. Také maličké tabletky, asi ako zrnko ryže. Okrem toho už iba dokola vitamíny a prípravky na kosti, ktoré môžem a nemusím. A ešte jedno antibiotikum, ale to časom vypustím.
Ako dlho ste mali chorú pečeň? Súťažili ste s ňou?
Iste. Bol som tak aj na Dakare. Choroba sa ťahala už roky, ešte v roku 2002, keď mi operovali koleno, vyšli mi pečeňové testy zle.
Takže o tom, že ste boli vážne chorý, ste po celý čas vedeli…
To nie, to som sa dozvedel až spätne. Vtedy som nevedel, že to bude také vážne. Možno som sa mal snažiť liečiť sa skôr, utlmovať chorobu, nie znásobovať. Ale asi to tak malo byť. To už mi dnes nikto nepovie.
Cítili ste niekedy strach?
Áno. Fyzicky som sa pritom až tak zle necítil. Súťažil som, bol som viac unavený ako obvykle, ale dalo sa to vydržať. Neskôr mi však lekári hovorili, že s takými výsledkami by iní asi ležali, kým ja som ešte išiel na Transorientale. Kým neprišiel moment, keď mi už bolo skutočne zle, chcel som stále jazdiť.
Neprekáža vám hovoriť podrobne o chorobe?
Nie, to je v poriadku. Už u mňa boli aj televízni dokumentaristi. Z Česka, pre Novu pripravujú seriál. Mal by ukázať, že aj ľudia, ktorí prekonali vážne zákroky, môžu opäť športovať.
Pozriete si v televízii v novom roku aj Dakar 2010?
Pozriem. Držím palce Španielovi Comovi. Poznáme sa ešte z čias endura. Už sú to roky rokúce, čo sme sa skamarátili v karavanoch.
Jaroslav Katriňák (43)
Najlepší slovenský motocyklový pretekár. Majster sveta v endure z roku 1991, štartoval na šestnástich motocyklových olympiádach (Šesťdňová súťaž enduro). Štvornásobný účastník rely Dakar, od roku 2007 prvý Slovák, ktorý prišiel do cieľa (skončil deviaty). Krátko po vlaňajšom víťazstve na Rely Transorientale (Petrohrad – Peking) mu lekári zistili upchávanie žlčovodov, spôsobené chronickými problémami s pečeňou. Transplantáciu pečene úspešne podstúpil v pražskom Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny. Osem mesiacov po nej sa vrátil k súťaženiu, presedlal na štvorkolku, na pretekoch Hungaria Baja v rámci Európskeho pohára skončil v celkovom poradí tretí. Na jeseň sa vrátil aj na Šesťdňovú, ako manažér slovenského juniorského trofitímu. Počas sezóny pracuje ako inštruktor jazdy v endure na štvorkolke a na motorke. Ženatý, s manželkou Editou má jednu dcéru. Býva v Žabokrekoch neďaleko Martina.