Akú úroveň malo plávanie na londýnskej olympiáde?
Ide dopredu napriek tomu, že pred časom zakázali zázračné neoprénové elastické plavky, ktoré boli zárukou svetových rekordov. Najlepší zostali najlepší. Plávanie prinieslo úžasné momenty, zrodilo nové hviezdy, ale to sa deje na každej olympiáde.
Slovenskí športovci získali štyri medaily, čo vyvolalo kritickú diskusiu. Aký je váš názor?
Myslím si, že je to úspech, aj keď jedna-dve zlaté by pomohli Slovensku dostať sa vyššie v hodnotení krajín. Tam sa počíta farba kovov. Boli v tom aj detaily, prečo to nevyšlo. Jeden nešťastný ťuk a namiesto zlata je len bronz. Stotinky zohrávajú úlohu aj v plávaní, keď vám napríklad nevyjde dohmat. Ale ako celok – fajn. Myslela som si, že to bude horšie.
Prečo ste si to mysleli?
Nad vodou nás držia stále tie isté športy a rovnakí športovci. Nikto nový nepribudol až na kanoistu Hagaru, ktorý je nováčik medzi najlepšími. Ostatní – to sú všetko staré známe firmy. Je to len obraz toho, že nová generácia neprichádza a čísla olympionikov sú stále nižšie. Treba však povedať aj to, že limity a nároky neustále rastú a kvóty účastníkov sa znižujú.
Je hlavnou príčinou nesystémovosť v slovenskom športe?
Chytáme len koniec svetového vláčika, ktorý nám uteká. Systémová práca a s ňou spojená podpora športu, ktorá tu fungovala za socializmu, neexistuje. Šport sa u nás rieši až na konci všetkého ostatného. Veď niečo v tom rozpočte zostane… Ale neviete koľko. Športoviská u nás upadajú, nové sa nestavajú. Postavili sa len čvachtadlá, desiatky wellnessov, ale nie bazény na úrovni. Deti pomaly nevedia urobiť ani kotrmelec, neovládajú ani základnú atletickú abecedu. My sme v treťom ročníku už chodili po kladine, aj sme z nej padali, ale niečo sa aj naučili. Teraz športová gramotnosť hrozne klesá. Aj dnešní plavci sú na tom pohybovo oveľa horšie ako sme boli my zamlada. To je fakt. U nás sa musí pre šport obetovať celá rodina. Systém je založený na rodinných bláznoch, ktorí nám občas vypiplajú svetového jednotlivca.
Ako by mala vyzerať podľa vás štátna podpora športu?
Musí byť celoplošná. Zasiahnuť celú pyramídu, bez toho to nejde. Od mládeže až po reprezentácie dospelých. Základ je mať k dispozícii presné financie a vedieť, čo si môžeme dovoliť. V dnešnej dobe športovec vôbec nevie, koľko dostane peňazí. Dostane ich možno o pol roka neskôr a aj to nie v požadovanej výške. Ako môže ísť potom na majstrovstvá sveta a tam dosahovať výkony? Vezme si pôžičku? Zoženie si sponzorov? Problém je aj v tom, že na Slovensku sa finančne podporuje pretláčanie rukou alebo šípky. Aj to je dokonca šport, ako som sa dozvedela. Futbalisti dostávajú od štátu najviac, ale pýtam sa: kedy boli na olympiáde?
Nestačilo by podporovať mládež vo všetkých kategóriách a nie reprezentačnú elitu?
Určite nie. Za medailu mi chlieb nepredajú. Treba podporiť aj tých najlepších a patrične, lebo sa zbalia a pôjdu niekam inam. Keď už sa tam hore dostali a chceme od nich, aby niečo kvalitné naďalej produkovali, treba ich aj podporiť. Nemalo by to byť o tom, že keď ste už dobrí, starajte sa o seba sami a zožeňte si sponzorov. Tých majú športovci preto, lebo sa stali hviezdami. Je to pre nich odmena za to, že vyliezli až na vrchol pyramídy. Športovec musí mať motiváciu, prečo to robí, aj ten na vrcholnej úrovni.
Trénovali ste a študovali aj v USA. Môžete teda porovnávať. Čo robia Američania, že sú v športe úspešní?
Amerika je špecifická. Športovísk tam majú dosť v rámci škôl, či už štátnych alebo súkromných. Ale ani decká tam nie sú lenivé a rodičia si vážia, že ich deti majú podmienky. Keď mám dieťa – talentovaného športovca, viem, že dostane štipendium a nebudem musieť zaplatiť 150 000 dolárov, aby vyštudovalo. Keď nedostane štipendium, môže aspoň študovať. Športovci majú lepšiu štartovú čiaru ako ostatní študenti aj v zamestnaní (pokiaľ študent nie je génius). Vedia, že majú v živote systém, že od rána sú na nohách a trénujú a popritom zvládajú aj školu. Šport sa tam spoločensky cení. Na školských zápasoch na univerzitách je taká atmosféra, že príde aj 70 000 ľudí. U nás chodí pár skalných, pár chybných a pár bitkárov.
Momentálne ste mamou na plný úväzok, staráte sa o dvojročnú dcérku Karolínku a plávať na vrcholnej úrovni nebudete. Premýšľali ste už nad ďalšou budúcnosťou?
Spájame ju s Dallasom, keďže môj manžel tam má sľubne rozbehnutú kariéru. Má svoje právnické kancelárie, preto nemôžem riešiť niečo trvalo na Slovensku. V Amerike však nechcem vhupnúť do trénerských koľají, lebo je to náročné zosúladiť s rodinným životom. Ale ak sa moja dcéra dá na plávanie, aktívne sa zapojím. Zatiaľ mi rodinná situácia umožňuje byť mamou na plný úväzok a možno sa pokúsime aj o rozšírenie rodiny.
V Piešťanoch teraz trénujete vyše 150 detí v Letnom plaveckom kempe. Sú medzi nimi aj výraznejšie talenty?
U starších detí sa to už dá povedať. Niektoré štrnásťročné decká nás už reprezentovali na Letných olympijských hrách mládeže, sú to naši žiacki rekordéri. Pätnásťročný už vie, že je tu na to, aby bol z neho dobrý plavec.
Nájde sa medzi nimi nová Martina Moravcová?
Je na nich ako naložia so svojím talentom. Ale ten tvorí len veľmi malú časť úspechu. Musíte pridať hodiny driny a litre potu. Víťaz je ten, kto to vie správne skĺbiť a využiť vo svoj prospech.