Randl, pre ktorého je londýnska olympiáda prvou v kariére, pôsobí navonok ako nesmierne kľudný človek. Taký je aj podľa 16-ročného Riša. „Nedokáže ho rozhádzať vôbec nič. Ani si nepamätám, kedy sa na niečo naposledy nahneval,“ tvrdí o svojom o deväť rokov staršom bratovi, ktorý si vo voľnom čase najradšej pospí.
Okrem hnevu vraj Milan nepozná ani strach. Ani keď sa proti nemu postaví ten najťažší súper. „Je mu jedno, kto stojí na žinenke oproti nemu. Súperov v zásade nerieši. Trúfa si vždy a na každého, dôvera vo vlastné sily mu rozhodne nechýba,“ popisuje svojho súrodenca Richard.
V situácii, keď sa postaví zoči-voči veľkému favoritovi, sa ocitne najlepší slovenský džudista súčasnosti aj v stredu. V prvom kole olympijského turnaja sa vzoprie Iliasovi Iliadisovi – Grékovi, ktorý je olympijským víťazom spred ôsmich rokov z Atén, ale aj dvojnásobným majstrov sveta a Európy.
„Vravel, že zo žrebu nie je nadšený, ale strach z Iliadisa rozhodne nemá. Myslím si, že ho zdolá a z Londýna napokon prinesie medailu,“ verí v optimistický scenár Richard. Napokon, Randl si už raz s Iliadisom, ktorý je jeho veľkým vzorom, poradil. Pred tromi rokmi ho vyradil na svetovom šampionáte.
Pomôcť k úspešnému výsledku by mohli Randlovi rýchle nohy a výborná technika. Pozor si musí podľa brata dávať najmä na svoju najväčšiu slabinu – občasnú nekoncentrovanosť. „Dokáže prehrať aj vyhraný zápas. Už sa mu stalo, že dobre rozohraný duel stratil v poslednej sekunde,“ prezrádza Richard, ktorý vie z džudistického hľadiska Milana posúdiť – sám sa totiž tomuto športu desať rokov venuje.
„Priviedol ma k nemu práve Miňo, ktorý bol pre mňa vždy veľkou motiváciou. Raz by som sa chcel dostať na jeho úroveň,“ dúfa Richard, ktorý po vzore svojho brata začínal v pezinskom klube, ale od septembra nastúpi do školy v Banskej Bystrici a časom by sa mal stať členom miestnej Dukly. V jej farbách preteká aj Milan.
Pezinský rodák trávi väčšinu času práve v Bystrici, alebo na turnajoch po celom svete. Na svojho súrodenca však nezabúda ani mimo domova. „Zakaždým mi niečo prinesie. Veľmi ma poteší tričko, ale najväčšiu radosť mám z jeho medailových úspechov. Preto, keď ho občas sledujem počas zápasov a prehráva, som vždy veľmi nervózny,“ tvrdí Richard.
O niekoľko rokov by však rád brata sám položil na lopatky. „Už sa teším, keď sa dostanem do jeho váhovej kategórie a rozdáme si to spolu. Teraz by ma len chytil a odhodil poriadne ďaleko,“ zasmial sa na záver Richard.