Aby bolo všetkým jasné – rozhodli ste sa ukončiť len daviscupovú kariéru alebo aj celú tenisovú? Končím len v Davisovom pohári. S tenisom ešte nie.
Odohrali ste posledný zápas v daviscupovom tíme Slovenska. Pociťovali ste väčšiu nervozitu ako v roku 1996 v Trnave, kde ste nastúpili na svoj prvý duel?
Asi rovnakú. Pred každým zápasom mávam trému. To je normálne. Keby som ju nemal, bolo by jasné, že tenis už neprežívam. Že ma už nebaví a to by nebolo dobré.
Možno raz budete bilancovať kariéru a zážitky dáte aj na papier. Koľko strán by zabrali tie z Davisovho pohára?
Ani neviem, či niekedy napíšem autobiografiu (smiech). Ale ak si to predstavíme aspoň teoreticky, tak príbehy, ktoré priniesol Davisov pohár by zabrali možno aj tri štvrtiny celej knihy. V kariére som zažil množstvo úžasných zážitkov a väčšinu z nich práve počas neho. S chalanmi sme povyvádzali neuveriteľné somariny. Vždy sme boli skvelá partia, ktorá ťahala za jeden povraz. Na kurte i mimo neho.
Na ktorú príhodu si spomínate najradšej?
Bolo ich veľmi veľa. Mám obavu, že väčšinu z nich by som ani nemohol dať do knihy (smiech). Niektoré veci navždy zostanú len v tíme. V Argentíne bolo krásne, keď kapitán Miloš Mečíř spieval domácim pri našom víťaznom odchode známu pieseň Don´t cry for me Argentina. Vo Švédsku zase Jano Krošlák vyhecoval Tomáša Čatára, aby vyzbieral pár mincí na záchode. Potom ho odtiaľ vynášali ochrankári. Úžasné je spomínať, ako nás išli v Buenos Aires Ivan Gabovič s Krošlákom povzbudzovať s bubnami do kotla domácich fanúšikov. V Prešove sme dali Krošlákovi jedlo do koryta a musel ho z neho zjesť. V Moskve sme všetci jedli celý týždeň iba kaviár, z ktorého sme dostali hnačky. Podobne by som mohol rozprávať ešte veľmi dlho.
V daviscupovom tíme ste zažili štyri generácie. Začínali ste so starými harcovníkmi Mariánom Vajdom či Branislavom Stankovičom, pokračovali s Karolom Kučerom, Jánom Krošlákom, potom prišli Karol Beck s Michalom Mertiňákom a lúčite sa s Lukášom Lackom či Martinom Kližanom. V ktorej partii vám bolo najlepšie?
Najbližší mi boli Kajo Kučera s Janom Krošlákom. Od pätnástich rokov som s nimi trénoval, poznali sme sa veľmi dobre, boli sme kamaráti. Spolu sme to ťahali osem či deväť rokov. Ale skvele zapadli aj Bekis s Merťom. Vekovo mi neboli až tak vzdialení. S nimi som tiež zažil veľa bláznivých zážitkov. Ale pravdou je, že viac si pamätám tie s tou predchádzajúcou partiou. Títo mladí chlapci sú už niekde inde. Vekový rozdiel je zjavný. Chlapci sa však tento rok herne veľmi zlepšili a nálada v tíme je tiež dobrá.
Boli roky, keď ste sa o miesto tímovej jednotky preťahovali s Kučerom. Potom ste boli dlho lídrom vy. Ste líderská osobnosť?
Hm… Možno áno. Vedel som sa zapojiť do každej zábavy. Ale moje hlavné miesto bolo na kurte. Veľa som trénoval a tým nepriamo nútil aj ostatných, aby veľa hrali. A oni sa pripojili. Možno len preto, aby sa necítili trápne (smiech). Snažil som sa ťahať tím výkonmi v príprave i na zápasoch. Na zábavu boli iní. Každý mal v tíme svoje miesto, svoju úlohu.
Museli vás niekedy prehovárať, aby ste nastúpili?
Len vtedy, keď sme s Kajom Kučerom nešli do USA. Ja som však bol zranený a nemohol som hrať. Keď som nehral, tak vždy len pre zranenie. Nechcel som riskovať zhoršenie na úkor obetovania ďalšej kariéry. Nikdy som svoje rozhodnutia neľutoval.
V daviscupovom tíme ste strávili štrnásť rokov. Ktoré obdobie považujete za najúspešnejšie?
Sú dve. Prvé začalo zápasom v Kanade v roku 1997, po ktorom sme po prvý raz postúpili do svetovej skupiny. A skončilo zápasmi v Prešove a päť rokov neskôr. To boli úžasné časy. Tím bol dlho spolu, zdolávali sme veľmi silných súperov. Druhé úspešné obdobie začalo v roku 2004 výhrou v Južnej Afrike. Trvalo kratšie, ale bolo o to intenzívnejšie. Chytili sa Bekis s Merťom. Všetko vyvrcholilo finálovým zápasom.
V daviscupových zápasoch ste vždy podali heroické výkony, ale následne na turnajoch sa vám nedarilo. Prečo?
To je pravda. Vždy sa mi viac darilo pred daviscupovými zápasmi. Niekoľko týždňov pred zápasmi som sa už na ne nabudil a začal som hrať výborne. Forma mi stúpala. Po Davisovom pohári som bol vždy totálne unavený. Najmä mentálne. Táto súťaž mi však veľmi pomohla. Mnohých súperov som najprv zdolal práve v nej a potom som ich začal porážať aj na turnajoch.
Na ktorý zápas najčastejšie spomínate?
Pre ľudí bude najpämatňajší duel vo finále proti Ivanovi Ljubičičovi. Keď si naň spomeniem, stále mi behajú po tele zimomriavky. Pred mečbalom som si hovoril, len zatvor oči a nejak vráť return na druhú stranu a potom zabi loptičku najsilnejšie ako vieš. Trafil som bekhend po čiare a hala bola vo vare. Úžasné. V strede kurtu som cítil hluk, ako sa zbieha z tribún. Možno to nebolo vidieť, ale pravdou je, že sa mi triasli ruky i nohy. Keby do mňa vtedy niekto zarezal, krv by mi možno ani netiekla (úsmev). Nezabudnuteľné sú aj zápasy proti najlepším hráčom sveta. Zdolal som Riosa. Gugu Kuertena dokonca na jeho domácej pôde na antuke bez straty setu. Proti Hernanovi Gumymu som získal rozhodujúci bod v zápase s Argentínou. Spomínam si, ako sme sa potom šťastní oblievali veľkými fľašami šampanského, ktoré mali domáci nachystané pre seba.
Zostaňme pri finále. Pred štyrmi rokmi bolo Slovensko blízko k triumfu. Za stavu 2:2 nastúpil na rozhodujúcu dvojhru Mertiňák proti Mariovi Ančičovi. A prehral. Neprehovárali ste kapitána Mečířa, aby nastúpil skúsenejší Kučera, z ktorého mali Chorváti obrovský strach?
Miloš sa nás pýtal na názor. Každý sme sa vyjadrili, ale posledné rozhodnutie je vždy na kapitánovi. Je zbytočné teraz špekulovať. Keby nastúpil Kajo a prehral by, tak každý by sa pýtal, prečo nehral Merťo. Lebo Kajo predtým prakticky tri mesiace nehral. Ja nič neľutujem. Prehrali sme, aj taký je šport. Podľa mňa sme aj tak mnohým ľuďom urobili veľkú radosť.
V súboji o šalátovú misu citeľne chýbal Karol Beck. Nezazlievate mu jeho dopingové zlyhanie, ktoré vás možno stálo víťazstvo?
To sa mu nedá vyčítať. V živote sa stanú rôzne veci. Bekis mal smolu. My všetci sme za ním stáli. Vo finále sme urobili všetko, aby sme vyhrali.
Celou daviscupovou kariérou vás sprevádzal kapitán Mečíř. Ako si ho zapamätáte?
Je vynikajúci. Atmosféra počas daviscupových zápasov je veľakrát veľmi vyhecovaná a on na lavičke pôsobí ako taký spiaci kráľ. Vždy, keď sa na neho pozriem, ako tam pokojne sedí v piatom sete za stavu 5:5, pomyslím si, ako môžem mať nervy (smiech). Miloš má pre nás obrovskú cenu. Je tenisovým veľmajstrom. Skvelý radca, taktik. Mnohokrát nám veľmi pomohol.
Máte ambíciu niekedy ho nahradiť na poste kapitána?
On tam bude až do osemdesiatky (smiech). Jeho miesto je neohrozené. Miloš je najlepší tenista slovenskej histórie a ak sa sám nevzdá miesta, nikto iný nemá nárok vystriedať ho. Ak by som niekedy dostal podobnú ponuku, rád by som si to vyskúšal. Možno i len na jediný zápas.
Keď ste precítili fanúšikov skandujúcich vaše meno, cítili ste sa ako hrdina?
Hrdina je prisilné slovo. Miloval som atmosféru, ktorú dokážu vytvoriť len slovenskí fanúšikovia. Vždy som sa na ňu tešil. Závidím hokejistom a futbalistom, že na ich zápasy prídu tisíce ľudí. V tenise to nemáme. Davisov pohár je jediná možnosť, keď môžeme zažiť niečo, čo sa tomu vyrovná. Keď sa halou ozýva skandované Slovensko alebo Domino, je to neopísateľný pocit. Doprial by som ho zažiť každému športovcovi na svete.
Zažili ste pekné chvíle aj horšie. V Prešove na zápase proti Rumunsku ste sa nepohodli s Kučerom, ktorý napokon tím opustil…
V každom tíme sa občas vyskytnú rozličné názory. Tie môžu oddialiť jedného človeka od druhého. Keď sú ale ľudia rozumní a dokážu o krok ustúpiť, vždy sa všetko urovná. Za celé obdobie to bol vari jediný väčší problém. Všetko sa urovnalo a s Kajom sme stále kamaráti.
Nie je pod vašu úroveň ukončiť daviscupové vystúpenie v stretnutí proti priemernému Macedónsku?
Nie. Prečo? Je správny čas. Navyše sa mi podarilo prekonať pár rekordov a vtedy by mal byť človek na vrchole, nie? Takže vlastne zažívam daviscupový vrchol (smiech).
Vo vrcholovom športe sme už zažili mnoho odchodov a návratov. Je tento koniec definitívny?
Na 99,9% áno. Možno by som pomohol v prípade, že by sa Milošovi zranilo všetkých sedem či osem hráčov. Už prišiel čas mladých. Dosiahli veľký pokrok a daviscupové zápasy im dajú veľa cenného do budúcnosti. Tak ako mne pred rokmi.