Basketbalovými schopnosťami, ale i ľudskými vlastnosťami upútal natoľko, že si ho tréner slovenskej reprezentácie Ivan Rudež vybral ako hlavného adepta na pozíciu naturalizovaného hráča v národnom tíme. Sympatický strelec získal začiatkom júla slovenský pas a má za sebou už i prvé prípravné zápasy v reprezentačnom drese. „Stačil mi dvojminútový rozhovor s trénerom, aby som pristal na jeho ponuku,“ priznáva Jones.
Kedy ste sa dozvedeli, že tréner Ivan Rudež by vás chcel vidieť vo farbách národného tímu?
Prvý raz mi o tejto svojej myšlienky povedal v januári na moje narodeniny. Spýtal sa ma, čo by som povedal na možnosť získať slovenský pas a hrať za reprezentáciu. Vtedy som bol ešte len len jedným z kandidátov na pozíciu cudzinca v národnom tíme. Asi o týždeň som sa dozvedel, že si ma vybral a začalo sa pracovať na tom, aby som získal občianstvo.
Vedeniu SBA sa podarilo vybaviť vám pas celkom rýchlo…
Normálne by malo trvať získanie slovenské občianstvo päť rokov, ak sa nemýlim. Prezident zväzu Pavel Bagin však má dobre kontakty a tak sa to ľuďom zo zväzu podarilo vybaviť oveľa rýchlejšie. Som rád, že som nemusel čakať spomínaných päť rokov (úsmev). V môj prospech hovorilo najmä to, že budem reprezentovať Slovensko.
Koľko ste nad ponukou premýšľali?
Stačil mi dvojminútový rozhovor s trénerom. Samozrejme, najprv som sa nad touto možnosťou zamyslel sám. Viem, že pas krajiny Európskej únie mi veľmi pomôže pri získaní dobrého angažmánu. Už nebudem považovaný za Američana, ktorých počty sú v každej lige obmedzené, ale za občana EU. Takže pre tímy z najlepších európskych líg v Taliansku, Španielsku, Grécku či Turecku budem oveľa zaujímavejší a môžem si zarobiť aj viac peňazí.
Ako reagovala vaša rodina a priatelia?
Kamaráti sa od začiatku tešili, lebo presne chápali, čo to pre mňa znamená. U mojich najbližších to bolo rovnaké. Vedeli, že som vždy túžil získať európske občianstvo. Podarilo sa a preto sa tešili so mnou.
Na Slovensko ste prišli vlani. Čo ste dovtedy vedeli o Slovensku?
Veľmi málo. Môj dobrý kamarát George Valentine hral v Leviciach a mal som len zopár informácií od neho. V podstate som vedel len to, že tu máte veľmi pekné dievčatá (smiech). Vravel mi o tom, ale všimol som si to aj prostredníctvom fotiek, ktoré pridával na sociálne siete.
Teraz už viete o krajine výrazne viac?
Samozrejme. Videl som už viacero slovenských miest, i keď napríklad Bratislavu by som si rád popozeral oveľa viac, ako som mal doteraz možnosť. Niečo som si o krajine sám hľadal a vyskúšal som väčšinu vašich jedál. Sú skvelé. Milujem guláš či bravčovú panenku. Chutia mi aj halušky, ale nie s bryndzou, radšej ich mám ako prílohu k mäsu. Pochutím si aj na knedlách.
Ktoré časti Slovenska vás zatiaľ upútali najviac?
Keďže som pôsobil v Prievidzi, tak najviac času som trávil v Bojniciach, ktoré sú krásne. Asi mi ani neuveríte, ale vnútri v zámku som ešte nebol. Viackrát som si povedal, že idem, ale rady boli príliš dlhé a nakoniec som to vždy vzdal. Veľmi sa teším na výlet do Vysokých Tatier, ale počas sezóny som si na to čas nenašiel. Je pravda, že priamo v Prievidzi nie je príliš čo robiť, no nám basketbalistom to extra neprekáža. Hrali sme veľmi veľa zápasov a popri nich je najdôležitejšie oddychovať. Ani nemáte veľa síl na niečo iné. Navyše, pochádzam z mesta, ktoré je síce väčšie, ale inak podobné Prievidzi. Tiež tam nie je veľa spôsobov, ako tráviť voľný čas. No Prievidzu milujem. Som klubu aj mestu vďačný za príležitosť, ktorú som dostal a prajem Prievidzi v budúcich sezónach len to najlepšie.
Čo hovoríte na prievidzkých fanúšikov?
Milujú basketbal! Práve fanúšikovia sú jedným z dôvodov, prečo sa klubu dlhodobo darí. Bez fanúšikov nemá basketbal zmysel. Keď sme v rámci prípravy reprezentácie hrali zápas bez divákov, bolo to pre mňa zvláštne. V Prievidzi je vždy veľa divákov a to hráči milujú. Aj v národnom tíme potrebujeme pomoc fanúšikov, preto verím, že na kvalifikačné zápasy ich príde čo najviac. <OT>Za rok ste sa iste naučili viacero slovenských slov či fráz. Ktoré máte najradšej? <Ak>Používal som pozdravy a nejaké základné slová – napríklad dovidenia, dobrý deň, ahoj či nech sa páči. A viem povedať aj: Budeme mať bábätko (so širokým úsmevom). V auguste sa nám s priateľkou, ktorá je Slovenka, narodí dcérka Olívia a veľmi sa na to teším. Pochopiteľne, medzi športovcami sa rýchlo naučíte aj nadávky. Tých viem možno aj viac než bežných slov. Veľmi príjemné je, keď ma niekto pozdraví a odpoviem mu po slovensky. Zväčša to ľuďom vyčarí úsmev na tvári a to sa mi páči.
Poznáte aj slová slovenskej hymny?
Nepoznám ich, no keď som skladal sľub, musel som hymnu prečítať. Išlo mi to celkom fajn. Boli tam okrem mňa traja ľudia a bolo vidieť, že sú celkom prekvapení, ako mi to ide – slová som príliš nemotal. Ľudia si vždy cenia, keď niečo neodfláknete, ale snažíte sa.
Kedy ste začali s basketbalom?
V piatich rokoch s o rok mladšou sestrou na dvore za domom. Aj ona hrala na univerzite. Pred štyrmi rokmi po jej absolvovaní však kariéru ukončila. Práve teraz mala svadbu. Ešte raz jej gratulujem a prajem, aby bola spokojná.
Koho ste vtedy obdivovali?
Mojimi vzormi vždy boli otec a mama. Basketbalovo sa mi páčil Kobe Bryant, ale rodičia boli na prvom mieste. Vždy tvrdo pracovali, a to sa snažím robiť aj ja. Niekedy som na seba možno až príliš náročný. Keď sa vrátim ku Kobemu, aj on na sebe vždy nesmierne tvrdo pracoval, preto mi bol sympatický. Dobrý príklad je pre mňa aj tréner Rudež – miluje basketbal a absolútne ním žije. Je fajn spolupracovať s ním.
Hrali ste vo Fínsku, Veľkej Británii, Mexiku aj Gruzínsku. Kde sa vám najviac páčilo?
Basketbalovo to bolo najlepšie v nadnárodnej VTB lige (za gruzínske Tbilisi, pozn.), kde sme nastupovali proti CSKA, Chimki Moskva a ďalším klubom s niekoľko miliónovými rozpočtami. Najlepšie sa mi žilo v Mexiku, kde je krásne počasie a výborné jedlo. Na Slovensku zas máte najlepších divákov a v Prievidzi sú úplne top. Lepších som v kariére nezažil. Keď zhrniem všetko dokopy, je pre mňa práve Slovensko číslo jeden. Ľudia sa ku mne správali vynikajúco a úroveň basketbalu tu bola slušná – oveľa lepšia, než mi mnohí ľudia hovorili. Navyše som dostal šancu hrať za národný tím, čo si nesmierne vážim.
Na Slovensko ste z výbornej VTB ligy. Čo vás presvedčilo?
Niekoľkokrát som agentovi povedal, že do Prievidze nejdem (smiech). No opakoval mi, že klub bude hrať v európskych pohároch a dobré štatistiky mi môžu veľmi pomôcť v ďalšej kariére. Vo FIBA Cupe sa nám darilo a zápasy vyšli aj mne. To, že som nakoniec ešte získal aj slovenské občianstvo je len čerešnička na torte. Teraz môžem spraviť ešte väčší krok v kariére. Som veľmi rád, že som nakoniec s prestupom do Prievidze súhlasil (úsmev).
Kde budete hrať v budúcej sezóne?
Chcel by som hrať v jednej zo špičkových európskych líg. Zaujíma sa o mňa viacero klubov z Talianska i pár zo Španielska či Francúzska. No ešte som sa nerozhodol, kam pôjdem. Dúfam, že so mnou pôjdu aj priateľka a dcérka. Rád by som bol pri jej prvých úsmevoch, pohyboch, krokoch či slovách.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Nedávno som si kúpil nové pokračovanie voľakedy obľúbenej hry Crash Bandicoot. Je to nesmierne náročné, takže pri nej teraz trávim dosť veľa času. Čakal som, že to bude výrazne jednoduchšie, no celá hra je úplne iná. Asi si budem musieť kúpiť aj nový ovládač (smiech). V lete som bol doma, takže som sa snažil byť čo najviac s rodinou a kamarátmi. Zároveň som sa pripravoval na sezónu a na to, že budem otcom. Všetko v mojom živote sa deje v správnom momente. Som veľmi vďačný za všetko, čo prežívam. Niekedy vyslovene čakám, kedy sa stane aj niečo zlé, lebo všetko vychádza tak, ako si prajem. Snažím sa príliš nehľadieť do budúcnosti, len si užívať to, čo sa práve deje a podporu najbližších.