Presvedčili sa o tom slovenskí volejbalisti na majstrovstvách Európy. Po zápase so Srbskom skloňovali dookola tie isté slová: krivdu, klamstvo, krádež. Oprávnene.
Ukrivdil im predovšetkým videorozhodca. Poliak Piotr Dudek videl v závere tretieho setu (za stavu 1:1) na svojej obrazovke to, čo nepostrehli v hale neďaleko Milána na viacerých záznamoch stovky fanúšikov. Kontakt ruky Petra Michaloviča s loptou po jednom zo srbských smečov. Údajný dotyk poprel i hráč. V podobný rozsudok hádam neverili ani Srbi žiadajúci o prešetrenie záznamu.
Pomocnú ruku nepodal ostrieľanému arbitrovi ani taliansky kamerový systém. Podľa hlasov zainteresovaných najhorší v konkurencii poľského a japonského.
Chybné rozhodnutie zamenilo v jedinom momente slovenskú radosť a vedenie 2:1 za rozčarovanie a hnev. O chvíľu aj za triumf veľkého favorita v sete i zápase.
Darmo sa Slováci zlostili, rozhadzovali rukami, gestami ukazovali na veľkoplošnú obrazovku. Nezostávalo im nič iné, len sa zmieriť. S chybou, ktorej sa nedopustili, no kruto za ňu zaplatili.
Vinník zostal nepotrestaný. Protestu sa vedenie výpravy zrieklo. Nič by nezmenil – tobôž nie výsledok. Slovenský volejbal by akurát zostal chudobnejší o niekoľko stoviek eur – po zložení oficiálneho poplatku na stôl Európskej volejbalovej federácie.
Už aj bez nich prišiel o veľa. Možno o body, ktoré mu pri záverečnom účtovaní napokon chýbali. Zrejme aj o želaný postup. Nie však o česť. Tú si mohli Slováci so sebou pokojne pribaliť na cestu domov.
Na frak totiž dostal ktosi iný – fair play.