Kravárik: Myslím pozitívne. Snov a nádejí sa nevzdávam

Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania vlastných fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa dali na inú profesijnú dráhu a čo v nej dosiahli, priblížime v seriáli Život po kariére.

Futbalová lopta mu bola priam súdená. Núkala sa mu odmalička.

Jeho otec Jaroslav patrí dodnes k legendám trnavského Spartaka. Pýši sa prvými dvomi titulmi v histórii klubu. Garde robil na trávniku esám na čele s Jozefom Adamcom, Ladislavom Kunom či Karolom Dobiášom. Pamätníci spomínajú na jeho výnimočnú kreativitu či skvelú kopaciu techniku, vďaka ktorej si ho do tímu vyhliadol slávny Anton Malatinský.

Malého Andreja však futbalový trávnik a vidina strieľania gólov či efektných brankárskych zákrokov nezlákala. Prednosť dal palubovke a vysokej sieti. „Futbal mi nedával také možnosti ako volejbal. Preto som sa rozhodol skúsiť šťastie v ňom. Som presvedčený, že som urobil správny krok, ktorý nikdy neoľutujem ja ani môj otec. Hoci očakával, že budem pokračovať v jeho šľapajach,“ vraví Andrej Kravárik, jeden z najlepších hráčov v histórii slovenského volejbalu.

Foto: Archív Andreja Kravárika

Andrej kravárik, Na snímke so starším bratom Jaroslavom, otcom Jaroslavom a sestrou Zuzanou.

Podanie päsťou a robinsonády

Viac ako dvojmetrový dlháň začínal s volejbalom na Strednom odbornom učilišti v Piešťanoch. Do tajov technicky nesmierne náročnej hry ho vtiahli učitelia telesnej výchovy – páni Novák s Konečným. „Začiatky boli – tak ako pri každom športe či práci – náročné. Netrvalo však dlho a môj talent sa prejavil. Významnú úlohu však zohral Ivan Husár, tréner a učiteľ, ktorý mi vštepil pevné základy. Od nich sa potom odvíjala celá moja kariéra,“ tvrdí Kravárik.

Spomienky na prvé dotyky s volejbalovou loptou však na jeho tvári vyvolajú úsmev. „Na prvé sústredenie a turnaj vo Vyšných Hágoch som prišiel prakticky priamo z futbalu. Mal som pätnásť rokov a bola to hotová katastrofa. Keď som nastúpil na ihrisko, predvádzal som rôzne atypické volejbalové kúsky. Podával som päsťou, nemiesto zákrokov v poli som prekvapil brankárskymi robinsonádami,“ prezrádza čoskoro 44-ročná legenda slovenského volejbalu, ktorá začínala v roku 1986 v jednom z najlepších klubov vtedajšieho Československa – Červenej hviezde Bratislava. Pod vedením Pavla Schenka.

Počiatočné nezdary Kravárika neodradili. Uplatnil nielen talent, ale aj ambicióznu povahu. Už po ôsmich mesiacoch sa prepracoval do juniorského reprezentačného výberu Československa. Odvtedy si obliekal národný dres nepretržite až do roku 2008 – s výnimkou dvoch sezón (2002 – 2004), keď nútene pauzoval pre zmenu občianstva.

Slovenské nahradil gréckym. Dôvod? Olympijský sen. Práve v gréckom drese sa Kravárik pred jedenástimi rokmi predstavil na najväčšom športovom sviatku. V Aténach pomohol domácim k piatemu miestu. Mohol si siahnuť aj na medailu. „Vo štvrťfinále sme sa však dočkali veľkého sklamania. S Američanmi sme viedli 2:1 na sety, vo štvrtom dokonca 20:12 a zdalo sa, že nám postup do semifinále už nemôže ujsť. A predsa sme prehrali,“ povzdychne si niekdajší výborný blokár.

Na pamiatku fotka teletextu

Bolestných spomienok zostalo v jeho hlave i na duši za viac ako dvadsať rokov aktívnej kariéry mnoho. „V kvalifikácii majstrovstiev sveta 2002 nám v poslednom zápase s Bulharskom stačilo uhrať jediný set. V Prešove sme napokon smútili, prehrali sme 0:3,“ vracia sa k trpkému sklamaniu Kravárik. „Na európskom šampionáte v Belehrade, kde už som reprezentoval Grécko, nás zas od miestenky v semifinále delil jediný set,“ dodáva.

Striedanie radosti so smútkom musel piešťanský rodák vstrebať taktiež na majstrovstvách Európy 1997 v Holandsku. Slováci najprv prekvapujúco zdolali Nemecko a následne sa postarali o obrovskú senzáciu – zaskočili giganta z Ruska. „Boli sme z toho takí nadšení, že na teletexte sme si fotili tabuľku aj s výsledkom, aby sme mali pamiatku, čo sme dokázali. Mrzí ma, že sme v nasledujúcom zápase s Talianmi nezvládli koncovku tretieho setu. Mohli sme ísť do vedenia 2:1. Ktovie, možno práve tieto okamihy nás pripravili o možnosť zahrať si o medailu.“

Napriek tomu sa Kravárik môže pochváliť dlhým zoznamom úspechov. Počas kariéry nazbieral osemnásť trofejí. Okrem majstrovských titulov zo slovenskej a gréckej ligy žiaril v drese Iraklisu Solún aj na európskej scéne. V prestížnej Lige majstrov si trikrát zahral vo finále, v roku 2002 ho vyhlásili za najlepšieho blokára Final Four.

Už ma netýraj, šepkalo telo

Na volejbalovú palubovku chodil Kravárik denno-denne štvrťstoročie. Tréningy sa striedali so zápasmi. Až kým nenadišla chvíľa, keď si volejbalový elegán povedal – dosť. Stalo sa tak v máji 2012.

„Pamätám si, že po prvý raz som si blížiaci sa koniec uvedomil už o dva mesiace skôr. Pred finálovým zápasom Gréckeho pohára na ostrove Syros. Tisli sa mi slzy do očí. Pri myšlienke na to, že ako hráč už čoskoro skončím, sa jeden pocit striedal s druhým. Na jednej strane som tomu nechcel veriť, na druhej som sa tešil na novú výzvu – prácu trénera. Každopádne, odišiel som v najlepšom. Najmä som však poslúchol hlas tela, ktoré mi jasne šepkalo: stačí, chlapče, stačí. Už ma toľko netýraj,“ hovorí súčasný osobný kouč talentov a koordinátor trénerov v solúnskom klube AEN.

Na čo si zvykal v prvých dňoch po ukončení kariéry najťažšie? „Škrelo ma, že už nemôžem vkročiť na palubovku a otočiť vývoj zápasu. Alebo aspoň pomôcť družstvu v situácii, keď sa mu nedarí,“ vraví Kravárik.

Pri otázke, či si ťažko zvykal na život bez vrcholového športu, prekvapí. „Ale kdeže, psychicky náročné je zvyknúť si práve na profesionálny šport. Navyše, pri volejbale som zostal a tak sa aj naďalej cítim byť jeho súčasťou,“ dodáva niekdajší asistent trénera slovenskej reprezentácie (pomáhal Štefanovi Chrtianskemu).

Foto: Archív Andreja Kravárika

Andrej Kravárik Andrej Kravárik s manželkou Mayou a dcérou Michaelou.

Rybárčenie? Zabudnite!

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vyslúžilý profesionál má po ukončení kariéry oveľa viac čas na seba, rodinu, záľuby. Opak je však pravdou. „Možno mi nebudete veriť, ale voľnejší režim som mal práve v časoch, keď som sa volejbalu venoval aktívne. Trénerská práca je na čas oveľa náročnejšia. V podstate sa ešte len teším na obdobie, keď sa budem venovať svojim koníčkom,“ vraví vášnivý rybár.

Nájde si zopár hodín aspoň na posedenie si pri jazere s udicou v ruke? „Zabudnite. Ešte keď som hral, tak mi hlavou behali myšlienky na to, ako budem chodiť na ryby, výlety. Počas sezóny nemám takmer žiadny voľný čas, o všetok ma oberá príprava na tréningy, súpera, zápasy. V posledných dvoch rokoch sme nemali v klube ani štatistika, tak som si musel vypomôcť sám. Navyše, mládeži sa treba venovať od rána do večera. Inej cesty niet.“

Grékom nie je do smiechu

Talentovaným volejbalistom sa Kravárik venuje v solúnskom klube AEN. V Grécku žije už 21 rokov (takmer polovicu života), občianstvo tejto krajiny má od roku 2002. „Mojím prvým domovom však navždy zostane Slovensko. Tam som sa predsa narodil. Krok prijať grécke občianstvo som však nikdy neoľutoval. Ani vzhľadom k súčasnej nelichotivej ekonomickej situácii. Jediné, čo ma mrzí, je výrazný pokles volejbalu v krajine. Bol na vysokej úrovni. Kluby aj reprezentácia dokázali kedysi konkurovať tým najlepším na svete,“ prezrádza niekdajšia hviezda Iraklisu Solún.

Žalostnú situáciu, v ktorej sa Grécko nachádza, pocítil Kravárik aj v súkromnom živote. Už pred tromi rokmi – počas hráčskej kariéry – sa sťažoval, že klub mu dlží nemalé peniaze. Výplatu vtedy nevidel pol roka. „Ešte stále som sa ich nedočkal. Nerobím však z toho tragédiu. Som pozitívny človek, ktorý sa nikdy nevzdáva nádejí a snov. Napriek tomu, že Grékom rozhodne v posledných rokoch veru nie je do smiechu,“ tvrdí Kravárik.

O dobrú náladu ho neobral ani fakt, že na naplnenie sľubov, ktoré dostal od Grékov, si musel počkať dlhšie, ako čakal. Miestny systém totiž garantuje olympionikom, ktorí skončia do ôsmeho miesta, prácu v administratíve. „Gréci ma už zaradili do štátneho policajného sektoru. A teraz mám pred sebou veľké plány. V hlave mám projekt, na základe ktorého by mohol policajný klub pôsobiť v regulérnej celogréckej súťaže. Momentálne hrá iba na amatérskej úrovni – s námorníkmi či hasičmi.“

Hoci väčšinu času trávi Kravárik s rodinou na juhu Európy, na Slovensko nezanevrel. Do vlasti sa vracia každé leto. „Máme tu rodinu, priateľov, viacero povinností. Všetko, čo nám počas roka v Grécku chýba, nájdeme zakaždým práve na Slovensku,“ hovorí otec osemnásťročnej Michaely, ktorá ide v otcových šľapajach.

„Som rád, že volejbal miluje a venuje sa mu. Aj keď má dostatok práce aj s modelingom. Či sa jej podarí urobiť volejbalovú kariéru, je otázne. Tak či onak, v každom prípade ju budem neustále podporovať a stáť po jej boku,“ nezaprie v sebe vzorného otca Kravárik.