Vlani v decembri si roztrhla achilovku na ľavej nohe, čím sa pre ňu skončila sezóna v Európe a vynechala aj letnú WNBA. Momentálne reštartuje úspešnú kariéru v drese Good Angels Košice.
„Potrebujem sa dostať do formy a získať späť reputáciu. Nebude to jednoduché, ale som pripravená tvrdo pracovať. Najdôležitejší je však tím. Vždy som dávala prednosť družstvu pred vlastnými ambíciami,“ vraví americká legionárka Asjha Jonesová (34).
Spomínate si na vaše basketbalové začiatky?
Začínala som v troch rokoch (smiech). Strýko mi venoval loptu a odvtedy milujem basketbal. Keď mi ju chceli vziať alebo som musela ísť domov, plakala som. Hrávala som ustavične – aj s kamarátmi v parku pre zábavu. Spočiatku mi to príliš nešlo, bola som ešte veľmi malá. Zaujímavosťou je, že nik z našej rodiny predo mnou basketbal nehrával. Až mladší brat sa pridal ku mne a skúšal aj americký futbal.
Kedy ste z ulice presunuli do telocvične a začali hrať organizovane?
Keď som mala desať. Počas sobôt a nedieľ nás učili základy hry. Získala som správne basketbalové návyky. Takmer vždy som hrala s chlapcami. Veľmi rýchlo som sa vytiahla, všetci chalani boli vtedy odo mňa nižší. Čakala som, že ešte porastiem, no od dvanástich mám rovnakú výšku (191 cm). Dôležitejšie pre mňa bolo, že mi prestali rásť nohy (smiech). Už v dvanástich som nosila veľkosť trinásť.
Po strednej škole vás čakal dôležitý krok vybrať si správnu univerzitu. Podľa čoho ste sa rozhodovali?
Mala som veľa ponúk na športové štipendium. Navštívila som štyri školy. Prvé dojmy a dobrý pocit rozhodli pre Connecticut, kde všetci pôsobili ako jedna rodina. Vedela som, že ma tam čaká tvrdá práca a vnímala som to ako výzvu. Na univerzite som sa naučila o basketbale veľmi veľa. Viedol nás náročný tréner Geno Auriemma (v súčasnosti aj tréner reprezentácie USA). Každým tréningom sme sa posúvali vpred. Vždy pred nás postavil nové a nové výzvy.
Dvakrát ste vyhrali titul v univerzitnej NCAA. Čo sa za tým skrývalo?
Kouč mal filozofiu, že tréning musí byť náročnejší ako zápas. Takže tréning bol pre nás každodenná vojna. Zápasy však potom boli jednoduché. Vyhrali sme ich veľmi veľa. Počas môjho posledného roka v škole sme absolvovali sezónu bez jedinej prehry. Vždy sme hrali naplno, kolektívne a v obrane bojovali o každú loptu.
Aká ste boli študentka?
Veľmi dobrá, jedna z najlepších. Vždy som brala školu veľmi vážne. Vyštudovala som marketing.
Kto mal najväčší vplyv na vašu kariéru?
Môj otec. Vozil ma, kam som potrebovala a našiel mi výborných trénerov. Samozrejme, podporoval ma finančne. Vďaka nemu som sa mohla neustále zlepšovať.
Čo to pre vás znamenalo reprezentovať USA?
V začiatkoch mojej profesionálnej kariéry som bola počas výberov do národného tímu vždy zranená a nemala šancu zabojovať o miesto. Keď som konečne dostala šancu, urobila som všetko, aby som trénerov presvedčila. Bola som pripravená prijať akúkoľvek pozíciu a urobiť pre tím čokoľvek, aby sme boli úspešní. Keď som sa dostala do reprezentácie, bola to pre mňa veľká pocta.
Debutovali ste na majstrovstvách sveta v Česku 2010. Ziskom zlata.
Bolo skvelé byť súčasťou takého vynikajúceho družstva. Hrala som za svoju krajinu, o čom som snívala odmalička. Zabávali sme sa a víťazili. Okolo seba som mala najlepšie hráčky na svete. Vo WNBA sú rôzne typy hráčok – pár hviezd a zvyšok dobré alebo výborné, ale v národnom tíme sú len superhviezdy. Musíte si zvyknúť na odlišnú úlohu v tíme. Nebudete hrať tridsať minút a strieľať veľa bodov. Všetko je o tíme.
O dva roky ste pridali zlato aj na olympiáde v Londýne. Aký dojem na vás spravil najväčší športový sviatok?
Vybojovať si miesto v olympijskom výbere bolo ešte náročnejšie než dostať sa na majstrovstvá sveta. Som hrdá, že som sa dostala do oboch. V Londýne sme boli pod obrovským tlakom. Každý od nás čakal jediné – zlato. Nesmeli sme prehrať. Pritom súperi sa stále zlepšujú.
Bývali ste v olympijskej dedine?
Museli sme robiť všetko rovnako ako naši muži. Takže sme bývali v rovnakom hoteli, mimo olympijskej dediny. V Londýne bolo veľmi náročné navštíviť iné športy, ale pokúsili sme sa. Bola som sa pozrieť na vodnom póle a atletike. Usaina Bolta som však nevidela. Bolo náročné zohnať lístky, navyše sme bývali odtiaľ ďaleko a mali málo voľného času. Chodili sme sa pozerať do dediny, aby sme si užili čo najviac olympijskej atmosféry.
V roku 2012 vás vyhlásili aj za najužitočnejšiu hráčku na záverečnom turnaji Euroligy. Prežívali ste vtedy vrchol kariéry?
Bol to asi môj najlepší rok. Najmä vďaka titulu MVP som sa dostala do olympijského výberu. Pred Final Eight nik nečakal, že sa s Rivasom môžeme prebojovať až do finále. Nemali sme žiadne hviezdy, už postup na záverečný turnaj bol pre mnohých prekvapením. Utvorili sme perfektný kolektív, bavili sa na palubovke a necítili únavu.
Následne vás pribrzdili zdravotné problémy. Pauzovali ste trištvrte roka. Ako ste to zvládali?
Problémy s achilovkami sa vracajú. Doprajete si oddych, no ony sú aj tak po čase späť. Vlani sa mi roztrhla. Teraz robím všetko preto, aby som sa vrátila tam, kde som bola pred rokom. Stále milujem basketbal a nevzdám sa. Nikdy predtým som nebola tak dlho mimo hry. Skôr naopak, hrávame celý rok a oddych máme týždeň alebo dva. Boli to nudné, strašne nudné mesiace (smiech). Rehabilitovala som a čakala, kedy sa konečne budem môcť vrátiť na palubovky.
Veľa sezón ste v Európe strávili v Rusku. Nemali ste problém zvyknúť si na odlišnú kultúru?
Keď som prišla do Európy prvý raz – v roku 2002 do Samary – cítila som sa zvláštne. Práve som skončila vysokú školu, mala som 21 rokov a ocitla som sa v malom ruskom mestečku. Po siedmich rokoch som si však na Rusko zvykla. Základ je sústreďovať sa najmä na basketbal – veď je to moja práca.
Naučili ste sa za ten čas niečo po rusky?
Bolo obdobie, keď som domácim celkom dobre rozumela. Najmä keď hovorili o basketbale. No potom začali všetci rozprávať po anglicky, takže som nemala dôvod učiť sa po rusky. Moja schopnosť rozumieť sa zhoršovala. Slovenčina je trošku odlišná. Keď dievčatá počítajú, vtedy im rozumiem (smiech). V klube hovoria všetci po anglicky, aj tréneri s hráčkami, takže nemám problém.
Čo očakávate od sezóny?
Potrebujem sa dostať do formy a získať späť reputáciu. Nebude to jednoduché, ale som pripravená tvrdo pracovať. Najdôležitejší je však tím. Vždy som dávala prednosť družstvu pred vlastnými ambíciami. V Eurolige sa chceme dostať do play off. Už nemôžeme myslieť na nevydarený duel s Krakovom, ale na ten najbližší. Dôležité pre mňa je postupne sa zohrať s dievčatami.
Kto je momentálne najlepšia basketbalistka na svete?
To je ťažká otázka. Vyberala by som asi medzi Dianou Taurasiovou a Candace Parkerovou. Skôr Diana. Pre jej štýl hry. Nielen, že je skvelý strelec, výborne prihráva a dokonale rozumie basketbalu, no vždy robí hráčky okolo seba lepšími.
Plánujete sa po skončení kariéry venovať biznisu?
Vytvorila som kolekciu dámskej obuvi nadmerných veľkostí. Vedela som, že po basketbale bude ťažké nájsť si normálnu prácu, preto som začala robiť s obuvou, aby ľudia pracovali pre mňa.
V mladosti ste mali veľký problém zohnať si vhodnú obuv?
Nájsť si tenisky na basketbal nebolo nikdy náročné. No vybrať si iné topánky bolo veľmi ťažké. Nosila som najmä pánske. Dali sa nájsť aj nejaké lodičky, ale výber bol veľmi slabý. Preto som sa odhodlala vytvoriť kolekciu krásnych a moderných lodičiek Takera Shoes pre ženy rôznych vekových kategórií.
Pochádzate z New Jersey. Ste hokejový fanúšik?
Trošku sa za to hanbím, ale nie. Viem, že Devils mali voľakedy skvelé mužstvo, ale ja som bola od sedemnástich mimo a ani dovtedy som hokej príliš nesledovala. No v Košiciach by som sa chcela ísť pozrieť na hokej častejšie. Už som raz bola a celkom sa mi to páčilo.