Bude z neho hviezda? Výšava z Trenčína mala z centimetrov obavy

„K volejbalu som sa dostal náhodou – počas dovolenky na pláži. Otec, ktorý sa volejbalu venoval na strednej škole, ma k nemu priviedol. Vštepil mi základy a od tej chvíle sa mi tento šport zapáčil,“ vraví osemnásťročný Šimon Krajčovič. „Vzápätí som robil prvé kroky na základnej škole Novomeského pod vedením Dominika Kaduka, ktorý ma odporučil trenčianskemu COP,“ dodáva.

V autobuse sedí na dvoch miestach

Pod volejbalovú sieť sa presunul spod bedmintonovej. S raketou v ruke pritom žal úspechy. "V kategórii do jedenásť rokov som bol majstrom Slovenska, medzi trinásťročnými mi patrilo druhé miesto.

Napriek tomu som však nikdy neoľutoval, že som vymenil bedminton za volejbal," tvrdí Šimon, ktorý to ako mnohí trenčianski chlapci skúšal aj na hokejovom ľade. Nového Hossu či Gáboríka však v sebe nenašiel.

Naopak, s volejbalovou loptou si potykal ihneď. Napriek tomu, že jeho spoluhráči či súperi mali pred ním náskok niekoľkoročnej praxe. „Na začiatku som pociťoval hendikep. Popri chalanoch, ktorí hrali na dobrej volejbalovej úrovni už tri či štyri roky, som sa však vytiahol a neustále sa zlepšoval. Až kým som nedosiahol ich výkonnosť,“ popisuje Šimon, ktorý už v štrnástich rokoch okúsil atmosféru slovenskej extraligy.

„Na ten okamih si veľmi dobre pamätám. Dostal som sa na ihrisko síce len na jednu výmenu, bol som pri neúspešnom bloku, ale aj tak som cítil hrdosť. Zároveň som však bol trochu vystrašený,“ smeje sa.

K volejbalu ťahala Krajčoviča nielen krása tohto športu, ale aj iný – trochu úsmevný – dôvod. „Niekto má komplexy z toho, že je nízky. Ja som, naopak, mal komplexy z mojej výšky. Už v trinástich som mal 197 centimetrov a bol som aj o hlavu vyšší ako niektorí devätnásťroční chlapci,“ prezrádza.

„Vo volejbalovom prostredí som sa však cítil výborne. Našiel som v ňom spoluhráčov, na ktorých som sa díval zdola a zrazu som pocítil túžbu ďalej rásť. Jedného dňa som prišiel domov so slovami, že chcem mať aspoň 220 centimetrov.“

V súčasnosti sa talentovaný volejbalista pozerá na svet z výšky 207 centimetrov, čo mu pri blokoch či smečoch na sieti pomáha. Má dokonca predpoklady, že jeho rast sa ešte definitívne nezastavil. V bežnom živote to však rozhodne nemá jednoduché.

„Keď vojdem do obchodu, nepozerám sa na to, čo sa mi páči. Vyberám si to, z čoho majú moje veľkosti. Rovnako je to aj pri topánkach. Predavačov sa rovno pýtam, z ktorých majú číslo trinásť. Náročné to mám aj pri cestovaní. V autobuse zakaždým obsadím dve miesta,“ pousmeje sa nádejný blokár či univerzál, ktorý sa tohto roku po prvý raz predstavil v seniorskej reprezentácii.

Sláva mu do hlavy nestúpla

Zverencom Flavia Gulinelliho pomohol k miestenke na budúcoročné majstrovstvá Európy a bol jedným z ťahúňov tímu pri premiére v prestížnej Svetovej lige. „Bol som veľmi prekvapený z toho, ako ma spoluhráči prijali. Mal som pocit, že mi chceli odovzdať čo najviac skúseností a zároveň ma brali ako seberovného,“ vraví s tým, že starší hráči na neho i dohliadli.

„Keď mi na tréningu niečo nevyšlo, dohovorili mi. V zápasoch mi aj po chybách dodávali sebavedomie a snažili sa ma odľahčiť od stresu,“ dodáva tínedžer, ktorý sa nevyhol ani tradičným povinnostiam v podobe nosenia fliaš s vodou či masérskeho stola.

Kedže Krajčovič oslávil len pred mesiacom osemnáste narodeniny, môže si reprezetnačný dres obliekať naďalej aj v juniorskom výbere. V ňom je kapitánom a tak je jeho pozícia úplne opačná ako medzi seniormi.

„Tréner Miroslav Palgut odo mňa očakáva, že budem morálnou oporou a mladších potiahnem – na ihrisku i mimo neho,“ uvedomuje si mieru zodpovednosti Krajčovič, ktorého však zranenie vyradilo z účasti na majstrovstvách Európy hráčov do 20 rokov. Tie štartujú už zajtra v Nitre a Brne.

„Veľmi ma to mrzí. Verím však, že chalani zabojujú a pokúsia sa prebojovať do najlepšej osmičky. Máme mimoriadne náročnú skupinu a tak to nebude rozhodne jednoduché,“ upozorňuje hráč, ktorému po prieniku do seniorskej reprezentácie sláva do hlavy nestúpla. „Viem, vyšla mi jedna sezóna. To však nič neznamená. Neustále si opakujem, že aj naďalej musím poctivo drieť.“

Tvrdou prácou by sa Krajčovič rád prepracoval do zahraničia. Do niektorej z kvalitných európskych líg. K odvážnemu cieľu nemá rozhodne ďaleko. O služby slovenskej výšavy, ktorej snom je ruská či poľská najvyššia súťaž, už prejavilo záujem niekoľko klubov.

„Ozvali sa mi z Francúzska, Nemecka či Talianska. Ešte rok však chcem zostať na Slovensku a pomôcť Trenčínu v extralige. Potom by som už rád odišiel za hranice a otestoval sa, na čo mám. Volejbalom by som sa chcel živiť a zároveň dosiahnuť s reprezentáciou niekoľko úspechov. Rád by som si zahral na majstrovstvách Európy či sveta. V prvom rade však potrebujem byť zdravý,“ vraví o svojich plánoch študent štvrtého ročníka na športovom gymnáziu v Trenčíne.

Nad knihami bdie o štvrtej ráno

Ako zvláda skombinovanie povinností školáka a špičkového športovca? „Priznávam, učiť sa po dvoch tréningoch je veľmi náročné. Občas sa cítim ako zbitý nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke. Deň totiž začínam o štvrtej či piatej hodine ráno, keď sa pripravujem do školy. Večer už na učenie nemám energiu a pri knihách zaspávam,“ povzdychne si Šimon, ktorý si však pochvaľuje, že mu učiteľky vychádzajú v ústrety. „Problémy som mal len s nemčinou, ale aj tú som napokon zvládol.“

Napriek enormnému vyťaženiu pomýšla po ukončení strednej školy na vysokú. Trúfa si dokonca aj na štúdium na niektorej zo zahraničných univerzít. Nálepka reprezentanta prináša Krajčovičovi aj niekoľko pozitív. Pre spolužiakov je hviezdou.

„Občas si ma doberajú a pri stretnutí s úsmevom dodajú, že práve prechádzajú okolo reprezentanta. Beriem to však s rezervou a nadhľadom,“ prezradí s úsmevom. Podobne vníma aj záujem dievčat.

„Nezaoberám sa ním, mám priateľku a zaujímam sa len o ňu,“ zakončí hráč, o ktorom taliansky tréner slovenskej reprezentácie Flavio Gulinelli prehlásil, že väčší talent vo svojom tíme ešte nemal.