Pamätáte si na moment, keď vás po prvý raz oslovilo vedenie Slovenskej volejbalovej federácie?
Veľmi dobre. V roku 2001 bol na čele zväzu ešte Ivan Majerčák. Vtedajší sekretár Ľubor Halanda za mnou prišiel do Brna, predostrel mi ponuku, na ktorej sme sa veľmi rýchlo dohodli.
Na aké časové obdobie znela prvá zmluva?
Na dva roky. Len niekoľko dní po jej podpise sme však v kvalifikácii majstrovstiev Európy zdolali silné Poľsko, čo bol predpoklad postupu. Vedenie mi ju vzápätí predĺžilo o ďalší rok.
Napokon ste pri tíme pobudli ešte ďalších deväť sezón…
To som veru nečakal. Predsa len, životnosť reprezentačných trénerov je veľmi krátka (smiech). Neustále musíte mať dostačujúce výsledky, čo vôbec nie je jednoduché.
Spomeniete si na premiérový zápas na slovenskej lavičke?
Myslím, že to bol priateľský duel s Českom. Hrali sme v Ostrave.
Osud to zariadil tak, že proti vašim krajankám ste odkoučovali aj posledný duel…
Je to paradox, no vyšlo to tak. Na univerziáde to bol pre mňa rozlúčkový zápas a vyhrali sme 3:2.
Keď ste začiatkom minulého roka podpisovali predĺženie zmluvy, v jednom z článkov vás prirovnávali k Alexovi Fergusonovi – legende Manchestru United. Lichotí vám to?
S Fergusonom sa porovnávať nemôžem. Vo futbale dosiahol úžasné úspechy. Je to skvelý tréner, osobnosť, na ktorú sa pozerám s obrovským rešpektom. Spoločné s ním mám len to, že som dostal šancu pracovať pri jednom tíme na výnimočne dlhé obdobie.
Každopádne, vydržať pri rezprezentácii tak dlho je rarita…
Určite áno. Hlavnými predpokladmi sú dôvera nadriadených, výsledky a solídny tím, v ktorom to funguje. Nesúlad medzi hráčkami a trénerom je dobrým základom pre skorý koniec.
Mali ste počas dvanástich rokov chvíľky, keď ste uvažovali nad tým, že pri reprezentácii skončíte?
Samozrejme. Mal som obdobie, keď som sa mohol vrátiť späť k českej reprezentácii. Ponuka prišla v čase, keď sa nám nedarilo. Zároveň som cítil, že niekto iný si ma viac váži a má o mňa väčší záujem. A vidíte, napokon som zostal.
Naopak, na ktorý okamih zo slovenskej lavičky budete spomínať najradšej?
Boli dva. Prvým bolo víťazstvo na ME v roku 2007 nad Srbkami, ktoré napokon postúpili do finále. Druhým bol triumf nad vtedy veľmi silným a kvalitnými legionárkami nabitým tímom Česka na ME 2009. Od postupu zo skupiny nás vtedy delil jediný set.
Kam sa posunul ženský volejbal na Slovensku od roku 2001?
Ťažko povedať, či sa niekam posunul. Mládežnícka základňa sa neustále zužuje, tímov je stále menej. Namiesto toho, aby sa slovenský ženský volejbal posúval ďalej, stagnuje prípadne upadá. Dôvodom je, samozrejme, nedostatok peňazí. Príkladom je Slávia, ktorá ešte pred pár rokmi bola veľmi kvalitným tímom. Dnes je jej káder zložený predovšetkým z junioriek. Obávam sa, že vývoj nepôjde vpred a na Slovensku budete radi, keď uhájite terajšie pozície.
Kam v európskom meradle by ste zaradili ženský volejbal na Slovensku?
Pohybujete sa na hranici postupu a nepostupu na majstrovstvá Európy. Čiže od dvanásteho miesta nižšie.
Prečo sa tímu nepodarilo v posledných rokoch prebojovať sa na veľký záverečný turnaj – ME či MS?
O úspechu či neúspechu často rozhodovala jediná lopta. A v takých okamihoch mi chýbala v tíme výrazná osobnosť, ktorá by v kritických chvíľach spoluhráčky potiahla.
Nechýba družstvu aj viac legionárok, ktoré by mali odohraté náročné zápasy v elitných súťažiach?
Práve naopak, súčasný tím sa musí spoliehať len na legionárky. Kvalita slovenskej súťaže je totiž slabá. Na Slovensku sa mnohí oháňajú tým, že Doprastav či Slávia hrajú v MEVZE. Lenže aj jej úroveň nie je bohvieaká. Táto cesta nie je riešením.
Rastie aspoň medzi juniorkami nádejný talent?
Sledoval som mladé hráčky, často som ich zaraďoval aj do ženskej reprezentácie. Šancu zlepšiť sa majú najmä tie, ktoré urobili dobrý výsledok na poslednom svetovom šampionáte. Výrazná osobnosť však medzi nimi zatiaľ, bohužiaľ, nie je.
Vlani ste sa vrátili z Brazílie. Aké poznatky ste si zo stáže priniesli?
Že volejbal je technicky i mentálne veľmi náročný šport, ktorý si vyžaduje veľmi veľa driny a času. Presvedčil som sa o tom, že v našich podmienkach stále málo trénujeme.
Utvrdili ste sa v tom, že Brazília je pre volejbal zasľúbenou krajinou?
Som presvedčený o tom, že Brazília je vo svete volejbalovou krajinou číslo jeden. Má skvelé zázemie, podmienky, základňu. Záujem o tento šport je tam úžasný. Ich Superliga má nesmiernu úroveň a pritom v nej nepotrebujú ani veľa legionárov. Vystačia si aj sami.
Nájdete si popri práci v Prostějove čas na to, aby ste zavítali na hokejový zápas vášho brata, ktorý v KHL trénuje bratislavský Slovan?
Vzhľadom na to, že vediem tím, ktorý hrá Ligu majstrov, trénujeme dvojfázovo a tak mi veľa času nezostáva. Podarí sa mi prísť raz za mesiac.
Opláca sa vám rovnako aj váš brat – Rostislav?
Keď som pôsobil v Brne, chodil sa pozerať na play off. Odkedy som v Prostějove, neprišiel ani raz. Predsa len, brata baví volejbal o niečo menej, ako mňa hokej (smiech).