Niektoré basketbalistky Slovenska vyslovili pred odchodom na premiérový európsky šampionát 1993 do talianskej Perugie aj medailové túžby, no zhodne tvrdili, že nerady by sklamali. Pred návratom domov radosťou až do rána spontánne oslávili bronzové medaily. Prvý kov kolektívneho športu pre Slovenskú republiku z vrcholného podujatia.
„Hotelový bar sme mali k dispozícii, dokedy sme chceli. Jeho majiteľ nás požiadal, aby sme napísali, čo sme konzumovali a vyrovnali účet. Vážili sme si jeho dôveru. On zasa zistil, že Slovenky vedia hrať dobre basketbal i parádne sa uvoľniť. Zabávali sme sa spolu so Španielkami. Erika Burianová i Renata Hiráková pôsobili v Španielsku, s viacerými čerstvými majsterkami Európy sa dobre poznali,“ vracia sa k úspechu Roman Adamčík, vtedajší generálny manažér ženskej reprezentácie. „Stálo to za to, lebo sme takmer už v prehratom zápase zdolali domáce Talianky,“ hrdo potvrdzuje Soňa Hudecová, dirigentka družstva.
Konkurz vyhral Marián Matyáš
Delila sa federácia, delil sa aj šport. Podľa dohodnutého vzorca malo platiť, že nástupníctvo po ČSFR pripadne basketbalistom Česka a ženám Slovenska. Česká strana prejavila záujem o obe zložky, no cúvla pred silným slovenský argumentom. Zásluhou diplomatického úsilia Jána Hluchého, predsedu novovzniknutej Slovenskej basketbalovej asociácie, ho uznala aj Medzinárodná basketbalová federácia – z tucta reprezentantiek ČSFR na olympijskom turnaji v Barcelone '92 bolo deväť Sloveniek: Eva Antalecová, Eva Berková, Iveta Bieliková, Erika Buriánová, Renáta Hiráková, Adriana Chamajová, Andrea Chupíková, Anna Kotočová, Milena Rázgová-Paulišincová. Utvorili kvalitný základ tvoriacej sa reprezentácie.
K šikovným hráčkam – viaceré z nich sa už uplatňovali v zahraničných kluboch – hľadala SBA vhodný trénerský tandem. Konkurz trochu nečakane vyhral Košičan Marián Matyáš, za asistenta si vybral Borisa Žbirku.
„Prihlásilo sa dvanásť záujemcov. Za najväčšiu favoritku som považoval Natáliu Hejkovú, úspešnú trénerku Ružomberka. Povedal som si, že to skúsim – a vyšlo to,“ približuje Matyáš. Patril k ambicióznym trénerom. Keď ho v roku 1992 federálny zväz vyslal ako pozorovateľa na kvalifikáciu do Helsínk, kde si čs. reprezentácia so silnou účasťou Sloveniek vybojovala účasť na ME 1993, ešte netušil, že bude na nich viesť Slovenky.
„Väčšinu hráčok som poznal, od legionárok som dostal prísľub, že prídu. Niektoré som navštívil aj osobne. V máji sme sa stretli na prvom sústredení vo Vysokých Tatrách. Desať dní sme poriadne zarezávali. Aj teraz vidím, ako reprezentantky behali po ovále na zamrznutom Štrbskom plese. Každá sa chcela dostať do nominácie na prvú medzinárodnú konfrontáciu Slovenska, tréningová morálka bola vysoká,“ pripomína. Po záverečnom sústredení v Bojniciach musel z pätnástich uchádzačiek tri vyradiť.
„To bolo pre mňa oveľa ťažšie než celý nadchádzajúci šampionát,“ zdôrazní.
Od nuly, ale s nadšením
Čas súril, pribúdli nové povinnosti. Reprezentácia potrebovala súce športové oblečenie.
„Keď sme prišli do Prahy pre výstroj, v sklade nám dali niekoľko párov staršej obuvi a nejaké bundy s nápisom ČSFR. Nič použiteľné,“ hovorí o skúsenosti pri delení Adamčík.
„Začínali sme od nuly, ale s obrovským nadšením. Nič nás nemohlo odradiť. Pomohli nám spriaznené duše, vo Viedni sme boli nafasovať súpravy v jednej známej firme. Všetko sa dialo hekticky a za pochodu. A na hraniciach sme aj tŕpli, aby nám darovaný výstroj nepreclili. Ale – všetko sme stihli,“ naznačí.
Do Perugie postúpilo osem krajín, Československo skončilo na predchádzajúcich ME 1991 v izraelskom Tel Avive piate (aj so Slovenkami Evou Antalecovou, Evou Berkovou, Ivetou Bielikovou, Erikou Burianovou-Dobrovičovou, Zorou Brziakovou a Zuzanou Vasiľkovou). Šampionát v Taliansku mal veľký význam v tom, že bol i kvalifikáciou na svetový šampionát 1994. Do Austrálie postupovalo z Perugie najlepších päť tímov. Motív ako hrom!
„O medaile sme nahlas nehovorili, avšak všetci sme veľmi túžili po prvej účasti na majstrovstvách sveta. To keby nám vyšlo, želali sme si vrúcne navzájom,“ spomína Matyáš.
Hirákovej bronzový kôš
Vyšiel postup i medaila!
Slovenky po víťazstve nad Maďarskom a prehre s Ruskom bojovali o postup zo skupiny proti Francúzsku. Stretnutie zvládli vo veľkom štýle, zo skupiny šli z 1. miesta a zabezpečili si postup na MS 1994. Aj súboj proti Španielsku o postup do finále začali ako z veľkej knihy. Vyhrávali 26:15, súperky nevedeli pod košom ustrážiť kapitánku Burianovú. Po vyhratom polčase však prišiel skrat. Skúsenejšie Španielky sa chytili, po zmene strán dominovali a na víťaznej vlne dokráčali až k zlatu.
Domáce Talianky túžili v zápase o bronz proti Slovensku odčiniť prehru s Francúzskom v boji o finále. Dlho to vyzeralo, že im to vyjde. V úvode druhého polčasu viedli o trinásť bodov 51:38. Ani Slovenky však nechceli odísť bez medaily. Bod po bode ukrajovali zo straty, až ju vyrovnali.
Foto: Archív
„V poslednej päťminútovke sa vyfaulovala rozohrávačka Soňa Hudecová. Ideš hore, nabádam Marcelu Kalistovú. Mračila sa, že hrávala menej, než očakávala, dávala to aj najavo. Keď jej to niekedy pripomeniem, smejeme sa. Neľahkú situáciu zvládla elegantne, vymyslela víťaznú akciu,“ približuje Matyáš.
Do konca tridsať sekúnd, Talianky vedú 67:66. Kalistová nezištnou prihrávkou uvoľňuje pod košom Hirákovú – a Renáta čistú pozíciu premieňa. Slovenky vedú 68:67. Nervózne domáce rozohrávajú loptu spod koša do autu a Matyášove zverenky už najtesnejší náskok udržia – a spontánne sa tešia z veľkého úspechu.
„Už som si zúfala, čo všetko som zahodila. Dôležité bolo, že posledný pokus skončil v koši,“ tešilo Hirákovú.
„Zvrat v náš prospech sme privodili aktívnou obranou. Vynikajúca partia si bronz zaslúžila,“ chváli Matyáš s odstupom času celé družstvo. Vedúci výpravy Ján Hluchý, ktorý v roku 1971 priviedol čs. basketbalistky na MS v Brazílii k striebru, neskrýval dojatie. „Nadchlo ma, ako dievčatá zvládli záver! Už sa môžu pripravovať na svetový šampionát do Austrálie.“
Pripomenieme – basketbalistky Slovenska vyhrali v závere roka anketu o najúspešnejší športový kolektív roka 1993.
Cesta za medailouSlovenky v skupine vyhrali nad Maďarskom 88:82, podľahli Rusku 75:80, zdolali Francúzsko 70:51. V semifinále podľahli Španielsku 55:73, v zápase o 3. miesto vyhrali nad Talianskom 68:67. O bronz sa zaslúžili: pivotky Erika Burianová, Renáta Hiráková, Anna Kotočová, Andrea Slosiarová, Iveta Hariňová, krídelníčky Andrea Kuklová, Milena Rázgová, Zuzana Vasiľková, Eva Vaňová, Irena Rajniaková, rozohrávačky Soňa Hudecová, Marcela Kalistová. Družstvo viedol tréner Marián Matyáš, asistent bol Boris Žbirka, manažér Roman Adamčík. Na ruskú vlajku prišili slovenský znak
„Keď som pri príchode do haly v Paláci športu Evangelisti videl dve ruské vlajky a slovenská chýbala, oblial ma pot. Ešte šťastie, že sme do batožiny pribalili aj slovenskú vlajku, veď sme šli reprezentovať Slovensko. Nemohla vo výbave chýbať. Mala však o niečo menšie rozmery než oficiálne, ktoré pripravili organizátori. Vystrihli sme znak a ten hostitelia narýchlo našili na jednu z ruských vlajok – ale nesprávne… Na záverečnom ceremoniáli však už viala originálna slovenská vlajka,“ približuje kuriozitu manažér Roman Adamčík.