Stáli ste už dovedna na šiestich osemtisícovkách. Posledná v poradí bola zatiaľ Broad Peak, ďalšia vaša osudová hora. Čo komplikovalo výstup?
V tomto roku na Broad Peaku ešte nik pred nami nepôsobil. Keď sme tam dorazili, nenašli sme nijaké fixné laná, iných lezcov, tábory. Objavili sa až po nás. Podobne ako na Gašerbrumoch sme išli hore alpským spôsobom, nemali sme nijaké zabezpečenie. Boli sme však len dvaja pod horou. Mali sme ju iba pre seba. Zažili sme panenské lezenie.
Podobná situácia bola aj niekoľko dní predtým na Gašerbrume I a Gašerbrume II…
Platí to aj o nich. V tomto roku sme boli prví na týchto vrcholoch, čo si nesmierne cením. Všetky tri osemtisícovky sme zvládli v rozpätí sedemnástich dní.
Podaril sa predtým niekomu podobný výkon?
Ako viem, tak pred niekoľkými rokmi túto kombináciu zvládli Švajčiari. Lenže nešli na vrcholy takými náročnými cestami, aké sme si zvolili my. Dosiahli sme svetový unikát. Žiaľ, stalo sa obrovské nešťastie. Na poslednej osemtisícovke zahynul môj kamarát a spolulezec Vlado Plulík. Táto tragédia ovplyvní aj môj program.
Čo vás teraz čaká?
Už nič. Čoskoro sa zbalím a vrátim domov. V pláne som mal ešte K2, ale tento výstup už nepodniknem.
Zastavila vás smrť priateľa?
Je to hlavný dôvod. Momentálne nechcem myslieť na ďalší výstup. Napriek tomu, že sa cítim v dobrej forme, v takej ako nikdy predtým. Fyzicky by som si na K2 trúfal. Z piety k priateľovi, jeho rodine, tomu čo sa stalo, nemôžem ďalej pokračovať. Hoci Vlado by si to želal.
Prečo si to myslíte?
K2 bola jeho snom. Chystal sa na ňu a keby mohol, určite by mi nedovolil, aby som to teraz vzdal. Lenže nepokladal by som to za správne. Hora tu bude stáť aj o rok, aj o mnohé ďalšie.
O výstupoch stále hovoríte v množnom čísle. Plulík však bol na rozdiel od vás iba na jednej z troch osemtisícoviek, nie?
Ja to tak nevnímam. Sám by som to nezvládol. Keby tam nebol Vlado, nebol by som na vrchole ani ja. Vlado nepokračoval v závere na vrchol Gašerbrumu II a Broad Peaku, čo malo svoj dôvod. Šetril si sily a energiu na K2, to pokladal za svoj hlavný cieľ. Všetky ostatné kopce znamenali preňho iba prípravu na druhú najvyššiu horu sveta.
Ako prebiehal osudný výstup na Broad Peak?
Spočiatku sme vystupovali normálkou. Po prvom dni sme prespali asi vo výške 7 200 metrov a na druhý deň sme pokračovali. Išlo sa nám ťažko, lebo sme sa brodili množstvom snehu. Dorazili sme až pod dlhú skalnú stenu. Zvolil som si náročnú cestu. Vo výške 7 800 až 7 900 metrov som liezol v skale holými rukami, bolo asi mínus desať stupňov, možno aj viac.
Podľa vašej stručnej správy ste na vrchole stáli minulý štvrtok o deviatej večer…
Napriek tomu som si vrchol vychutnal. Bola krásna, jasná noc, akurát bola strašná zima. Trochu ma súril čas. Vedel som, že keď sa ešte v ten deň nedostanem až hore, ráno sa už nerozhýbem, aby som mohol útočiť opäť. Bolo mi jasné, že budeme radi, keď prídeme dole živí a zdraví. Rátal som aj s tým, že ma čaká bivakovanie vo veľkej výške. Lenže ani som netušil, že to bude také kruté.
Nocovali ste hneď pod vrcholom?
Asi vo výške 8 000 metrov. Zažil som najstrašnejšiu noc v živote. Najtvrdšiu lezeckú skúsenosť, akú som si ani nevedel predstaviť. Prečkal som noc v extrémnej výške úplne nechránený. Nemal som stan, spacák, varič, jedlo, pitie. Odhadujem, že bolo tridsať pod nulou, ak nie viac. Prebleslo mi hlavou, že toto sa nedá prežiť.
Už ste sa lúčili so životom?
V takej situácii nesmiete podľahnúť najhorším myšlienkam. Usiloval som sa myslieť pozitívne. A robil som maximum, aby som prežil. Šúchal som si čo najviac ruky i nohy a vedel som, že nesmiem zaspať. To by bol koniec, to by som sa už nezobudil.
Čo bol hlavný dôvod, že ste zostali na noc tak vysoko? Zastavila vás tma?
Už na vrchole ma zastihla tma. Ešte som stihol niečo pofotiť a natočiť. Hoci som stál na najvyššom bode, do kamery som zahlásil: Tak toto som v riadnej diere. Mojím zámerom bolo zostúpiť po hrebeni na Rocky summit, čo je akýsi predvrchol Broad Peaku. Odtiaľ som mohol ísť už k Vladovi. Lenže v tme som si na to netrúfal a najmä bolo obrovské riziko schádzať dole cestou, ktorú som nepoznal. Preto som musel prečkať noc a až keď sa rozvidnelo, pokračoval som ďalej.
Kde bol v tom čase Plulík?
V tom okamihu bol na tom lepšie. Nocoval nižšie, odhadom asi vo výške 7 600 metrov. Urobil si do snehu dieru, takzvaný záhrab, kde je vcelku teplo. Ja som zostal na malej ploche asi pol metra krát meter.
Prečo ste sa vôbec v čase výstupu pod vrcholom rozdelili?
Vlado sa tak rozhodol. Keď som začal liezť pod vrcholom skalnou stenou, padali kúsky ľadu i skál. Pokračovať v takom teréne za sebou bolo nebezpečné. Nerozišli sme sa preto, lebo sme sa nezhodli na ďalšom postupe. Urobili sme rozumné rozhodnutie na základe našich skúseností, schopností, podmienok. Povedal, že skúsi vyjsť normálkou až na vrchol, tam sme sa mali stretnúť a spolu ísť dole. Lenže nakoniec sa rozhodol bivakovať pod Rocky summitom, už začínala byť tma a nemal ani čelovú lampu.
Dá sa povedať, že nechcel riskovať?
Nechcel. A už vonkoncom nie v tejto situácii. Už som spomenul, že preňho bola hlavným cieľom K2. Zažil som ho tesne predtým na Gašerbrumoch a slovo riziko bolo preňho cudzie. Na Gašerbrum I síce vystúpil, ale tesne pod vrcholom som ho musel presviedčať. Povedal, že ďalej nejde, hoci cieľ bol na dosah. Vlado, neblázni, nevzdávaj to, veď už sme hore, vravel som mu a bez problémov sme záver výstupu zvládli.
Ráno ste zostupovali spolu?
Bol predo mnou hodinu, maximálne dve. Kým som ja na druhý deň dlhšie hľadal cestu, on zostupoval rýchlejšie. Nad šesťtisíc metrov som stratil jeho stopu, ale bol tam zľadovatený terén a nepripisoval som tomu nijaký väčší význam. Ani moje stopy v tomto úseku nezostávali. Myslel som si, že Vlado už zišiel do prvého tábora, kde boli Bielorusi a tí sa oňho postarali.
Nebolo vám podozrivé, že tam nebol?
Bielorusi nevylučovali, že mohol okolo prejsť, boli zalezení v stane a nič si nevšimli. Preto som rýchlo pokračoval až pod stenu, čo bolo vo výške 4 900 metrov. Tam som zistil, že Vlado nezostúpil. Našiel som tam jeho veci, tenisky a podobne.
Vtedy ste už pocítili prvé obavy?
Nemyslel som na najhoršie. Bolo skoro sedem hodín večer a ešte som ho asi dve hodiny čakal. Husto snežilo, bol som premočený a do základného tábora mi zostali ešte tri hodiny. Vedel som, že aj keď sa tam Vlado ešte objaví, čakajú ho Bielorusi. Na druhý deň, keď sa neobjavil, vybral som sa ho hľadať. Oslovil som všetky expedície, ktoré si tam už rozložili tábory a chystali sa na výstup. Povedal som, čo sa stalo a požiadal ich o spoluprácu. Ruský horolezec Valerij Badanov sa chystal hore, tiež pátral po Vladovi, ale neúspešne.
Plulík je nezvestný už päť dní. Je ešte šanca, že sa nájde aspoň jeho telo?
Momentálne minimálna. Podľa všetkého sa šmykol a v strmom ľadovom svahu sa zrútil medzi trhliny pod ľadovcom. Strmý terén ústil do tohto nebezpečného miesta asi vo výške 5 500 až 6 000 metrov. Padal dole asi päťsto metrov, to sa nedá prežiť.
Nie je technicky možné zísť dolu a skúsiť ho objaviť?
Je to miesto, kde sa k nemu nik nedostane. Nijaký človek, za nijakých okolností. Je to najnebezpečnejšie miesto, aké sa v horách dá nájsť. Teraz navyše už niekoľko dní sneží, zúri víchrica, takže aj všetky prípadné stopy sú zakryté. Možno o niekoľko týždňov, keď sa vyčasí, nejaká skupina narazí na jeho telo. Pravdepodobnosť je však aj potom minimálna.
V jednej zo správ ste tiež skonštatovali, že máte halucinácie. Ako sa to prejavovalo?
Kedysi som čítal niečo od Messnera o tom, ako splýval so skalou, bol s ňou v harmónii. Priznávam, vtedy som si to nevedel ani predstaviť, povedal som si, že je to nejaká somarina. Teraz som to zažil. Skala mi rozprávala, čo mám robiť. Kde sa mám chytiť, kam mám stúpiť. Nastala medzi nami absolútna harmónia, zažil som niečo neuveriteľné.
Kedy ste prežívali tento stav?
Už v posledných metroch, keď som vystupoval a potom aj pri zostupe. Mám pocit, že na ceste dole som stretol duše mnohých zosnulých horolezcov. Cítil som čuchom zreteľne vôňu polievky, ktorú varili.
Bol v tom čase ešte niekto pod vrcholom?
Nik tam nebol. Aj horolezci, ktorí sledovali náš pohyb zdola ďalekohľadmi, neskôr potvrdili, že najprv videli zostupovať dve osoby, potom už iba mňa. Ja som však okolo seba videl aspoň dvadsať horolezcov, ktorí tam stanovali.
Ako ste po takej divokej noci ráno pokračovali v zostupe?
Bolo to nesmierne náročné, bol som úplne vyčerpaný a chvíľu som hľadal cestu. Takmer celý som omrzol, zachránilo ma, že som si v noci masíroval prsty, ruky, hohy. Sčasti som zliezal skalné pasáže, sčasti som zlaňoval. Dostal som sa takto na normálku.
Vtedy ste už mali vyhraté?
Vtedy som sa možno druhý raz narodil. Keď som prišiel do prvého tábora k Bielorusom a videli, v akom som stave, ponúkli mi, aby som použil ich fixné laná, ktoré už mali naťahané. Bol som už prakticky dole, o nič nešlo. Keď som sa do nich zavesil, lano sa odtrhlo a letel som nekontrolovateľne dolu ľadovým svahom asi päťdesiat metrov. Len s obrovským a neuveriteľným šťastím sa mi podarilo zabrzdiť, dostal som telo do takej polohy, že som situáciu zvládol. Dole som už došiel bez pomoci. Na fixné laná som sa vykašľal.
Kedy sa vrátite domov?
V priebehu niekoľkých dní, presne to neviem povedať. Čakám ešte na možnosť, či sa budem môcť zapojiť do pátrania či nejakým spôsobom pomôcť. Nechám aj nejaký kontakt tým, ktorí tu zostanú. Ak sa niečo dozvedia, dajú mi vedieť.