Karpov: Nemusím sa hanbiť za výsledky

Pred rokom ste sa vybrali na Petrovku 38 v Moskve navštíviť do väzenia Garriho Kasparova. Prečo ste za ním vôbec šli?
Bol som presvedčený, že neurobil nič, za čo by mal sedieť. Bol majstrom sveta, výnimočným šachistom. Videl som paralelu aj s iným skvelým šachistom Alechinom, ktorého tiež zavreli do cely nejakí blázniví revolucionári – a mohol prísť o život.

V osemdesiatych rokoch ste s Kasparovom zvádzali veľké boje o svetový trón, boli ste nielen šachoví rivali. O čom ste s ním chceli hovoriť?
Bolo mi jasné, že mu nie je do spevu, keď ho posadili do väzenia. Chcel som ho povzbudiť, rozptýliť. V tom čase bolo málo ľudí, ktorí sa usilovali pochopiť, ako sa cíti.

Vy ste od začiatku boli vzorom sovietskeho športovca a Kasparov akoby stál už v bývalom režime na opačnej strane barikády…
Každý sme iný typ. Šachovo i ľudsky. To, že som ho chcel navštíviť, považujem stále za správny krok. A som presvedčený, že to tiež ocenil. Nevyjadroval som mu politickú podporu, v tomto smere mu nerozumiem. Vnímam tento problém po ľudskej stránke.

Mimochodom, ako sa skončil tento pokus? Mám pocit, že vás k nemu do cely nakoniec vôbec nepustili…
Je to tak, nedostal som sa k nemu. Venoval som mu aspoň moju knihu. Doručili mu ju.

Vy ste sa stali v bývalom Sovietskom zväze vzorom mládeže, ideálnym predstaviteľom sovietskeho športu. Vnímate to s odstupom času rovnako?
Tak ma predstavovali. Neprekáža mi to. Vždy som bojoval najmä za seba a svoju vlasť. Robil som to úspešne, dôstojne. Nemusím sa hanbiť za výsledky.

**Šach ste hrali už v piatich rokoch, v štrnástich ste sa stali majstrom športu, v devätnástich veľmajstrom, v dvadsiatich štyroch svetovým šampiónom. V ktorom období ste sa cítili ako šachista najsilnejší?******
Uff… Ťažká otázka. Určite vám nepoviem ani jeden rok, ani jednu etapu svojho života. Mal som niekoľko zlatých šachových období: 1973 – 1975, 1978 – 1981, 1984 a 1994.

Koľko času ste vtedy šachu venovali?
To bolo rôzne. Keď som sa chystal na zápas o titul majstra sveta, aj desať – dvanásť hodín denne. V priemere však šesť – sedem hodín. Ale keď som cítil nejaký problém, pokojne som sa mohol venovať šachu aj celý deň.

A v súčasnosti? Koľko času mu obetujete?
Podstatne menej. Sú dni, keď som úplne bez neho. Ak sa však chystám na turnaj, niekoľko dní pred ním sa venujem šachu intenzívnejšie.

Hrávate ešte stále na turnajoch?
Samozrejme. Ale už nie často.

Čomu sa venujete?
Mám množstvo aktivít i záujmov. Som profesor, prednášam na viacerých vysokých školách a univerzitách. Šach stále pozorne sledujem, ale najmä z pohľadu vývoja teórie tejto hry.

Mení sa šach?
Čoraz viac sa stáva čistým športom. Nachádzam v ňom stále menej prvkov umenia a vedy.

Hrávate často aj exhibície, simultánky. Beriete ich vážne, alebo necháte niekedy súpera vyhrať?
Simultánky sú špecifické. Kráčate od šachovnice ku šachovnici a nemáte čas na dlhšie rozmýšľanie. Pravdepodobnosť chyby je väčšia. Súper má výhodu. Ak je dobrý, má šancu. Nikdy však hru nevypustím a neprehrám úmyselne.

Nie všetci o vás vedia, že ste aj vášnivým filatelistom. V Bratislave vám organizátori turnaja darovali kolekciu slovenských poštových známok. Koľko známok máte vo svojej zbierke?
Nikdy som ich nepočítal. Mám však slušnú zbierku. Aj s veľkým svetovým záberom.

Ktorú známku si najviac ceníte?
Mám jednu výnimočnú, vo svete zostali už len štyri. Je to známka Belgického Konga. Jej hodnota nie je vysoká, ale má veľkú zberateľskú cenu.

Hovorí sa, že ste venovali šach jednému z najlepších futbalistov histórie, Argentínčanovi Diegovi Maradonovi…
Je to pravda. Zúčastnil som sa na MS 1982 v Španielsku, tam som ho videl hrať prvý raz. Pred dvoma rokmi sme sa stretli a venoval som mu šach, lenže ho stratil.

Priznal sa vám s tým?
To nie, prezradili mi to iní. Mám pripravený nový šach, keď bude príležitosť, osobne mu ho odovzdám.

Vie hrať Maradona šach?
Slabo.

Zahrali ste si?
To nie (smiech). Pozná figurky a ich rozostavenie na šachovnici, možno základne ťahy. To by mu asi nestačilo…

Vo svete existuje viacero šachových akadémií, ktoré nesú vaše meno. Viete koľko ich je?
Presný počet nepoznám, pretože akadémie si zakladajú svoje filiálky v iných mestách, s nimi ich je dovedna už asi sto päťdesiat. Prvú sme založili v Rusku. Prvú zahraničnú v Berlíne, potom vo Švédsku, Švajčiarsku, Istanbule… a naposledy pred niekoľkými dňami v Poľsku. V roku 1994 som otváral akadémiu v Brazílii. Bol som prekvapený, že šach sa práve v tejto futbalovej krajine dostal až do školských osnov.

Ste najúspešnejší šachista svetovej histórie, čo sa týka počtu víťazných turnajov. Odohrali ste viac ako tritisíc partií. Viete povedať, ktorý úspech či partiu si najviac ceníte?
Na to si netrúfam odpovedať. Odohral som množstvo zápasov. Udelili mi viacero ocenení za krásu hry. Vo Francúzsku mi práve vyšla kniha Brilantné víťazstvá, sto a jeden výnimočných partií. Pri všetkej skromnosti, prinajmenšom polovica patrí do zlatého fondu šachovej hry.

Svet poznal mnoho skvelých šachistov. Trúfate si povedať, ktorý bol najlepší?
Za vyše sto rokov bolo len trinásť majstrov sveta. Všetci boli jedineční, každý najsilnejší, najlepší vo svojej dobe.

Nepoviete jedno meno vášho favorita?
Capablanca. Ak by to bolo možné, rád by som si zahral proti nemu aspoň jednu partiu. Pôsobil však v prvej tretine minulého storočia. Od neho som sa asi najviac učil. Mal skvelú techniku hry.

Prvý raz, v roku 1975, ste sa stali majstrom sveta bez boja. Po dlhých ťahaniciach Američan Fischer odmietol nastúpiť a obhajovať titul. Mrzelo vás to?
Rád by som hral, tešil som sa na tento súboj. Dlho sa s ním viedli rozhovory, aby nastúpil. Kládol si podmienky, ale mám pocit, že tým iba zahmlieval situáciu.

Nemal podľa vás už záujem hrať?
Nie, záujem mal. Bol v zložitej psychickej situácii, bál sa prehry. Bol pripravený hrať, ale len proti súperovi, ktorého by určite zdolal.

Domnievate sa, že by ste vyhrali, ak by sa zápas uskutočnil?
To už iba teoretizujeme. Šancu som určite mal. A nie malú.

V poslednom čase začínajú šachistom konkurovať počítače. Ako vnímate tento trend?
Spomínam si na začiatky. V Nemecku sme nastúpili pred viacerými rokmi štyria veľmajstri proti počítačom. Zo Sovietskeho zväzu hral okrem mňa Boris Spasskij. Ten zvolil zlú stratégiu, v úvode stratil viacero figuriek. Nakoniec však všetko vyhral, ale trápil sa o hodinu dlhšie ako my ostatní. Ani vtedy, ani teraz neboli počitače schopné sebazdokonaľovania. Keď sa stane chyba, počítač ju vždy zopakuje. Až kým ju neodstránite. Samozrejme, vývoj odvtedy pokročil. Moderné počítače sú silným súperom aj pre najlepších veľmajstrov. V poslednom období nik z nich nad počítačom nevyhral. V lepšom prípade remizoval.

V čom je výhoda počítačov?
Problém je v ľudskej psychike. Človek prežíva emócie, rýchlo znervóznie. Takéto súboje sú veľmi sledované, ale počítač to nerozhádže. Proti nemu urobil chyby aj Kasparov. Škoda, že v súboji so mnou bol vždy sústredenejší…