Vyrastal v Jasnej-Záhradkách s lyžami na nohách. Na zjazdovkách mal výsledky. Ako dorastenec patril v Československu k popredným pretekárom. Šport však nechal a sťahoval sa do Bratislavy. Zarábal si aj ako asistent kamery v televízii. „Neviedol som usporiadaný život. Popíjalo sa, nevidel som v komunizme budúcnosť,“ vraví. Mal 22 rokov, keď sa rozhodol – emigrujem. „Išiel som na dovolenku do Juhoslávie. Naškriabal som vari päťdesiat mariek. Do opätku topánky mi ich pomáhal ukryť otec. Ani on ani mama však netušili, čo chystám. Dozvedeli sa to až keď som telefonoval z Rakúska.“ Útek bol dramatický. Vlakom to nevyšlo, musel ísť peším pochodom. ,,Potom v záchytnom tábore sme sa tlačili päťdesiati na izbe. A hneď prvú noc niekoho podrezali a vyhodili zo štvrtého poschodia," spomína na krušné časy v roku 1987. Z Rakúska sa presunul do Kanady. „Začínal som v Toronte. Z angličtiny som niečo málo vedel. Roznášal som pizzu a noviny, na jeden deň som dokonca bol aj ochrankárom. Nedarilo sa.“ Pobral sa ďalej. Do provincie Alberta. „Tam som pracoval na rafinérii. Čistil a lakoval potrubia. Najväčšia drina, akú som zažil. Navyše po nociach som ešte upratoval v kostole.“ Oporou mu bola Kanaďanka Kasia, ktorá sa narodila v Poľsku. Odtiaľ jej rodičov vyhostili, otca väznili ako člena Solidarity.
Vzali sa a Klamar začal nový život. „Sekol som s manuálnou robotou. Už som nevládal. Povedal som si, že vyskúšam uspieť v záľube z detstva – fotografovaní. Manželka ma veľmi podržala, vzali sme si pôžičku, aby sme nejako vyžili. Prihlásil som sa totiž do školy. Nemal som žiadne vysvedčenia a na college ma prijali na čestné slovo. Prvý semester na skúšku. Ak sa uchytím, môžem pokračovať. Odbor fotografia neotvárali, tak ma zaradili do programu výtvarných umení a grafického dizajnu.“ Štúdium dokončil a popritom si našiel prácu. Fotografoval do miestnych novín Medicine Hat News.
Návrat cez chuťové bunky
Už mal džob v Canadian Press, keď svojou fotografiou prvý raz výrazne strhol pozornosť. Veľkým záberom, ako dvaja policajti odvádzajú zatúlaného jazvečíka. „V redakcii vyzváňali telefóny. Ľudia si psíka chceli adoptovať,“ dopĺňa. Klamar sa rozbiehal k úspechu. ,,Ako sa mi podarilo preraziť? Aj vďaka tomu, že som fotografoval v Alberte, ktorá mi pripomínala detstvo v Jasnej. Krásna príroda, ale inak sa v oblasti nič nedeje. Preto som musel hľadať. Odchýlky. Veci podať inak. To považujem za svoj najlepší tréning. Zrejme takto sa u človeka vybrúsi pozorovacia schopnosť. Ako sa hovorí, že najlepší námorníci pochádzajú z prérie. Lebo majú skvele vycvičený orientačný zmysel.„
Písal sa rok 1993, keď sa prvýkrát po emigrácii prišiel pozrieť na Slovensko. Už ako talent medzi kanadskými fotoreportérmi. "Chcel som, aby moje dve deti spoznali starých rodičov. A mne sa doma strašne zapáčilo,“ spomína. Chvíľu pendloval medzi obomi krajinami. Pracoval pre Winnipeg Sun aj TA SR. Napokon sa pevne usadil v rodnom Liptovskom Mikuláši, kde má dodnes trvalý pobyt. „Návrat kvôli rodine, ale napríklad aj cez chuťové bunky. Pre chuť chleba, mlieka, paradajok. A tiež pre mentalitu ľudí. Keď prežívaš radosť, s nimi je väčšia.“
Klamar netají, je bohém. „Nemyslím si, že to nejako zásadne ovplyvňuje, ako človek fotí. Mám kolegov, s ktorými si veľmi nepokecám. Sú tichí a keď sa stretneme, tak si hovorím, že keby som neprišiel, ani by som sa nezabavil. Ale inak skvelí ľudia, ktorí fotografujú ako britva,“ vraví. Pracuje v službách Agence France Presse (AFP). Agentúra patrí v brandži k svetovej špičke, jej fotografický servis preberajú najrenomovanejšie denníky a magazíny. Klamar do nej prešiel z Reuters a dnes je v AFP členom toptímu a šéfom pre strednú Európu.
V pôvabe vedú tenistky
Pri fotografovaní nešetrí seba ani techniku. Vymýšľa nové uhly, experimentuje. Neraz si pomáha hudbou. Keď fotil pápeža, v sluchátkach mu burácala kapela Rammstein. Pri dynamickom športe si zase pokojne pustí do uší džez. Práve šport považuje za najfotogenickejší. „Pre mňa je číslo jeden. Dá sa fotiť na veľa spôsobov – od umenia až po klasiku. A je v ňom všetko. Emócie, akcia, tímová práca či sex,“ približuje. Za športovú fotografiu získal aj najviac medzinárodných ocenení. Na najprestížnejšej americkej súťaži POYI mu udelili druhú cenu za boxerskú olympijskú sériu z Atén, na ktorej experimentoval s rybím okom. Na Czech Press Photo vyhral prvú cenu sedemkrát, tri razy za šport. V AFP ho vyberajú na väčšinu najvýznamnejších športových podujatí. On má najradšej tenisový Wimbledon. „Fascinuje ma tamojšia organizácia. Trebárs na sekundu presne vedia, kedy zatiahnúť dvorec, lebo začne pršať. Alebo ako ctia tradície. Pritom je tam však aj rôznorodosť pre fotoreportéra. Na centrálnom dvorci síce máme všetci určené miesta, ale potom na iných kurtoch nie je problém fotiť medzi divákmi. To mám rád. Keď aj na takomto turnaji pocítim slobodu a môžem si hľadať svoje miesta na zaujímavú snímku,“ hovorí Klamar.
Rozširuje, že za najpôvabnejšie na fotografovanie považuje tenistky. „Najmä Šarapovovú. Ale aj sestry Williamsové. Nedá sa totiž pozerať len na prirodzenú krásu. Pre mňa je dôležité, ako reagujú. Či vedia ukázať emócie, či sa dokážu tešiť alebo smútiť.“ Zážitkom ale pre neho bola aj slávna cyklistická Tour de France. „Úžasné, ako sa taký kolos denne presúva z jedného miesta na druhé. Pre fotoreportéra je to však riadna zaberačka. Predbiehal som pelotón a pátral po najlepších miestach na záber v krajine, ktorú som vôbec nepoznal. Človek musí byť strašne ostražitý. Preto aj Tour fotia najmä domáci Francúzi, ktorí sa v krajine vyznajú. Mňa tam z agentúry vyslali, aby som ponúkol iný pohľad. Zameral som sa tak napríklad na fanúšikov či netradičný pohľad z výšky.“ Hlavný tím AFP na tohtoročnej Tour mal osem členov: štyroch fotoreportérov, editora, technika a dvoch motocyklistov.
Som taký dobrý, ako moja posledná fotografia
Plný predaj v jazyku AFP znamená, že fotografiu publikovali všetci klienti. Je to najväčšia poklona pre fotoreportéra. Zažil ju aj Joe Klamar. „Taký úspech mala fotografia štyroch bábätiek so slúchadlami na ušiach, ktorú som urobil v košickej nemocnici. Výborne sa predávala aj na internete. Peniaze však patria agentúre. Ja mám svoj dobrý plat a bonusy z príjmov za fotky nedostávam. Akurát mi po tej snímke prišli ponuky na rozhovory od zahraničných novinárov.“ Fotografie od Klamara už boli na titulkách New York Times či Washington Post. Tiež sa stalo, že na základe jeho fotografie novinári umelo vyrobili príbeh. Náhodou odfotil, ako nejaký muž páli trávu, AFP záber vydala vo svojom servise a na druhý deň vyšiel príbeh o kanadských farmároch. Štyridsaťdvaročného Klamara živia fotografie šestnásť rokov.
„Asi v polovici doterajšej kariéry boli moje fotografie najmä plné oduševnenia. Vedel som, čo chcem, no veľakrát sa mi to podarilo iba náhodou. Tá náhoda je strašne dôležitá aj dnes, ale skúsenosťami má človek u nej už väčšie šance. Teraz je najťažší nápad. Potom sa to už technicky ľahko prevedie. A mňa stále najviac baví vymýšľať niečo nové,“ hovorí chlap, ktorému do rodného listu zapísali meno Jozef Klamár. Uznávaný muž AFP rád fotografujem vlastnú rodinu. Tiež krajinu. Alebo zvieratá, lebo tie nič nepredstierajú. Plány do budúcnosti si veľmi nestavia. Akurát spomenie, že by vážnou skúsenosťou mohlo byť fotografovanie vojny.
A drží sa hesla, ktoré podľa neho zaváňa klišé, ale je pravdivé: „Fotoreportér je taký dobrý ako jeho posledná fotografia.“
