Prvý kontakt s olympijskou myšlienkou mu sprostredkovali rozhlas a tlač za prvej republiky. "Boli sme mladí, mali sme radi šport a v roku 1936 sme hltali všetky správy z berlínskej olympiády. Hlboko na nás zapôsobili úspechy našej československej výpravy,“ načrel Černušák do spomienok. Mládenec z Považia vtedy vonkoncom netušil, že raz pôjde z olympiády na olympiádu a stane sa neuveriteľným slovenským rekordérom v počte účastí na olympijských slávnostiach. V nepretržitom slede absolvoval devätnásť letných i zimných hier (1972 – 2010).
Ktoré z nich považuje za najkrajšie, ktoré si najviac zamiloval? "Každá olympiáda je svojím spôsobom unikátna. Každé mesto sa snaží predstaviť v tom najlepšom svetle a zväčša to robí úspešne. Pre mňa však najväčším zážitkom bola lillehammerská zimná olympiáda v roku 1994. Získala si ma najmä bezprostrednou, prírodnou atmosférou. Lillehammer je maličké nórske mestečko. Nenachádza sa tam, ani v jeho okolí, veľa príležitostí na ubytovanie. Viacerí Nóri, inak príjemní ľudia, si však vôbec nelámali hlavu, kam sa zložiť: bez okolkov postavili stany v zimnej prírode hneď vedľa lyžiarskych tratí a zima-nezima žili v tom najužšom kontakte s olympiádou.“
Ušiel a zachránil si život
Kým sa Černušák vypracoval na špičkového olympijského funkcionára, čosi v živote preskákal. V televíznej talkshow Aleny Heribanovej si zaspomínal, ako málo chýbalo, aby sa toho vôbec nedožil. Jeho anjel strážny ho chránil najmä po maturite. Istý čas sa zamestnal na Dunaji ako lodný kadet. V jednom mrazivom decembrovom dni slúžil na lodi, ktorá hore prúdom kľučkovala medzi ľadovými kryhami. Blížili sa sviatky, a tak sa každý ponáhľal čím skôr domov. Loď zakotvila v Komárne. Jej kapitán vyslal lodivoda a mladého Černušáka, aby na prístavnom kapitanáte získali povolenie ďalšej plavby. Oba brehy vtedy boli ešte maďarské. Keď sa vracali späť na loď, v rieke sa ľad nebezpečne hromadil. Na pramici, ktorou sa mali dostať na loď, sa nedalo medzi kryhami ani pádlovať. Prúd nevládne plavidlo unášal priamo medzi dve kotviace lode. Hrozilo, že sa prevrátia a skončia pod nimi. Našťastie, v poslednej chvíli ich zbadal námorník na jednej z lodí a hodil im záchranné lano. Nie jeden anjel strážny, ale všetci svätí pri nich stáli.
Druhá príhoda je vojnová. Mladý študent sa aktívne zapojil aj do Povstania. Zajali ho a vyšikovali na transport. V Leopoldove však z vlaku ušiel a zachránil si život.
Vyštudovaný geograf, aktívny plavec, neskôr plavecký tréner, potom pedagóg, dekan Fakulty telesnej výchovy a športu, neskôr prorektor Univerzity Komenského sa vypracoval na najvyššieho športového funkcionára na Slovensku. Hnutiu šéfoval pätnásť rokov. "Nikdy som sa však neusiloval o nijakú funkciu, všetko to bola istá zhoda okolností.“
Aj do Medzinárodného olympijského výboru (MOV), ako vraví, prenikol úplnou náhodou. Potisol ho český ctiteľ Tatier, inak vášnivý horolezec František Kroutil (1907–1987). V roku 1981 sa rozhodol pre vek a zdravotné problémy ukončiť členstvo v najvyššom olympijskom orgáne. Ako veľvyslanec MOV v Československu mal právo navrhnúť zo svojej krajiny nástupcu. Vybral si Černušáka.
Za člena MOV ho zvolili v roku 1981 na 84. zasadnutí v nemeckom Baden-Badene. O rok neskôr na rímskom summite skladal olympijský sľub. Ako riadny člen MOV zažil 28 zasadnutí. Patrí medzi zopár členov, ktorých volili dvakrát. Po rozdelení Československa nemal koho zastupovať, a tak ho v roku 1993 ako slovenského občana navrhol sám predseda Juan Antonio Samaranch, aby pokračoval v mandáte ako veľvyslanec MOV na Slovensku.
Prihláška zostala v diplomatke
Prvá cesta po olympiádach ako špičkového olympijského funkcionára sa pre Černušáka črtala v roku 1984. A k obom olympiádam v tom roku mal zvláštny vzťah. Z titulov svojich funkcií sa angažoval aj v dvoch (neúspešných) kandidatúrach, aby sa zimné olympijské hry konali v Tatrách. V archíve Múzea telesnej kultúry uchovávajú francúzsky originál prihlášky na ZOH 1984. Svet vtedy nechápal, ako mohlo Československo premárniť takmer tutovú šancu.
V októbri 1977 mal Černušák v diplomatke pripravenú tatranskú prihlášku na kandidatúru XIV. ZOH. Na olympijskom zhromaždení v lichtenštajnskom Vaduze sedel na telefóne a čakal na finálny pokyn z Prahy. Zákaz prišiel priamo z politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Keď sa to dozvedelo Sarajevo, vytasilo svoju prihlášku…
Niekoľko mesiacov po sarajevskej nostalgii Černušák ako jeden z mála československých športových funkcionárov zažil bojkotovanú losangeleskú olympiádu. Federálna výprava poslušne plnila rozkaz socialistického tábora a športové esá ako Bugár, Fibingerová, Pribilinec, Szabó museli na trucolympiádu do Moskvy. Černušák zažíval pocit sklamania. V Los Angeles sa cítil ako nevítaný hosť.
Po rozdelení republiky ho zvolili za šéfa Slovenského olympijského výboru (SOV), hoci vtedy mal za sebou dlhú funkcionársku pauzu. V roku 1983 odišiel do dôchodku a pohlcovalo ho iba členstvo v MOV. Z domácej športovej politiky, ako priznával, trochu vypadol. Museli ho dlho presviedčať, aby v roku 1992 prevzal funkciu predsedu SOV. Ako prvý predseda podpísal prihlášku Slovenska na olympijské hry. Ani nie o rok a štvrť Slovensko vyslalo výpravu na zimnú olympiádu do Lillehammeru.
Keď v roku 2001 nastúpil na moskovskom zasadnutí na post šéfa MOV Jacques Rogge, jeho predchodca Juan Antonio Samaranch post so cťou opustil. A s ním sa čoskoro pobral aj Černušák, ktorý oslávil osemdesiatku. Veková hranica nepopustila. Na odchode si zrátal, že iba štrnásti zo súčasných členov pobudli v MOV dlhšie.