Spočiatku sa venoval behu na lyžiach, až v dvadsiatke ho nahovorili na biatlon. Dodnes si spomína na svoj prvý strelecký tréning. „Chytil som tú malokalibrovku do ruky, vysvetlili mi, ako funguje, aké je prebíjanie, ako sa náboje páskujú do zásobníkov. Prišiel som na prvú položku na strelnici a zrazu to začalo padať. Tak si hovorím – prečo to neskúsiť,“ zasmeje sa.
Zosobňoval ideálny biatlonový mix – lyžiarske skúsenosti a nevšedný strelecký talent. „Stáva sa, že sa ráno pred pretekmi zobudí a povie, že vybieli všetky terče. A potom ich skutočne všetky trafí,“ prezrádza Hurajtov tréner Juraj Sanitra.
Foto: SITA
Na olympiádu myslel už v lete
Rodák z Popradu dal o sebe výraznejšie vedieť pred šiestimi rokmi, keď znenazdajky preháňal tých najlepších a v dvoch pretekoch Svetového pohára skončil tretí. „Fantastická sezóna,“ prehodí. Lenže potom – dlhé roky nič. „Vtedy som si myslel, že čím viac budem trénovať, tým budem lepší. Tak som trénoval ešte tvrdšie, ale výsledky neprichádzali, býval som unavený,“ rozoberá.
Pred olympijskou sezónou sa rozhodol pre inú cestu. „Niežeby som poľavil v tréningu, ale usmernil som ho. Ono totiž neplatí, že ak trénujete viac, budete vyhrávať. Treba brať ohľad aj na únavu, regeneráciu, životosprávu. To všetko sú detaily, ktoré robia výsledky,“ vysvetľuje.
Všetko podriadil jedinému cieľu – olympiáde. Aj Svetový pohár bral ako prípravu na vrchol zimy. „Na olympiádu som myslel už od leta, smerovali k nej všetky tréningy aj záverečná príprava, vyberali sme trate s podobným profilom ako vo Whistleri,“ vyratúva. „Sústredil som všetky sily, aby som šiel na olympiádu stopercentne pripravený a aby som dokázal, že môžem súperiť s najlepšími.“
Foto: SITA
Dokázal som to
Keď pred odchodom do dejiska Hier hovoril, že jeho cieľom je výsledok do desiateho miesta, mnohí ho nebrali vážne. V skutočnosti pomýšľal na ešte čosi extra. „Mojím snom bola medaila,“ priznal teraz.
Obával sa síce, či dobre načasuje formu, či mu vydrží istota na strelnici. Ale už po šprinte, úvodnej olympijskej disciplíne, mohol byť pokojný – skončil siedmy. Potom bol šestnásty v stíhačke a piaty vo vytrvalostných pretekoch. Príjemné výsledky, ale vytúžená medaila unikala. Až do poslednej individuálnej disciplíny – pretekov s hromadným štartom.
„Vedel som, že sa rozhodne na strelnici. Preto som sa sústredil, aby som nenechal ani jeden terč stáť,“ opisoval svoju taktiku. Splnil ju do bodky. „Navyše som mal asi zo všetkých najlepšie pripravené lyže. Všetko klaplo.“
V závere pretekov chvíľu tŕpol, či udrží medailovú pozíciu. „Ale keď som sa spúšťal do posledného zjazdu, obzrel som sa a videl som, že za mnou nie je nik. Že mám náskok a už ma nikto nemôže ohroziť,“ priblížil. Keď prešiel cieľom, cítil radosť aj veľkú úľavu. „Povedal som si – dokázal som to!“
Foto: SITA
Od biatlonu nevypínam. Ja ním žijem
Hurajt mal na drese štartové číslo devätnásť – rovnaké ako Anastasia Kuzminová, keď si v šprinte vyjazdila zlato. „Zdá sa, že je to pre nás šťastné číslo,“ uškrnul sa.
Tvrdil, že pred pretekmi nemal žiadny výnimočný pocit. Žiadne tušenie toho, čo sa bude diať. „Robil som to isté, čo pred inými pretekmi. Raňajky, skúšanie lyží, občerstvenie, pitie, nástrel… To, čo vždy.“
Cenný kov mu vo whistlerskom biatlonovom areáli dvakrát tesne unikol. Tretiu šancu však už z rúk nepustil. Svojej prvej veľkej medaily sa dočkal ako 32-ročný. „Sníval som o tom. Nevedel som, či táto chvíľa niekedy príde. Ale veril som v to, inak by som to nerobil. V biatlone podobne ako v lyžovaní platí, že najlepšie výsledky dosahujú pretekári okolo tridsiatky. A taký Björndalen má tridsaťpäť.“
Aj preto Hurajt nevylučuje, že o štyri roky pôjde bronz obhajovať do Soči. „Bude to závisieť od zdravotného stavu. Musím zaklopať, odkedy robím biatlon, vážnejšie zranenie som nemal. Je to síce ešte ďaleko, ale ak mi zdravie bude slúžiť, pôjdem do toho.“
A čo robí, keď má biatlonu plné zuby a potrebuje vypnúť? „Od biatlonu nevypínam. Ja ním žijem.“
