Jozef Štajer starostoval v Telgárte prvé volebné obdobie, no funkciu „nepotiahol“ až do jeho konca. Dôvod, prečo sa rozhodol vzdať, sme sa od neho nedozvedeli. Na naše telefonáty nereagoval už pár týždňov predtým. Keď nám teraz po krátkom vyzváňaní konečne zodvihol, trochu nás to prekvapilo. Vzápätí sme sa ale dozvedeli, že na druhom konci hovoru je niekto iný – konkrétne zástupca starostu Vasil Černák. Ten nám vysvetlil, že minulý týždeň nechal Štajer pracovníčkam na obecnom úrade počítačom napísaný list s tým, že sa vzdáva.
„Urobil to bez udania dôvodu,“ tvrdí Černák. Viac to komentovať nechcel. Len pripomenul, že nového richtára si obyvatelia vyberú v doplňujúcich voľbách. „Musíme si počkať, kým ich, podľa zákona, vyhlási národná rada. Obecné zastupiteľstvo ale najskôr musí prijať uznesenie o tom, že sa vzdal funkcie,“ poznamenal. On sám je telgártskym poslancom nepretržite už 42 rokov. Či plánuje kandidovať na starostovský post, nám prezradiť nechcel. Hovoriť o tom je podľa neho predčasné.
Neschopný?
Keď sme sa na starostovu rezignáciu pýtali pracovníčky obecného úradu, odmietla sa k tomu vyjadriť. Zastavili sme sa aj pri niekoľkých miestnych, no väčšina z nich sa tvárila, že netušia, čo by mohlo byť „kameňom úrazu“. Jeden starší muž si ale servítku pred ústa nedával.
„Prečo odstúpil? Lebo je neschopný,“ povedal drsne. „Viete, keď zo štyridsiatich vyhorených Rómov urobí viac ako stovku bez strechy nad hlavou, tak asi to nie je v poriadku,“ mávol rukou a znechutene išiel preč. Svojimi slovami narážal na vlaňajší požiar, ktorý vypukol v jednej z tamojších osád. Jej obyvateľom na sklonku minulého roka poskytli náhradné ubytovanie v podobe mobilných kontajnerov.
Žena v stredných rokoch podotkla, že starosta nemal podporu obecných poslancov. „Bez spolupráce sa robiť nedá. Asi mal toho dosť. Samozrejme, najviac mu vytýkali tú nešťastnú osadu. Mnohí sa sťažovali, že všetko robí len pre Rómov,“ zhodnotila.
Z ostatných poslancov sa nám, okrem už spomínaného Vasila Černáka, žiadneho z nich osloviť nepodarilo. Dokopy ich je deväť, no e-mailové či telefonické kontakty zverejnené nemajú.
Čítajte aj Po 20 rokoch v únii nemôžeme na ňu najmä nadávať, ak ju chceme zmeniť
Jedna mladá mamička s nami o tom, prečo richtár položil funkciu, debatovať nechcela. „To sa musíte opýtať jeho,“ reagovala. Vysvetlili sme jej, že súkromné číslo na neho nemáme a služobné už má jeho zástupca. Nemohli sme ho hľadať ani na žiadnej telgártskej adrese, lebo podľa viacerých, ktorých sme stretli, v obci nebýva. Keď sa vraj oženil, odsťahoval sa do manželkinho rodiska. Do práce na úrad podľa nich dochádzal.
„Pána Štajera som pred pätnástimi minútami videla pri komunitnom centre. Práve tam vykladal nejaké balíky. Možno ho tam ešte zastihnete, ak sa tam hneď teraz pôjdete pozrieť,“ poradila nám spomínaná mamička. Keď sme ale na miesto dorazili, exstarostu sme nevideli. Pohybovali sa tam iba dve ženy. Predstavili sme sa a opýtali, či tam niekde nie je aj bývalý richtár. „Nebudeme sa k ničomu vyjadrovať,“ odvetila podráždene jedna z nich a otočiac sa k nám chrbtom dala najavo, že viac sa s nami rozprávať nemieni. Namierili sme si to teda do osady.
Plakal s nimi
Keď sa vlani v novembri telgártski osadníci prespávajúci v stanoch dočkali mobilných kontajnerov, vyzeralo to, že najhoršie časy už majú za sebou. Po júlovom požiari totiž zostali, keď im zhorelo niekoľko chatrčí, bez pevnej strechy nad hlavou. Ruiny postihnutých obydlí zrovnala obec so zemou, no natrafili sme na ľudí, ktorí tvrdili, že všetko „ísť dole“ nemuselo. Niektoré stavby boli podľa nich stále zachovalé a mohli si v nich pokojne žiť aj naďalej. Celé mesiace potom bývalo 105 ľudí, vrátane detí, akoby v „kempovom tábore“.
Na unimobunky uvoľnilo 380-tisíc eur, ešte za predchádzajúceho vedenia, ministerstvo financií. Prostriedky presunuli na Úrad vlády splnomocnencovi pre rómske komunity. Na vyriešení problému spolupracovala aj Banskobystrická župa. Podmienky tamojších ľudí sa vďaka tomu zlepšili – tešili sa tiež z tepla a tečúcej vody so sprchou. Patálie sa však neskončili. Viacerí sú nespokojní, že v malom priestore sú natlačení po dvoch rodinách.
„My sme tu jedenásti, poďte sa pozrieť,“ pozvala nás k sebe päťdesiatnička Sylvia Pokošová. „Vidíte, je to vlastne jedna miestnosť, v ktorej sa musím tlačiť s dcérou, jej manželom a ôsmimi deťmi,“ ukázala rukou na skromne zariadený priestor. Dominovali v ňom postele, chladnička a pár kusov staršieho nábytku.
„Pred požiarom som bývala sama, mala som väčšie pohodlie. Dcéra so svojou rodinou žila zvlášť. Aj tu som mala byť oddelene, nerozdelili nás dobre,“ krútila hlavou. „Vravela som to aj starostovi, no nič s tým neurobil. Viacerí Rómovia mu aj nadávali. Celkovo sú medzi nami také hádačky, je tu napätie. Medziľudské vzťahy tu nie sú dobré,“ mieni.
Čítajte aj Pre katastrofálne podmienky v reedukačných centrách sa začali trestné stíhania
Na Štajerovo rozhodnutie má Pokošová jasný názor. „Cítil sa ako medzi mlynskými kameňmi. Na jednej strane boli na neho tlaky od bielych, ktorým sa nepáčilo, že nám až príliš pomáha. Tu však tiež neboli všetci spokojní a za vinu to dávali jemu,“ priblížila.
Viacerí si vraj myslia, že peniaze, ktoré starosta na riešenie ich situácie dostal, mohol využiť lepšie. „Kontajnerov mal za to zabezpečiť viac, ale ktovie, kde všetky tie financie skončili. Nemuseli sme sa tu tak tlačiť,“ pošepkal nám kúsok od ostatných muž v stredných rokoch. „Možno aj bytovku by z toho postavil,“ dodal. Meno nám neprezradil.
Mnohí ale na odídeného starostu nedajú dopustiť. „Pomáhal nám, ako vedel. Keď sme bývali v stanoch, bolo mu to ľúto, plakal s nami. Nosieval nám sem jedlo, oblečenie, deťom aj cukríky. Škoda ho,“ povedala dojatá Renáta Šťuková.