Foto: Wikipedia.org
Preteky Tour 1947 obnovili po siedmich rokoch. Trať síce lemovali následky ničivých bojov, pri ruinách však stáli odhodlaní ľudia s novými nádejami. Povzbudzovali svojich hrdinov, ktorí prekonávali vlastné fyzické i psychické limity.
Na štarte sotva niekto mohol tušiť, že v cieli najviac zažiari postavou drobný, no o to húževnatejší Jean Robic. Z nenápadného vrchára v drese neznámeho regionálneho tímu sa stala hviezda. Vďaka svojmu vystúpeniu ho Francúzi brali ako národného hrdinu.
Na svet prišiel v roku 1921 v Ardenách, ale vždy o sebe s poriadnou dávkou lokálpatriotizmu tvrdil, že je stopercentný Bretónec. „V Ardenách som sa narodil omylom," hovorieval. Robicov otec pracoval ako tesár, no svojho syna zasvätil aj do tajov cyklistiky. Keď mal sedem rokov, presťahovali sa do bretónskeho Radenacu. V sedemnástich sa zamestnal v Paríži ako mechanik cyklistického tímu. Popri tom odštartoval svoju pretekársku kariéru, na novinárov však neurobil veľký dojem.
Patril k nim aj žurnalista René de Latour. Na Robica si spomína ako na takmer groteskného jazdca s vychudnutým telom, na ktorom najviac upútali jeho veľké odstávajúce uši. „Bez problémov mohli odrážať vietor do chrbta," vtipkoval po rokoch. „Keby mi vtedy niekto povedal, že ide o budúceho šampióna Tour, vysmial by som ho. Chlapcov ako Rubic boli vo Francúzsku stovky," dodal.
Drobného Rubica prezývali Škriatok z Bretónska či Kozliatko. Pre netradičnú prilbu, ktorú v tom čase nosili len dráhoví cyklisti, ho volali aj Kožená hlava. Kožená pokrývka hlavy bola jeho neodmysliteľnou súčasťou od zlomeniny lebky po páde na pretekoch Paríž – Roubaix.
Dvadsaťpäťročný Rubic sa oženil len štyri dni pred štartom Tour de France 1947. Nemal takmer žiadny majetok. Svojej manželke Raymonde sľúbil, že jej ako svadobný dar prinesie žltý dres. „Oveľa pravdepodobnejší scenár ako triumf bolo jeho odstúpenie počas prvého dňa. Zaslúžilo by si akurát krátku správu drobným písmom na spodnom okraji novinovej strany," vravel De Latour.
Na štart sa Rubic postavil v drese stajne zo severozápadného Francúzska. V úvodných dňoch sa senzačne držal na popredných priečkach, víťazstva sa dočkal vo štvrtej etape. Jeho výkony boli aj v ďalšom pokračovaní vyrovnané, v horách bol suverénny a po časovke v predposledný deň sa vyšvihol na tretiu priečku hodnotenia.
Seriál: Z histórie Tour de France
Aj počas 104. ročníka Tour de France vám redakcia Pravdy prináša zaujímavé príbehy z histórie najpopulárnejších cyklistických pretekov na svete. Víťazstvá i prehry, pády a intrigy, doping či smrť. Aj takéto bývali preteky Okolo Francúzska.
V záverečnej etape platilo nepísané pravidlo – na trase do Paríža sa neútočí. Robicovi to bolo jedno. Od polovice trasy uháňal ako o život. Ak si Talian Pierre Brambilla chcel udržať líderskú pozíciu, musel reagovať. Robic vyzval na pomoc svojho krajana Édouarda Fachleitnera: „Pridaj sa ku mne. Budeš druhý, ale dám ti 100 000 frankov."
Tento plán Robicovi vyšiel. „Si úplný blázon, mal si si pýtať viac," zahriakol v cieli Fachleitnera jeho kolega Lucien Teisseire. Podľa pravidiel si odmenu rozdelil národný tím, za ktorý jazdil Fachleitner. Ten sa v jednom z rozhovorov vrátil ku kontroverznému momentu: „Lucien mi vyčítal do svojej smrti, že som nežiadal vyššiu odmenu. Vtedy som to považoval za správne rozhodnutie. Hovoril som si totiž, že ak Robic spadne alebo sa mu pritrafia problémy, Tour vyhrám ja. Nič také sa však nestalo."
Robic vyhral Tour aj vďaka časovým bonusom z Pyrenejí. Brambillovi vo finiši v parížskom Parku Princov nadelil 13 minút. Traduje sa, že Talian svoj bicykel od hnevu a znechutenia pochoval v záhrade.
Robic splnil manželke pred pár dňami priam nedodržateľný sľub. Žltý dres však napokon ako hrdý Bretónec venoval bazilike svätej Anny, ktorá je patrónkou regiónu. Cenný exponát sa tam nachádza dodnes.
Jazdci z pelotónu spomínajú na Robica po jeho úspechu ako na drzého a neustále nadávajúceho človeka. Rozpútal vojnu proti všetkým a všetkému. S výškou necelých 160 cm a váhou 60 kg trpel Napoleonovským komplexom. Pri zjazdoch bol taký ľahký a pomalý, že si pomáhal fľaškami z olova. Tie si pripevňoval na bicykel na vrcholoch stúpaní. Keď organizátori zakázali plnenie fliaš pevnými látkami, dával si do nich ortuť. Hľadanie dier v pravidlách bolo jeho špecialitou, no doping zásadne odmietal. Tvrdil, že jediným podporným prostriedkom bol preňho mix kávy a calvadosu (destilátu z jabĺk).
Vychutnával si pozornosť ľudí a slávu mena Robic. Zlaté časy však netrvali dlho. Triumf na Tour de France sa mu už nepodarilo zopakovať. Po ukončení kariéry sa snažil zaradiť do normálneho života, no nedarilo sa mu to. Skrachovala mu rodinná kaviareň i manželstvo, dlhý čas si v uliciach hľadal zamestnanie.
Po dlhých rokoch sa zmieril Brambillom, ktorému vyfúkol triumf na kráľovských pretekoch. Krátko nato zomrel pri autonehode, keď sa vracal domov z oslavy víťazstva Joopa Zoetemelka na Tour 1980. Mal 59 rokov. Neďaleko Rouen, kde vyhral jednu z etáp Tour, má pamätnú tabuľu. V Radenacu, v ktorom vyrastal, po ňom pomenovali ulicu a uctili si ho aj malým múzeom.
