Prečo je to tak? Odpoveď na to dal 28-ročný Žilinčan vo svojej novej autobiografii Môj svet. Trojnásobný majster sveta v nej doslova povedal, že šprint spoza tímového vláčiku vôbec nemá rád.
„Takýto šprint ma iba stresuje a to je to posledné, čo potrebujem. Všetci sa na vás spoliehajú a vy musíte bojovať o výhodnú pozíciu dlhé kilometre pred cieľom. Nemám rád súboje na špici pelotónu, život je totiž príliš krátky,“ zamyslel sa slovenský šampión.
Sagan to robí zvyčajne naopak. Na čele sa pohybuje nenápadne, využíva svoj inštinkt, to, čo sa nedá naučiť a čo ho robí výnimočným.
„Oči mám vždy otvorené a čakám, čo sa bude diať. Ak chcete vyhrať monumentálnu klasiku Okolo Flámska, či Paríž – Roubaix, posledných sto kilometrov bude ako záverečných desať v ktorejkoľvek inej etape. To znamená, že už vtedy musím zbystriť pozornosť, pretekať opatrne, ale pozitívne a samozrejme, mať svoje oči na stopkách,“ vysvetlil.
Sagan neskôr prezradil, prečo mu jazda vo vláčiku, ktorou sa preslávil napríklad Mark Cavendish, alebo aj Fernando Gavíria na tohtoročnom Tour de France, tak veľmi prekáža.
„Lebo svoj osud v tej chvíli odovzdávam preč zo svojich rúk. Pochopiteľne, keď mal Cavendish v Omega Pharma Quick-Step pred sebou Tonyho Martina a následne aj Marka Renshawa, ktorí sa zbavili ostatných 200 metrov pred cieľom, tak fajn. Ale aj v takomto prípade sa môže stať čokoľvek – dostanete defekt, niektorý z vašich pomocníkov vyhorí, neodhadne vzdialenosť, nasadí príliš vysoké tempo, alebo jednoducho iný šprintérsky vlak bude rýchlejší,“ pokračoval Sagan.
„Ja to chcem robiť po svojom, a ak je niekto rýchlejší ako ja, v poriadku, treba to uznať. Ale v každom prípade nebudem za ním ďaleko. Mám rád pódiové umiestnenia, aj vtedy, keď nie som úplne hore. Vždy je tam lepšie ako hádať sa v tímovom autobuse, prečo to dnes nevyšlo,“ dodal Sagan.