V nedeľu hodinu pred polnocou vládlo v ich dome obrovské nadšenie. „Zišli sa u nás všetci susedia z ulice. Bolo nás najmenej pätnásť, tlačili sme sa pred obrazovkou a veľmi sme to prežívali. Každé jedno šliapnutie do pedála a najmä v závere. Tŕpla som, lebo do poslednej chvíle som si nebola istá, či to Peťo zvládne a príde ako víťaz až do cieľa. Už sa veľakrát stalo, že mu to nevyšlo podľa predstáv, takže sme boli radšej opatrní, ale o to väčšia radosť u nás vypukla, keď prešiel prvý cieľom, samozrejme, otvorili sme aj nejaké fľaše šampanského,“ popisovala Daniela, čo sa dialo u nich doma.
Až do konca vydržali sledovať priebeh pretekov aj jej synovia, ktorí už robia prvé cyklistické kroky. „Povzbudzovali s nami a držali silne palce, Peťo to musel počul až do Ameriky. Hneď po pretekoch sme s ním telefonicky hovorili. Bol nevýslovne šťastný a my všetci s ním,“ pokračovala šampiónová 35-ročná sestra.
Priznala, že prežívala veľké nervy, doteraz najväčšie. „Už sa nevieme dočkať, kedy príde domov. Tešíme sa na jeho zlatú medailu. A určite mu na privítanie pripravíme nejaké prekvapenie, ešte však neviem, čo vymyslíme.“
Daniela sa na rozdiel od troch bratov venuje cyklistike len rekreačne. Stáva sa, že keď Peter príde domov, idú sa trochu spolu previezť. Takéto chvíle sú však v poslednom období len veľmi vzácne.
„Petra obdivujem za to, aký je. Ako vníma aj cyklistiku, nerobí z nej vedu, ani z neúspechov tragédiu. Berie ju, ako ide. Zabáva sa ňou a je aj šoumen, ktorý baví ostatných.“