Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Prvý Slovák na Tour Jurčo: Dopuje deväťdesiat percent cyklistov

Na štart najslávnejších cyklistických pretekov Tour de France sa v ich storočnej histórii postavili len piati Slováci.

26.06.2013 08:00
Milan Jurčo Foto:
Milan Jurčo štartoval na Tour de France v rokoch 1987 a 1988 ako vôbec prvý Slovák v histórii.
debata (4)

Prvým z nich bol Milan Jurčo (55). Štartoval na Tour dva razy – v roku 1987 a 1988.

Spomínate si ešte na premiérovú účasť pred 26 rokmi?
Mnohé momenty mám stále pred očami. Tour sú náročné preteky, perfektne organizované, ale veľké a výnimočné sú najmä neskutočným záujmom ľudí. V kurze bol v tom čase najmä Francúz Fignon, hviezda, ktorej utvárali špeciálne podmienky. Zopárkrát sme sa stretli v jednom hoteli. Po etape sme sa autami presúvali tridsať i viac kilometrov, ale on priletel vrtuľníkom.

Ako ste sa dostali v čase socializmu na najväčšie profesionálne preteky?
Na Tour môžu štartovať len vybrané tímy. To platilo aj vtedy. Preto bolo dôležité, aby som sa dostal najmä do špičkového zoskupenia. Jazdil som dva roky v talianskom Supermercato Brianzoli. Jeho lídrami boli také esá ako majstri sveta Švajčiar Rominger či Talian Bugno. Supermercato sa na Tour príliš netlačil, uplatňoval talianske La Dolce Vita (sladký život), radšej súťažil na domácich cestách. Bolo to pohodlnejšie. Ale na Tour sa nemohol vykašlať, taká pozvánka sa neodmieta.

Do zahraničia vtedy športovci nemohli prestupovať. Ako sa vám to podarilo?
Od 22 rokov, ako som vstúpil v československom drese do veľkej cyklistiky a chodil na rôzne preteky v zahraničí, som dostával ponuky. Prví ma oslovili Holanďania, potom aj iní. Všetky žiadosti skončili v koši, ale o odchode k profíkom som sníval. Jedinou šancou by bola emigrácia, lenže touto cestou som nechcel ísť. Až keď som sa blížil k tridsiatke, svitla mi nádej. Musel som dostať v reprezentácii štatút nepotrebného. Tréner Haťapka vyhlásil, že som pre reprezentáciu už neperspektívny, to som potreboval.

Mali ste manažéra, ktorý vám vybavil prestup?
Zastupoval nás Pragosport, on aj podpísal s tímom zmluvu. V roku 1986 sme sa zúčastnili na pretekoch Giro Bergamasco, vyhral som tam dve etapy. Vtedy ma oslovil manažér Supermercato Brianzoli. Vzápätí som sa vybral do Talianska s manželkou akože na dovolenku, museli mi dať devízový prísľub. Absolvoval som však zdravotnú prehliadku a testy, ktoré dopadli dobre. Hneď mi dali bicykel a vybavenie. Doma sa to však naťahovalo. Zväz sa vyhováral na šéfa telovýchovy Himla, ten zasa na kohosi ďalšieho. Nekonečný príbeh. Volal som do Prahy každý deň, bol som neodbytný. Skrátim to: po viacerých peripetiách som súhlas dostal.

Väčšinu kariéry ste súťažili v amatérskom pelotóne. Čo vám robilo najväčšie problémy, keď ste prišli na Tour?
Niekoľkokrát som štartoval na známych pretekoch Tour De Avenir. Niektoré etapy na Tour, alebo veľké časti z nich som vďaka tomu poznal, pre mňa nebolo všetko nové a neznáme. Prišiel som medzi profíkov s veľkým elánom a motiváciou. Hneď prvé preteky v Taliansku mi vyšli a dostal som šancu aj na Giro d Italia, kde som vyhral viaceré prémie. Dokázal som udržať s ostatnými tempo, bol som zvyknutý na vysoké rýchlostné priemery. S čím som mal problém, boli dĺžky etáp. Zo 180 kilometrov som odrazu nabehol aj na 300-kilometrové etapy, alebo len o niečo kratšie.

Teraz sa už ani na Tour nejazdia také extrémne vzdialenosti…
Etapy sú dynamickejšie. Organizátori zistili, že nemá zmysel umelo naťahovať etapy. Tridsať – päťdesiat kilometrov bolo vždy zbytočných, nič sa nedialo, len sa pelotón pomaly presúval k cieľu. Nepretekalo sa, ale vysávalo to sily.

Na štart Tour ste sa postavili, keď ste mali už takmer tridsať rokov. Čo ste chceli dosiahnuť?
Samozrejme, byť nováčikom v takom veku už nie je ideálne. Na Gire som si krátko predtým vyskúšal, na čo mám. Vedel som, že môžem byť úspešný v časovkách. Na celkové poradie sme nemali v tíme jazdca, ale vyhrali sme dve etapy – najskôr Tebaldi, s ktorým som býval aj na izbe a potom aj Bugno.

Výborne ste začali, ale prvú Tour ste nakoniec nedokončili. Došli vám sily?
V prológu v Západnom Berlíne som obsadil výborné piate miesto. Tam sme ešte absolvovali dve či tri etapy. Hneď na začiatku som však chytil nejaký vírus. Mal som zopár dní teplotu, bolo to vysilujúce. Ako-tak som sa dal do poriadku, ale vo veľkom zaťažení sa zdravotné problémy vrátili a tesne pred finišom, v osemnástej etape, som odstúpil. Nik ma za to nesfúkol.

Vynahradili ste si to o rok. Dorazili ste do cieľa na Champs Elysées a v náročnej časovke ste vybojovali skvelé tretie miesto…
Bola dlhá, zvlnená, merala okolo 50 km. Chýbalo málo, aby som vyhral. Na víťaza, bol to prekvapujúco jeden Španiel, som stratil päť sekúnd a na druhého Romingera jednu. Náš tím v tejto časovke exceloval. V desiatke sme mali aj Bugna. V ďalšej som skončil siedmy, čo tiež nebolo zlé.

Považujete tretie miesto v etape na Tour za váš najlepší výsledok?
To by som netvrdil… Cením si ho, ale rovnako má pre mňa hodnotu aj striebro a bronz z MS z časovky tímov na 100 km. Bola to náročná disciplína a boli sme v nej výborní. Škoda, že v programe amatérskych MS nebola časovka jednotlivcov, akiste by som získal nejaké medaily. Vtedy bola cyklistika rozdelená na amatérsku a profesionálnu, s tým sme nemohli nič robiť. Ale súperili sme so špičkovými cyklistami ZSSR, NDR, Poľska, boli sme zvyknutí na tvrdú konkurenciu. Pred MS 1986 v Colorade sme sa stretli na jedných pretekoch s najlepšími profesionálmi a v časovke družstiev na 50 km sme ich v pohode zdolali. Špičkoví amatéri sa vyrovnali najlepším profíkom. Ludwig prišiel na staré kolená do proficyklistiky a vyhrával šprinty ako na bežiacom páse.

Aké podmienky ste mali v profesionálnom tíme?
Ako československý reprezentant som mal utvorené dobré podmienky, ale dostal som sa ešte do podstatne lepších, hovorím najmä o zabezpečení tímu i pretekárov. Čo sa týkalo platov, boli sme len šuflikanti v porovnaní s profíkmi.

Prezradíte, aký plat ste dostali medzi profesionálmi?
Nebol vysoký, lebo polovicu mi zobral štát. Mal som ročný plat tridsať miliónov lír, ale dvanásť išlo do Pragosportu a ešte aj odstupné. Zostalo mi pätnásť miliónov lír, čo bolo asi pätnásťtisíc mariek. Aj vtedy to bol v Nemecku len podpriemerný plat. Keď som si chcel kúpiť auto, musel som ísť do bazáru. Musím však priznať, že niečo som si privyrobil na prémiách za výhry a umiestenia. Na Gire som slušne zarobil, ale všetky peniaze sa v tíme rozdeľovali. Ako bonus som dostal štartovné na kritériách, išiel som ich asi desať. To nebolo evidované.

Bol aj pred vyše štvrťstoročím rozšírený v profipelotóne doping?
Doping v cyklistike bol, je a bude. Ak ho cyklista neberie, musí sa zmieriť s nižšou výkonnosťou. Aj teraz dopuje asi deväťdesiat percent pretekárov, som o tom presvedčený. Myslíte, že nie?

Prekvapuje skôr váš percentuálny odhad…
To nie sú nijaké tajné veci, stačí si len prejsť, čo bolo verejne povedané a napísané, čo všetko sa prevalilo v Armstrongovej a iných kauzách. Dať si to dokopy. Za uplynulých päť rokov bolo nachytaných možno sto pretekárov. To sú štatistiky. Uvidíte, čo bude o ďalších päť. Doping sa uplatňuje rôznymi spôsobmi. Veľa cyklistov má astmu alebo nejakú inú chorobu a berú lieky, ktoré im pomáhajú. Mali by ísť na liečenie do Hágov, ale oni veselo pretekajú. Tak sa oficializuje časť dopingu. Ďalšia je zatiaľ nepoznaná, doping má viacero foriem.

Skúšali doping aj na vás?
To musíte chcieť, nedostanete ho tajne, bez vášho vedomia. Keby som ho prijal, možno by som bol niekde v kopci lepší, ale to by mne nič neriešilo. Ja som potreboval jesť veľké bifteky, to sú tiež testosteróny. Nejde však len o doping, to je plus navyše. Cyklistika je najmä tvrdá rehoľa, tuhá práca. Špičkoví cyklisti na sebe neskutočne makajú.

Chystáte sa na stý ročník Tour de France?
Dostal som echo, že organizátori pozvú bývalých účastníkov. Zatiaľ pozvánku nemám, ešte čakám. Ak by som išiel na vlastnú päsť, na to treba okrem trochu peňazí najmä dobrú partiu. Zobrať mikrobus, bicykle a vyraziť. Takto som to absolvoval už viackrát, keď ešte od nás na Tour málokto chodil.

Čo ešte zvládnete na bicykli?
Denne sa naň nedostanem, ale ročne najazdím asi deväťtisíc kilometrov, čo na moje pomery stačí. Preteky masters ma nelákajú. Chodím okolo Tatier. Celý okruh som prešiel za šesť hodín dvadsať minút. To je dosť náročných 200 km. Chcel by som to tento rok zvládnuť za šesť hodín.

4 debata chyba