Páči sa mi starý pán Ramsay. Ale inak cudzincom kladieme červené koberce a pritom doma máme aj lepších

Prečo si myslíte, že uverejniť rozhovor na kontroverzné témy je dnes problém?

Lebo mám osobnú skúsenosť. Občas som publikoval svoje názory v jednom denníku, oslovovali ma ako človeka, ktorý polstoročie pôsobí v športe a získal som v ňom nejaké poznatky. Ale niekoľko príspevkov mi neuverejnili.

Dôvod?

Poviem to kulantne: vyjadroval som názory, ktoré nezodpovedajú súčasnej preferovanej línii. Nemal som vraj správny pohľad na vec. Prerušili sme spoluprácu.

Mali ste vždy trochu nekonvenčné názory. Považujete sa za konfliktného človeka?

Usilujem sa byť nekonfliktný a užitočný. My Slováci máme problém akceptovať nové fakty a zmeniť naratív, svoj pohľad. Vidíme všetko čierno-bielo. Vravíme o demokracii a vnucujeme ľuďom jeden názor.

Nie je pre mňa ťažké priznať si chybu, keď ma niekto argumentmi presvedčí o opaku. Mám kamarátov z rôzneho názorového spektra. Ale prekážajú mi aj iné veci.

Napríklad?

Odbočím od športu. Podanie ruky obchodných partnerov bolo kedysi viac ako zmluva na papieri. Toto sme my obdivovali a toto vymizlo. Medzi podnikateľmi dominovali slová korektnosť, slušnosť, férovosť.

Čítajte viac Česi si náš tím vychutnajú, hráči z KHL urobia dusno aj v slovenskej kabíne. Bude to stáť za to?

To všetko preto, aby mohli rokovať aj nabudúce. Toto chýba v súčasnom kapitalizme. V reštaurácii vás ošmeknú, ako môžu.

Nabudúce neprídete? Nevadí, prídu iní. Všetko je postavené na zisku. Za každú cenu. Česť výnimkám.

Mali ste 28 rokov, keď ste sa stali prvý raz trénerom. Vyjadrujete sa aj k otázkam veľkého počtu cudzincov v slovenských tímoch. Je to nevyhnutnosť?

Zahraniční tréneri pracujú aj v iných krajinách. Sám som veľa rokov strávil v cudzine, v tímoch, ktoré som viedol, boli hráčky 24 krajín, aj majsterky sveta či olympijská víťazka. Nekritizujem fakt, že cudzinci robia aj u nás. Ale v zahraničí to funguje inak.

V čom je situácia na Slovensku iná?

Tam, kde som pracoval, platila nepísaná zásada, že legionár musí byť lepší alebo aspoň na úrovni najlepších domácich trénerov. Toto u nás často neplatí.

Stačí sledovať, ako sa funkcionári a majitelia správajú k domácim trénerom, ako s nimi komunikujú, potom nemôžu mať ani autoritu.

Keď príde tréner spoza hraníc, natiahnu mu červený koberec, ofukujú ho. Tvrdia, že sú bežci na dlhé trate, žiadajú trpezlivosť, že výsledky prídu.

Naši tréneri musia byť šprintéri. Nemáme rovnaký meter. Nevážime si našich odborníkov, čo neplatí len v športe. Toto je najväčší rozdiel medzi nami a svetom.

Pôsobili ste vo viacerých krajinách. Vás neofukovali?

Nemám takú skúsenosť. Bol som pod drobnohľadom a mal som nôž na krku.

Ktorých trénerov legionárov, ktorí pracujú na Slovensku, uznávate?

Beriem do úvahy výsledky a aj to, aký je trénerov vklad, či prináša nové prvky, buduje systém, koncepciu, na ktorej sa dá stavať. Páči sa mi starý pán Craig Ramsay.

Dáva priestor veľkému počtu mladých hráčov, nik nemá zatvorené dvere do národného tímu. Herný systém nie je zložitý, preferuje zámorský, jednoduchý hokej, rýchly, dôrazný.

Myslím, že sme na dobrej ceste. Sú mi sympatické aj inšpiratívne záchranárske práce Frantu Straku. Basketbalu, najmä v začiatkoch, pomohli tréneri z bývalej Juhoslávie. V ich prípade bola aj komunikačná blízkosť, čo je tiež dôležité.

Dorozumievali ste sa vždy v jazyku domácich?

Zastávam názor, že tréner by mal hovoriť jazykom svojich zverencov, v tomto som trochu konzervatívny. Držím sa toho, že by nemal nastať ani najmenší komunikačný šum.

Pôsobil som v Nemecku, Rakúsku, Poľsku i Česku. S nemčinou som nemal problémy, v tomto jazyku som aj prednášal na odborných fórach, ligových seminároch.

Naučil som sa po poľsky, dúfam, že dobre, hráčky mi rozumeli. Keď som prvý raz trénoval Slaviu Praha, hovoril som po slovensky, ale ukázalo sa, že to nie je optimálne.

Hráčky vám nerozumeli?

Bola to trochu kuriózna situácia. Mal som v kádri dve hráčky, jedna bola simplicitnejšia, druhá pochádzala z rodiny, v ktorej nemali príliš radi Slovákov.

To sa môže stať, mali nejakú zlú osobnú skúsenosť, neriešil som to. Po všetkom, čo som povedal, sa čudovali, uškŕňali, nič im nebolo jasné, kládli mi ďalšie otázky, tvárili sa, že nerozumejú, čo od nich žiadam.

Začali ste hovoriť po česky?

Áno a mal som pokoj. Keď sme hrali v Trenčíne, jeden divák na mňa pokrikoval: nemachruj tu s češtinou a hovor, ako ti huba narástla.

Nepoznal pozadie. Sledujem zápasy, ktoré vedú cudzinci a počujem, ako dávajú často pokyny kuchynskou, jednoduchou angličtinou, polovica hráčok nerozumie, navzájom si to vysvetľujú, niečo preloží asistent…

Zdá sa mi to neosobné, neadresné, neprofesionálne. Druhá vec, tréner by sa mal vedieť v cudzej krajine aj správať.

Narážate na niečo konkrétne?

Vo futbale pôsobil v Dunajskej Strede i Trenčíne nemecký tréner Hyballa. Správal sa povýšenecky, arogantne, čakal som, že nás začne učiť, ako jesť príborom.

To je neúcta. Keď som pracoval v Nemecku, robili so mnou na podobnú tému rozhovor v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.

V ňom som povedal, že som vďačný za pracovnú príležitosť, ktorú som dostal v špičkovej súťaži, že sa môžem konfrontovať s domácou kvalitou a dokazovať, že som dobrý.

Najmä preto ste mali zväčša dobré skúsenosti?

Dá sa to povedať. Nikdy som sa nestaral do vecí, ktoré neboli v mojej kompetencii a rešpektoval som domáce pravidlá, zvyky, tradície.

Držal som sa zásady, že sa nebudem nikomu klaňať, ale chcem sa adaptovať pracovne, spoločensky, sociálne.

Budovať si autoritu a získavať ľudí postupnými krokmi. Trochu som mal problémy v Poľsku, keď som tam začínal, zažíval som ťažké chvíle.

Prečo?

Nastúpil som v Lubline do tímu majstra, ktorému sa v novej sezóne nedarilo. Fanúšikovia ma privítali transparentmi, že ma v klube nechcú. Nevedel som, čo sa deje.

Zastávali sa dovtedajšieho trénera Jankowského, bol oddaný klubu, ktorému chýbali najmä peniaze, robil skoro zadarmo.

Chvíľu trvalo, kým sa diváci presvedčili, že som v tom nevinne, že sa usilujem družstvu pomôcť. Nakoniec som ani ja nedostal päť platov.

Čítajte viac Historický unikát: Slovenskí tréneri sú v menšine. Je to prejav úpadku, tvrdí expert

Vydržal som tam necelý rok. Hrali sme v Lige majstrov, po poslednom zápase som sa rozlúčil.

Futbalovú i hokejovú reprezentáciu vedú cudzinci. A tiež v najpopulárnejších hrách basketbale, hádzanej, vo volejbale, v mužskom i ženskom výbere. Z ôsmich trénerov sú len dvaja Slováci. Nie je to nepomer?

Nechcem posudzovať všetky športy a zovšeobecňovať, každý prípad je iný. Ale platí, čo som už naznačil.

Na zahraničného trénera nevyvíjame taký tlak ako na nášho. Môže aj päťkrát zahanbujúco prehrať a vždy nájdeme nejaké ospravedlnenie. To sa Slovákom netoleruje.

Ako je to v hádzanej, kde sa najviac pohybujete?

Chvíľu sme sa držali dánskej koncepcie, teraz preferujeme španielsku, nič nedotiahneme do konca, postupujeme systémom pokus – omyl, pokus – omyl.

Neviem, dokedy to takto chceme robiť. Tréneri reprezentácií pochádzajú zo Španielska. Osobne nemám nič proti nim, s Fernandom Gurichom, trénerom mužov, sa poznám osobne, keď bol šéftréner mládeže a viedol som dorastenky ŠKP, často chodil na moje tréningy. Ale výsledky sú katastrofálne.

V kolektívnych športoch sme mali špičkových odborníkov, ktorí viedli úspešné tímy. Chýbajú nám schopní tréneri?

Máme ich v každom športe. O hádzanej to môžem tvrdiť s čistým svedomím. Aj na posty reprezentačných trénerov by sme našli vhodnejších adeptov.

Aj tých, čo už na lavičke sedeli – Martina Liptáka či Pavla Streichera. Dokázali minimálne to, že ich tímy hrali na hranici svojich možností.

Lipták bol majster v Rakúsku, viedol českú reprezentáciu, i Jíchu, ktorý bol najlepší hádzanár na svete.

Nespochybňujem odborné predpoklady Španielov, ale nepoznajú mentalitu našich hráčov, nedosahujú výsledky, na ktoré majú tímy predpoklady. Stratili sme niekdajšie pozície a nie je to len vina trénerov.

V čom vidíte problém?

Neexistuje jeden. Začína sa to u mládeže. Viaceré športy mali silné zázemie v školách, ale to už neplatí. Od deväťdesiatych rokov ich členská základňa upadala.

Nie sme schopní utvoriť v mládežníckych družstvách konkurenčné prostredie. Kedysi nám neunikol nijaký talent, 17 rokov som viedol reprezentačné výbery, šesť rokov československé juniorky.

Mladé hráčky zdolali aj ženy Dánska i Holandska, tímy, ktoré predstavujú dnes svetovú špičku. Na MS junioriek skončili šieste a dievčatá plakali, boli sklamané. Mládežnícki tréneri dnes pracujú s podstatne nižšou kvalitou.

Čítajte viac Baggio z Diviny nemá fejsbúk, ale Fantómovi rád nabije. V poslednej lige oprášia spoluprácu legendy slovenského futbalu

Prečo sa prehĺbil výkonnostný rozdiel medzi nami a svetom?

Keď talent výkonnostne vyskočí, odíde do zahraničia, ale tam majú v akadémii takých tridsať. Manželka Jana bola špičková hádzanárka a von sa dostala, keď mala 35 rokov.

Vo futbale, kde je základňa najpočetnejšia, sme mali aj hráčov, ktorí patrili do svetovej špičky. Hrali doma, na zápasy chodilo 20– až 30-tisíc divákov.

Teraz chceme, aby sa pozerali na treťo- a štvrtotriednych legionárov. Kluby sa finančne trápia, prežívajú z predaja hráčov.

Ekonomika ovplyvňuje šport. Silné krajiny sa na nás pozerajú zvrchu. Slovensko tvoria zväčša montážne dielne, zisky plynú za hranice, čo vplýva na slabý sponzoring.

Mládež má milión iných možností, ako využívať voľný čas. Existujú počítače, mobily, internet, čo kedysi nebolo.

Ale to všetko platí aj v zahraničí…

Nedávno mi jeden školák na besede vravel: Ujo, keby ste vy mali počítače a mobily, tiež by ste do nich stále čumeli. Má pravdu, ale naši rodičia by nám to nedovolili päť-šesť hodín denne.

Ako chlapec som mal veľa povinností. Musel som narúbať drevo, nanosiť vodu, lebo sme nemali vodovod v byte, očistiť všetky topánky, natrhať zajacom a potom ísť na tréning.

A nik sa nestaral, kedy sa učím, otec potom len kontroloval známky. Podobne to mali mnohí moji vrstovníci. Dnes je všetko inak.

Keď sa niečo v škole zomelie a učiteľ zvýši hlas, dieťa si doma poplače a rodičia sa idú sťažovať.

Pomáhate stále ako tréner?

Mal som zdravotné problémy, som onkologický pacient. Vyoperovali mi dva zhubné nádory a 33 centimetrov hrubého čreva. Výsledky mám teraz, našťastie, dobré.

Pred chorobou som trénoval dorastenky ŠKP. Funkcionári ma opäť oslovili, pracujem ako starší tréner ženskej zložky.

Mojou úlohou je viesť mládežníckych trénerov, usmerňovať ich, preberať s nimi tréningový proces. Nechcem to robiť direktívne, ale konzultatívne. Aby tréneri mali pocit samostatnosti, mohli uplatňovať svoje predstavy.

Aj si opäť zaspievate?

Samozrejme, hudba ma sprevádza od mladosti. Zostala mojím veľkým koníčkom. V rodnom meste Nitre ma spočiatku poznali viac ako speváka, nie trénera.

Bol som členom šiestich kapiel, prerušil som aj štúdium a s jednou som strávil rok v Nemecku, spieval som a hral na basgitare. Vystupoval som na čajoch a aj pred tisíc ľuďmi.

Stále si príležitostne zaspievam. V repertoári mám známe piesne popredných interpretov, ale aj pôvodnú tvorbu najmä s textami spisovateľa Petra Vala.