Tešil sa z triumfu v prestížnom Pohári víťazov pohárov (PVP) 1969 a o sedem rokov neskôr aj z titulu majstra Európy. Legendárny futbalový brankár Alexander Vencel oslávil 8. februára osemdesiat rokov.
PVP či titul majstra Európy? Ktorý z týchto dvoch veľkých triumfov radíte najvyššie?
Cestu v PVP v roku 1969 a finálový triumf nad Barcelonou v Bazileji. Meriam to aj mojím vnútorným pocitom. Vo víťaznom ročníku som v drese Slovana odchytal všetko a cítil som, že som k zisku trofeje výrazne prispel. Obrovský úspech bolo aj zlato z európskeho šampionátu, ale vtedy som sa nedostal do bránky, bol som náhradník Iva Viktora.
Ako v tejto situácii vnímate svoj podiel na úspechu v Belehrade 1976?
Nech to berieme akokoľvek, vo futbale musia byť aspoň dvaja brankári. Bol som v tíme od prvých chvíľ jeho budovania a cítil som sa ako jeho plnohodnotný člen. A veľmi ma potešilo, keď tréner Václav Ježek po šampionáte na prijatí u vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka a predsedu vlády Lubomíra Štrougala vysoko ocenil aj môj podiel. Šaňo prispel k pohode v mužstve na jednom z najdôležitejších postov a svojím prístupom utvoril aj Viktorovi podmienky na výborné výkony, vravel Ježek.
Čítajte viac Weiss ml.: Ak bude Strelec takto hrávať, musí nastupovať v reprezentácii. Reagoval aj na údajnú potýčku Rodriguesa
Hrávali ste v ére Iva Viktora, ktorý sa päťkrát stal futbalistom roka v Československu. Neraz vyzdvihol vašu spoluprácu, vy ste zasa rešpektovali, že v bránke je jednotka. Naozaj vám to nikdy nebolo ľúto? Nezávideli ste mu?
Klamal by som, keby som tvrdil, že ma to nikdy nemrzelo, čo je asi ľudské. Dukla Praha, za ktorú Ivo chytal, bola silná a úspešná, ale boli aj chvíle, keď sa jej úplne nedarilo a ani jej brankár nemal vždy najlepšie dni. Napríklad v roku 1968 sa hral slávny zápas s Brazíliou na Tehelnom poli. Nešlo o kvalifikačné body, bolo to priateľské stretnutie, hoci veľmi prestížne.
Čakali ste, že v ňom dostanete prednosť?
V kútiku duše som v to veril. Bol som doma, na mojom ihrisku, pred mojimi divákmi. Takých momentov, keď som čakal, že vzhľadom na aktuálnu formu či situáciu dostanem šancu, som zažil zopár. Ale z profesionálneho hľadiska to bolo vždy jasné. Rešpektoval som rozhodnutie trénera a aj na lavičke som sa cítil, akoby som bol na ihrisku, prežíval som zápas, neželal som si nič iné len víťazstvo.
Aspoň ste sa vedeli vžiť do pozície vašich náhradníkov v Slovane, kde ste nikoho do bránky nepustili…
To je pravda, za trinásť rokov v Slovane som chýbal v ôsmich stretnutiach. Kontír a Sedílek čakali na šancu. Taký je náš chlebík, chytať môže iba jeden. Je pravda, že tréneri vtedy neradi menili brankárov. Pokiaľ sa nezranil, nemal nejaké zdravotné problémy, miesto mal skoro isté.
To platí často aj teraz. Aj poprední slovenskí brankári na to doplatili, aj tí, ktorých ste viedli ako tréner – Čontofalský nechytal v Petrohrade, Mucha v Evertone, Greif vysedáva na lavičke na Malorke…
Greifova situácia ma veľmi mrzí, poznám ho dobre zo Slovana. Nedávno som sa veľmi potešil, sledoval som zápas, v ktorom chytal. Ale čo je to zopár stretnutí za rok?
Foto: ČTK / Bican Emil, Nesvadba František
Ako to ovplyvňuje formu, výkonnosť brankára?
Rovnako ako iných hráčov, ak nehrávajú. Našťastie, ja som to nikdy nezažil, tak to neviem posúdiť z vlastnej skúsenosti. Domino je veľmi talentovaný chlapec, ale doteraz som nepochopil, prečo sa tak ponáhľal do zahraničia. Aj som mu to povedal. Prestupoval do druholigového mužstva a ešte tam nešiel ako jednotka, ale bojoval o flek. Chýbalo mu viac trpezlivosti, boli signály, že záujem bude aj z iných krajín, niečo sa črtalo z Anglicka. Už je na Malorke tretí rok, čudujem sa, že ho to ešte neomrzelo.
Pamätáte si na prvý ligový zápas v drese Slovana?
Veľmi dobre. Hrali sme na Kladne. Bolo to na jeseň 1964. Potom hneď nasledoval pohárový zápas s Gottwaldovom i ďalšie. Postupne som dostával šancu, na jar 1965 som už nastupoval častejšie. Tomu predchádzal kuriózny zápas so Spartou.
V čom bol kuriózny?
Hrali sme doma na Tehelnom poli a viedli 5:0. Sparťania znížili na 4:5 a triasli sme sa o víťazstvo. Tento súboj nevyšiel Vildovi Schrojfovi. Dostal dva lacné góly. Krátko nato sme cestovali na východ. Hrali sme s Lokomotívou Košice v pohári, ale ešte predtým v Prešove v lige. Tréner Šťastný vravel Schrojfovi: Vildo, v Prešove prehrávame s tebou už v Kysaku, do bránky pôjde mladý, ukázal na mňa. Vildovi sa v súbojoch s Tatranom dlhšie nedarilo a pravidelne sme tam strácali body.
Čítajte viac Najväčšia posila? Nehrozí mu problém, aký zvyknú mať legionári, vraví Kozák. Trnava je u nás top mužstvo. Košice chceme dostať na jej úroveň
Nechal ho Šťastný na lavičke?
Postavil mňa a zvíťazili sme. Dal mi prednosť vzápätí aj v Košiciach na Lokomotíve, zasa sme vyhrali. A keď nás čakal do tretice zápas na VSS, už automaticky ohlásil v zostave moje meno.
Ako znášala legenda, ktorú vyhlásili na MS 1962 v Čile za najlepšieho brankára sveta, túto situáciu?
Dosť zle. Príliš sa mu to nepáčilo. Ale ku mne sa správal vždy férovo, náš vzťah to nepoznačilo. V tom čase mal už 34 rokov, napokon sa rozhodol prestúpiť do Lokomotívy Košice. A v roku 1967 ho pustili do zahraničia, niekoľko sezón strávil v Melbourne.
Nástupcom slávneho spoluhráča ste sa stali aj v reprezentácii…
Doplatil na obrovské sklamanie, ktoré zažil náš futbal v legendárnom kvalifikačnom súboji s Portugalskom na Tehelnom poli v apríli 1965. V hľadisku bolo 60-tisíc divákov, vládlo obrovské očakávanie, Československo malo ísť na MS do Anglicka obhajovať strieborné medaily. Podľahli sme 0:1, hoci súper hral od 4. minúty bez Mendesa, ktorý sa zranil, a vtedy sa ešte nemohlo striedať. Gól nám strelil Eusébio v 20. minúte z ťažkého uhla, pripísali ho aj na konto Schrojfovi, ktorého strelec prekvapil.
Schrojf nastúpil v kvalifikácii aj o mesiac v Rumunsku, ale to bola jeho definitívna rozlúčka s národným dresom. V odvete ste už stáli v bránke vy…
Zažil som perfektný štart, mal som 21 rokov a odchytal som päť stretnutí po sebe. V tom čase sme mali veľa dobrých brankárov, ale tréner Marko si vyhliadol mňa. Pomohlo mi, že sa nám darilo, podľahli sme až v piatom zápase – v príprave so ZSSR. Štyri predchádzajúce boli kvalifikačné. Tri sme vyhrali a na pôde Portugalska som si udržal čisté konto, zápas sa skončil bez gólov, ale na postup do Anglicka to už nestačilo.
Foto: ČTK / Bican Emil, Nesvadba František
Pripísali ste si napokon v národnom drese 25 stretnutí, zažili peknú reprezentačnú kariéru s viacerými príťažlivými zápasmi. Na ktorý si najviac spomínate?
Bolo ich viac. Zaujímavé je, že premiéru som si odkrútil proti Rumunom, jediný zápas na MS som odchytal proti Rumunom, raz som bol kapitánom tímu – v zápase s Rumunskom… Proti tomuto súperovi som nastúpil až päťkrát, dva razy aj po ME 1976. Je v tom kus symboliky, pretože som sa v Rumunsku aj narodil.
Ako sa tam vôbec ocitli vaši rodičia?
Otec bol železničiar. Nemci ho v čase druhej svetovej vojny presunuli, aby zabezpečoval strategickú trať, ktorá viedla cez Maďarsko, Rumunsko, Transylvánske Alpy do ZSSR, tade ťahali svoje transporty. Rodičia s bratom tam tri roky bývali na stanici. Narodil som sa v dedinke Ilva Mare, na rumunskom území, ale vtedy patrilo Maďarsku. Mal som tri mesiace, keď sme sa vrátili. Zápasy s Rumunskom mi priniesli pekné momenty. Prehral som s ním len raz, hoci v najvážnejšom súboji – na majstrovstvách sveta, keď som rozhodujúci gól na 1:2 inkasoval z penalty. Rád spomínam najmä na dva zápasy s Brazíliou. Oba na ikonickej Maracane.
V prvom vás dvakrát prekonal aj futbalový kráľ Pelé a zápas sa skončil nerozhodne 2:2…
Bolo to tesne pred MS 1966, Brazílčania sa chystali do Anglicka, kde obhajovali titul, a s nami absolvovali dva zápasy ako generálku na šampionát. V prvom chytal Viktor, Pelé nám dal dva góly a domáci vyhrali 2:1. O tri dni bola odveta a v bránke som stál ja. Už keď sme vkročili na dvestotisícovú Maracanu, behali nám zimomriavky po chrbte. Bolo to niečo magické. Keď sme pricestovali do Ria, boli sme sa pozrieť na ligový zápas, ktorý sledovalo 110-tisíc ľudí…
Veľký rozruch spôsobil váš druhý zápas a jeho dozvuky. V čom bol výnimočný?
Bolo to o osem rokov neskôr, v apríli 1974. Brazílčania sa opäť pripravovali na obhajobu titulu majstrov sveta. Čakal ich šampionát v Nemecku. Prehrali sme 0:1, gól sme inkasovali v predposlednej minúte, ale podal som jeden zo svojich najlepších výkonov v kariére. Hneď po stretnutí som dostal ponuku na prestup do špičkového brazílskeho tímu Botafogo. Vedenie výpravy oslovil Joao Havelange. Vtedy šéfoval Botafogu, ale už čoskoro sa stal prezidentom FIFA. Pýtal sa, či sme už s niekým rokovali o prestupe. Odteraz sa o tom s nikým nebavte, urobíme všetko, aby sme sa dohodli, vravel.
Čítajte viac Koniec kariéry? Ani neviem, či ešte budem zdravý! O Greifovom boji s neviditeľným súperom a podpore od Nadala
Prečo prestup padol?
Prestúpiť do zahraničia bolo vtedy veľmi komplikované, existovalo veľa prekážok, nespĺňal som ani vekový limit. Zdalo sa však, že by to mohlo vyjsť, pomáhal mi Bohuš Chňoupek, minister zahraničných vecí, i Peter Colotka, predseda slovenskej vlády. Debatovalo sa o tom na najvyšších straníckych miestach a nakoniec som súhlas nedostal. Informoval ma o tom vtedajší šéf ČSZTV Antonín Himl, ktorý sa tiež prihováral za prestup. Prečo to nevyšlo? Ako argument uviedol aj to, že brazílsky prezident v jednom prejave urazil Gustáva Husáka a vzťahy medzi krajinami neboli vtedy optimálne.
Aj vďaka tomu ste prežili v Slovane takmer celú kariéru. Zakladali ste si vždy na pevnej rodine, ktorá žila futbalom…
Za veľa vďačím manželke Juliane. Ona vždy držala rodinu. Sme spolu už 59 rokov, brali sme sa na Silvestra 1964.
Aj váš syn bol úspešný brankár, urobil skvelú kariéru vo Francúzsku. A veľký talent bol vnuk Alex. Chytá ešte?
Už nie, hoci je v najlepšom futbalovom veku. Študoval na univerzite pri Dallase. Tam pôsobil v univerzitnej lige, dva razy bol najlepší brankár roka. Ešte väčšiu radosť sme však mali, keď ho vyhlásili za najlepšieho študenta univerzity. Vyhliadla si ho najväčšia banka v USA – Bank of America. Už pred koncom štúdia s ním podpísala predbežnú zmluvu. Ponúkla mu lukratívne podmienky i plat, aké by mu futbal nezabezpečil. Keď doštudoval, už nemohol pokračovať v univerzitnom tíme. Usadil sa v Dallase, kde žije s partnerkou.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Futbalový talent mal aj druhý syn Stanislav, ktorý však nestál v bránke…
Bol stopér, zúčastnil sa na MS dvadsaťročných v roku 2003. Tam však utrpel ťažké zranenie a to aj ukončilo jeho nádejnú kariéru.
Patríte k málo legendám Slovana, ktoré chodievajú pravidelne na zápasy na Tehelné pole. Prečo vás nie je viac?
Ťažká otázka, mrzí ma, že na tribúne nesedí viac hráčov, ktorí písali históriu Slovana. Každý ma nejaký svoj dôvod. Zdravotný, osobný, niekto možno necíti záujem zo strany klubu, aký by očakával. Niekedy sme nemali miesto na tribúne, teraz ho aj máme, ale už niektorí hráči nechodia, možno trochu zanevreli. Je to aj o väčšej pozornosti klubu a aj o obojstranne lepšej komunikácii.
Vo vašej ére chodilo na futbal viac divákov, aj na bežné ligové zápasy…
Chodili sme nakúkať polhodinu pred zápasom, ako sa zapĺňajú tribúny. A keď prišlo menej ľudí, sedeli sme nešťastní v šatni a pýtali sme sa, prečo ich neprišlo viac, či sme ich niečím nenahnevali, nesklamali… Z plných tribún sme mali najviac radosti.
Vás baví súčasný futbal?
Poviem pravdu, doma mám dosť televíznych kanálov, môžem si vybrať zápas, aký chcem. Niekedy mám potom inú predstavu, ako by mala liga vyzerať. Stalo sa, že som sa v prestávke zdvihol a odišiel domov, najmä preto, že ma to prestalo baviť. Nepáčila sa mi niekedy ani naša hra, ale som fanúšik a ten stojí pri mužstve aj v zlom. Stále je to môj Slovan.
