Na narodeninovú párty si pozval spoluhráčov zo Slovana i československej reprezentácie.
„Narátal som ich pätnásť. Mnohí už, žiaľ, nie sú medzi nami, niektorým nedovolili prísť zdravotné problémy,“ vraví oslávenec.
Po ihrisku behal ako tehotná žena
Vencel nastúpil v československej lige na 321 zápasov a všetky odchytal v belasom drese (zo Slovákov ich má viac len Švajlen – 334). Drží pozoruhodný primát. Čisté konto si udržal až 132-krát.
"Občas som dostal aj lacný gól. Najkurióznejší? So Slaviou Praha na Tehelnom poli, v hľadisku bolo 40-tisíc divákov. Blížil sa záver, mali sme tlak, ale nevedeli sme skórovať.
Súper odkopol loptu, stál som za šestnástkou, chcel som ju rozohrať. Tóno Urban na mňa z boku zakričal, aby som mu prihral.
Pozrel som sa na moment na neho a odrazu predo mnou vyrástol Franto Veselý, vypichol mi loptu a strelil gól. Prehrali sme 0:1 a keď som odchádzal z ihriska, rozplakal som sa," spomína Vencel.
Najslávnejší zápas odohral 21. mája 1969 v Bazileji. Hoci v ňom dva razy ťahal loptu zo siete. Ale spoluhráči strelili tri góly. Slovan zdolal Barcelonu 3:2 vo finále Pohára víťazov pohárov (PVP) a získal najcennejšiu trofej vo vyše storočnej histórii.
„O tesný náskok som sa obával do posledných sekúnd. Záver sa odohrával takmer výlučne v našej šestnástke. Vyrovnanie viselo vo vzduchu. Hodiny už stáli, čas vypršal. Kričali sme na rozhodcu, aby konečne pískal koniec,“ približuje drámu.
Foto: ČTK / Bican Emil, Nesvadba František
Odrazu na neho letela polovysoká strela. Našla si cestu medzi spleťou tiel, zbadal ju neskoro, ale smerovala našťastie do jeho náručia. Zvalil sa na zem, každá sekunda bola dobrá. Ale už nemusel naťahovať čas.
Rozhodca posledný raz fúkol do píšťalky. Koniec!
„Platilo nepísané pravidlo, že kto sa v stretnutí posledný dotkne lopty, mal na ňu nárok. Bolo mi jasné, že napriek tomu nastane v zmätku o ňu boj. Strčil som si ju pod dres a behal celý čas po ihrisku ako tehotná žena.“
Kde sa teraz nachádza vzácna lopta? „Je roky uložená vo vitríne v našej obývačke. V šatni som si ju nechal podpísať všetkými hráčmi. Roztrasenou rukou som vtedy na ňu napísal: Slovan – Barcelona 3:2, Basel. Ten je stále zreteľný.“
Jašinove rukavice mu ukradli
Vencel má vo svojej zbierke aj ďalšie cenné trofeje. Nechýba v nej dres, v ktorom odchytal finále PVP, ale aj dresy viacerých slávnych futbalistov. Aj legendárnych brankárov: Brazílčana Gilmara a Angličana Banksa.
Dva razy nastúpil aj proti Brazílii na Maracane v Riu. V júni 1966 dostal v zostave súpera šancu Gilmarov náhradník Manga. S ním si vymenil dres a práve Manga si už o niekoľko dní neskôr zachytal na MS v Anglicku.
"V zápase v Riu sme dostali vlajku a na nej mám podpis Pelého, ktorý mi dal gól, remizovali sme 2:2. Tú som už venoval do Siene slávy slovenského futbalu. Po zápase sme mali malé posedenie a občerstvenie aj s Brazílčanmi.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Bavili som sa aj s Pelém a podpísal mi pohľadnicu pre manželku. Neveril som, že prejde celý svet a dorazí do Bratislavy, ale dodnes ju máme v našej zbierke."
Najviac si cenil rukavice, ktoré mu venoval Lev Jašin, jediný brankár, ktorý získal Zlatú loptu pre najlepšieho hráča Európy.
"Bol som dorastenec, mal som osemnásť, hrali sme v Lužnikách so ZSSR. Po zápase sa odrazu vo dverách šatne objavil Jašin. Ani sme nedýchali, vtedy bol najlepší brankár na svete. Molodec, obrátil sa na mňa a venoval mi rukavice.
S nimi som aj spával a nikdy som v nich nechytal. Potom som ich raz požičal na jednu výstavu v Bratislave a v predposledný deň ich niekto ukradol…" dodáva.
Špeciálnu spomienku má na anglického reprezentanta Nobbyho Stilesa. „Bol to búrlivák, v zápase mi dal facku a rozhodca ho vylúčil. Po ňom mi podal ruku a venoval dres.“
Uzly na Vičanových šnúrkach
K triumfu v PVP ich priviedol Michal Vičan. Vencel mal šťastie na viacero skvelých trénerov, ale na neho spomína asi najradšej.
Foto: ČTK / Bican Emil, Nesvadba František
„Vičan bol praktik a vedel komunikovať s mužstvom, motivovať hráčov. Jeho jazyk bol jednoduchý, často používal nespisovné slová, ale bol to veľký dobrák. Niektorí hráči si občas z neho uťahovali a vymýšľali na neho rôzne žartíky.“
Vyťahuje aj jednu z mnohých príhod. Bolo to pred Veľkou nocou. „V sobotu sme hrali ligu, v nedeľu dostali voľno a na Veľkonočný pondelok naplánoval Vičan tréning. Mám obavy, aby ste sa neopili, celé predpoludnie trénujeme,“ vravel.
Hráči hundrali, presviedčali ho, všetko zbytočne. „V závere tréningu sa bratia Zlochovci vyparili. Vičan si potrpel na topánky, vždy nosil kvalitné a dôkladne vyleštené. Urobili mu na šnúrkach množstvo uzlov, aj na košeli a kravate.“
Vičan sa po tréningu ako vždy ešte prešiel po ihrisku, prehodil zopár viet so ženami, ktoré vydávali výstroj a zamieril do šatne. "My sme boli už na odchode, počuli sme výkriky a nadávky, keď otvoril skrinku.
Hromžil na Joža Čapkoviča, myslel, že to bola jeho robota. Aj tentoraz z neho rýchlo hnev vyprchal, mrmlal si, že on má času dosť, polievať nejde. A začal rozmotávať uzlíky."
Hráči už boli dohodnutí a vyrazili k Vičanovcom. Privítala ich domáca pani, bola prekvapená, ale myslela si, že ich poslal manžel.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
"Bolo nás skoro dvadsať, posadali sme si, kde sa dalo. Pani Eva bola príjemná hostiteľka, hneď vytiahla nejaké koláče a aj zásoby alkoholu.
Tréner nikdy veľa nepil a mal doma fajnové fľaše koňaku a whisky. O chvíľu sa manželka pýtala: A kde je Miško? Ešte si rozväzuje šnúrky, vraveli sme pravdivo a chichúňali sa aj s ňou, netušila, o čo ide. Tešili sme sa, akú škodu sme trénerovi urobili."
O pol hodinu sa objavil doma. "Keď videl, čo sa deje, spustil svojou tradičnou nadávkou: Do Julinej… Eva, toto čo znamená! Potom sa obrátil na nás: Všetkých vás vyhodím!
Zachránila nás jeho manželka: Miško, a čo sa čertíš?! Prišli ma vyšibať, sú to zlatí chlapci. Ty ich nemáš rád? To zabralo, tréner zmäkol. Za jeho drsným vystupovaním sa skrývala citlivá duša."
A pohostila si ich dobre? spýtal sa manželky. V tomto smere nemusel mať nijaké obavy.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda