A čo že len miestny? Maratón behala už v New Yorku, Berlíne, Bostone, ale aj na streche Slovenského rozhlasu či na školskej chodbe v Prievidzi. Dovedna úctyhodných 516-krát.
V rodine bežcov je už žijúcou legendou. Keď požiadate o kontakt na „pani Evičku z Tlmáč“, do pár minút ho máte v emailovej schránke. No keď vytočíte jej telefónne číslo, nestačíte sa čudovať.
„No veď skúste. Na čo budem chcieť, odpoviem, ale keď nie, nepoviem nič,“ zasmeje sa dôchodkyňa s dušou tínedžerky. „Zavolajte zajtra, večer vám napíšem, kedy. Musím sa opýtať manžela, aké má so mnou plány,“ dodáva.
Voláme teda na druhý deň a pani Seidlová má opäť skvelú náladu…
„Na čo nebudem chcieť, neodpoviem,“ takto narovinu nám to ešte nikto nepovedal…
Takáto som bola k vám odporná? (smiech) Nuž počúvam… Viete, toľko rozhovorov som už dala, až mám strach, že sa budem opakovať a vás budú upodozrievať z toho, že len odpisujete od druhých.
S týmto si nerobte starosti…
Ale z Pravdy mi ešte nikdy nevolali, to je fakt. Tuším pred 40 rokmi bol v novinách menší článoček o mne, ale to je už dávno. Možno by som to niekde aj našla, deti kedysi vystrihovali ústrižky z novín, potom ich to prestalo baviť. Asi som sa už príliš opakovala.
Dlho ste sa zotavovali z bratislavského maratónu?
Čože? Veď mi nič nebolo. V pondelok ráno som už nastupovala do práce vo vinici vo Vrábľoch. To je taký môj domáci rituál – „keď mamička ide behať maratón, tak na druhý deň si to musí odrobiť,“ zvykne vravieť môj manžel.
Často fungujem tak, ako sa on vyspí, keď mi povie, že ma potrebuje tam, tak sa musím prispôsobiť. Mimochodom, keď dokončíme rozhovor, ideme ku drevu. Som manželka „k ruke“ a svoj program prispôsobujem.
Takže čo všetko ste dnes už stihli?
Motala som sa okolo domu, bola som v obchode, zabehať si pôjdem až večer. Mám to rozdelené, keď si obúvam tenisky ráno, vydám sa na asfaltovú cestu smerom na neďaleké Nemčiňany, keď však nestíham, večer idem na školský dvor. Prospieva mi to tam. Neuveríte, ale tam zrýchľujem.
Čítajte viac Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolien
Platí, že dôchodcovia majú najmenej času?
Jednoznačne. Ale nie je to len preto, že by práce pribúdalo, rok čo rok však robíme veci pomalšie. Voľakedy som behala a rovnaká trať mi trvala hodinu. Dnes dve. Vidíte? Už tu stratím šesťdesiat minút denne.
Povedzte, prečo si teda večer obujete bežecké topánky?
Lebo som ráno nestihla. Kedysi som sa sama seba pýtala, kedy vlastne s behaním prestanem. Odpoveď bola – keď pôjdem maratón za tri a pol hodiny. Neskôr mi boli dobré aj štyri, potom štyri a pol a dnes som rada, keď sa došuchcem do cieľa za päť hodín. Mladí mi povedali, že musím zrýchliť a že najlepšie mi to pôjde na rovine na školskom dvore. A ešte jedna vec, ktorá bude dnes večer pre mňa dôležitá.
Počúvame…
Kúpila som si nové tenisky, potrebujem si ich „zabehnúť“. Aby som vedela, čo s nimi ďalej, lebo moji mladí parťáci ma vysmiali. Dnes sú v móde karbónové vlákna a vraveli mi, aby som si ich kúpila, vraj budem lepšia. A na môj dušu aj som.
Keď som si kúpila svoje prvé „karbónovky“, hneď som zabehla Košický maratón o pol hodinu rýchlejšie ako predvlani. Niečo na tom bude, lebo pod päť hodín som sa potom dostala aj v Berlíne a Budapešti. Ale čo vám poviem, odvtedy sa mi to nepodarilo, musím so sebou niečo spraviť.
Koľko sa „zabehávajú“ také tenisky?
Nič mimoriadne, stačí mi raz. Najmä aby ma neomínali. A keď sa tak deje, čo už, dobehnúť treba. Aj maratón.
Keď ich zoderiete, pôjdu do koša?
Ale čo ste, ja som stará škola. Kedysi som mala tenisky z Partizánskeho, také, aké vyrábali pre Jozefa Pribilinca. Keď sa zodrali, vyhľadala som obuvníka, ten mi ich zbrúsil, nalepil podrážku a pokračovala som ďalej.
Dnes máme na výber všakovaké obchody aj značky, spanšteli sme. Aj ja si vyberám. Keď vyhodnotím, že už nie sú vhodné na maratón, chodím v nich aspoň do obchodu alebo do vinice. Ja vlastne inú obuv ani nepoznám – iba tenisky na behanie.
Koľko ich zničíte za rok?
Koľko len chcem. Aj päť, keď si túžim kúpiť nové. (smiech) Dvoje určite, behávam pomerne šuchtavým štýlom, zoderiem päty, ale zvršok je často ako nový.
Spravia vám nové značkové tenisky na narodeniny alebo na Vianoce radosť?
Áno, lebo si ich kupujem sama. Ale vlani som si dopriala napríklad kosačku na trávu. Často mi deti dajú peniažky a povedia, „mami, kúp si niečo nové na behanie“. Aj oni behajú.
Mám aj päť vnučiek – samé krásne baby. Kým boli malé, stále tu boli, dnes – najstaršia je štvrtáčka na medicíne – už nemajú taký záujem. Ale je to prirodzené, majú iné veci na starosti. Všetky sú pekné dlhovlasé blondíny, len ja malá a čierna.
Foto: Archív Evy Seidlovej
Neuráža vás, keď vám hovoria babka? Predsa len, stále s prstom v nose zabehnete maratón…
Nie, kdeže. Vždy mi tak vraveli. Pre celú ulicu som babka. Voľakedy som si aj vravela, „akáže som ti ja babka“, ale veď je to pravda.
Registrujete občas pri behu začudované pohľady?
V Tlmačoch nie, tu ma všetci poznajú. Ale nedávno sa mi veru stalo, nejakí mládenci – nepoznala som ich – stáli pri obchode a keď som frčala okolo nich, jeden vraví, „ty brďo, táto stará vraj už zabehla sto maratónov“.
Urazilo ma to, lebo v nohách som ich už mala viac ako päťsto. Viete, keď behávam v Rajci či na Kysuckom maratóne, všimnú si ma, povedia si, čo za starena to tam uteká, ale v Berlíne, kde je 45-tisíc ľudí, nikomu nepadnete do oka.
Ani keď obiehate o polovicu mladších bežcov?
Z času na čas mi to niekto pripomenie: „Pamätáte sa, pani Eva, ako ste okolo mňa prebehli? A toto a hento… A s tým vaším šuchtavým štýlom“. Nie, veruže mi to akosi vypadlo z hlavy, hoci pravda je taká, že druhých obieham na trati čoraz menej.
Spomeniete si ešte na svoj prvý maratón?
Na ten sa nezabúda. Bolo to v Košiciach 1984. V tom čase sa ešte behávalo do Sene a naspäť. Verejnosť tam nepúšťali.
Fúkal silný vietor a neprestajne pršalo. Aj štart preložili na cestu, lebo štadión Lokomotívy zaplavilo. Práve teraz, keď som bežala na maratóne v Bratislave, sa mi v tejto súvislosti prihovorila jedna pani.
Čo vám povedala?
Že so mnou robila rozhovor po prvom maratóne v Košiciach. Chcela som teda vedieť, čo som jej vtedy vravela.
Vraj sa mi páčilo a že v cieli stáli mladí pekní vojaci a keď som dobehla, jeden podišiel ku mne a zabalil ma do deky, objal a odšikoval do šatne. Viete, že som na to pomaly zabudla? Spomienky sa mi však vrátili, tí zmoknutí vojaci tam naozaj stáli.
Poznáte aj čas, ktorý ste vtedy v Košiciach zabehli?
Iste – 3:25:23. Na to, že som bežala prvýkrát v živote, to bolo veľmi slušné. No kdeže by som to dnes dala. Spomínam si, že ma to vtedy bolelo, týždeň som poriadne nechodila.
Teraz nemávam žiadny problém. Napokon, v Košiciach som varená – pečená. Som členkou diamantového klubu, môžem tam doživotne štartovať zadarmo. Ktovie, ako dlho to ešte využijem.
Foto: Archív Evy Seidlovej
A čo váš najrýchlejší maratón vôbec?
V tabuľkách som sa dočítala, že to bol Považskobystrický maratón – 3:03:40. Ale zhodou okolností mi pred týždňom volal niekdajší chodec i bežec Miroslav Hazucha, ktorý dokumentuje všetky maratóny na Slovensku. Od vzniku až dodnes.
Vravel mi, že v materiáloch sa dočítal, že to neboli tri hodiny a tri minúty, ale osem minút. Nechcem sa teda chváliť, lebo smerodatné je to, čo on vypátral v archívoch.
Stále to je rýchlejšie ako najrýchlejší maratón Zdena Cháru (3:10, pozn. red.), ktorý sa tejto disciplíne začal venovať…
Videla som ho v Rajci. Jemu sa veru behá, on spraví krok a ja štyri. Veď to nie je fér. Kadekoho som už na trati postretávala.
Aj expremiéra Dzurindu?
Samozrejme. Pomerne pravidelne. V Tlmačoch som založila a organizujem polmaratón, svojho času – keď bol ešte predseda vlády – tu aj štartoval. Veľká sláva to bola.
Aj ste s ním na trati prehodili slovo?
Nedalo sa. Okolo neho behávali štyria ochrankári a po piatich kilometroch sa striedali. Neraz som počula, ako si do vysielačky hlásia štarové čísla v jeho blízkom okolí. Behala som porovnateľné časy a tak som zavše bola medzi nimi. Aj z obecenstva som sa napočúvala, ako mu vravia. Aj pekne, aj škaredo.
Čo robievate, keď sa dostaví kríza?
Vtedy treba pohnúť rozumom. Nemôžete dopustiť, aby hlave rozkazovali nohy. Tie vás nesmú dirigovať. Všetko sa dá zvládnuť, aj kríza. Je to však v pomalšom móde, ako keď ste čerstvý. Môj syn mi vravel, že si spieva „Každá trampota má svou mez“, tak keď to jemu pomáha, povedala som si, že to vyskúšam.
Na každom maratóne máte inú motiváciu – v Bratislave som sa chcela dostať pod päť hodín a zbrzdilo ma to. Príliš som si to pripúšťala. Keď chcete byť veľmi dobrý, tak just sa to nestane.
Čo vám napríklad príde na um na 30. kilometri?
Pohoda, rozmýšľam, koho môžem ešte predbehnúť, koho už určite nie. Koho som stretla a kto čo povedal, ako sa dostanem domov a kto ma zoberie? Alebo ako doma manželovi poviem, že aj o týždeň chcem ísť behať maratón.
Alebo čo vám pripravil na obed…
No nieže čo mi spraví, ale čo som si navarila. (smiech) V chladničke musí byť nachystané na toľko, na koľko idem z domu preč.
Ako dnes vyzerá vaša príprava na maratón?
Oddychovejšie. Keď je v sobotu maratón, vo štvrtok si dám pokoj a v piatok kratší výklus. A keď prídem z pretekov domov, deň potom trénujem, na ten ďalší si však dám pohov.
Foto: Archív Evy Seidlovej
Váš najväčší maratónsky zážitok?
Najslávnejšia šestka – New York, Berlín, Chicago, Boston, Londýn a Tokio. Veľmi sa mi páčilo vo Washingtone, kde sa behá tzv. „mariňácky“ maratón.
V propozíciach bolo napísané, že prednostné právo prihlásiť sa majú námorníci, až potom ostatná verejnosť. Ja múdra som v noci nevedela spať, vyskočila z postele s tým, že je čas poslať prihlášku. Zabudla som na časový posun.
Keď sme tam prišli, postavili ma do radu s námorníkmi – kamaráti sa smiali a čakali, ako tam so mnou zatočia.
A zatočili?
Keď si pýtali preukaz, ukázala som im môj slovenský občiansky. Nič sa nedialo, všetko v poriadku. Takže som bežala ako námorníčka a skončila prvá. Po mesiaci mi domov prišla obrovská krabica z Washingtonu a v nej obraz.
Na ňom skrížená americká vlajka s tou mariňáckou a gratulácia k 1. miestu. Odvtedy som teda aj námorníčka. (úsmev) Zážitkov mám veľa, mnohé z netradičných maratónskych miest.
Napríklad?
Behala som v podzemných garážach nákupného centra, na streche Slovenského rozhlasu, v soľnej bani v Nemecku, kde mi soľ krásne chrapčala pod nohami.
Ale trebárs aj na školskej chodbe v Prievidzi – bol to malý 90 metrový okruh. Po hodine sme museli zmeniť smer, aby sme z toho nezblbli. Bolo to len pre pozvaných bežcov, vážim si túto možnosť.
Nikdy vás nelákalo zabehnúť si prvý kilometer s kenskými bežcami?
Občas sa mi stane – napríklad v Košiciach – že som na sedemnástom kilometri a oni už bežia do cieľa. Je to zážitok. V Tlmačoch som zažila viacero bežeckých skupín, mali sme tu aj chlapca, ktorý bol hluchonemý.
Chodieval s nami aj do Košíc. Keď bol štart, vypálil a 500 metrov sa držal vpredu s Afričanmi. Potom zastavil a keďže vedel trošku hovoriť, komolil, „nech sa páči, nech sa páči, mama ma už videla v televízore.“ Zlatý bol.
Povedzte, čo pre vás znamená 516 maratónov?
No číslo. Čo iné? Vy sa ma pýtate, čo to pre mňa znamená, po svete však behá jedna Nemka – odo mňa o tri roky staršia – ktorá ich má na konto azda 3300. Onedlho príde aj na Moravu – beží sa tam sedem maratónov za sedem dní.
Každý rok je tam. Mňa to neláka, ja som skôr na asfalt. Ani doma by mi to neprešlo, možno keby som bola vdova, teraz si takéto veci nemôžem dovoliť. (smiech)
Máte vysnívaný posledný maratón?
A môžete si vari niečo také vysnívať? Viete vy, ktorý bude váš posledný článok? Mnohí mladší ako som ja nečakane zišli z tohto sveta. Aj štartovné mali zaplatené a z ničoho nič tu nie sú. Ako mi osud dopraje, tak bude.
Pokiaľ budem vládať, neprestanem. Mám však sen – chcela by som behať v Reykjavíku na Islande a za polárnym kruhom v nórskom Tromso. Problém je v tom, že zakaždým mi niekto sľúbi, že pôjde so mnou a napokon cúvne. Alebo príde do toho iný maratón. Raz tam však určite pôjdem.
Čítajte viac Odchod? V Slovane si ťukali na čelo, nechápali. Šťastný chlap z Rače má výnimočných synov s miliónovou hodnotou
Dáte si potom dobrú kávu alebo studené pivko?
Neviem. Posledný maratón bude zrejme taký, že o ňom nebudem tušiť, že je naozaj posledný. Ale pivo si po maratóne dám, aj v Bratislave som mala chuť, no ponáhľala som sa. Zaťovi som sadla do auta v mokrých trenkách. V lete mi však dobre padne.
Spomínate mestá ako New York, Washington či snívate o Islande. To akiste nie je lacný špás…
Všetko sa dá. Sama som prekvapená, nehovorím o Slovensku, tu ako dôchodkyňa cestujem zadarmo a ani za štartovné neplatím. Mladí ma naučili, že letenky si dokážem kúpiť lacno. Chce to čas, musím viac vysedávať pri internete.
A strava? Som nenáročný tvor, keď mám kávu, je mi dobre. Aj deti sa mi zložia, New York mi daroval syn k 60-ke. Prispejú aj exkolegovia či susedia z ulice.
Čo vám na toto hobby hovorí pán manžel?
On je zo svojej podstaty taký hundroš. Všetko odfrfle. Najradšej by ma mal stále doma, v záhrade, chodil so mnou do vinice. Nepáči sa mu to. Ale do Budapešti šiel rád – je aj trošku nevyspytateľný. (úsmev) Kedysi sa venoval tlmačskému hokeju, ale behaniu na chuť nikdy neprišiel.
A čo hovoria vaše kĺby?
Zatiaľ nič. Sú ticho. Kto ma pozná, vie, že pri behu nohy príliš nezdvíham, na môj štýl sa nepozerá dobre. Je však úsporný. A možno mám aj dobrú genetiku.
Človek starne až vtedy, keď prestane behať?
Málokedy mám výpadky, keď nebehám dva-tri dni po sebe, začnem byť protivná. Cítim, že mi to chýba, som nespokojná so životom, so sebou, robota mi zrazu nejde od ruky. Keď si však ráno odbehnem svoje, som ako vymenená.
Na čo sa momentálne najviac tešíte?
Napríklad na Tlmačský polmaratón. Sľúbila som totiž, že celý máj budem doma a nikam nepôjdem.
Blíži sa olympiáda v Paríži, kde sa prvýkrát budú môcť zapojiť do maratónskeho behu aj diváci…
O tom som nevedela. Hneď si to pôjdem vygúgliť. Ale nie, nepôjdem tam, rada si to však pozriem v televízore. Bude to udalosť. Škoda, že bez svetového rekordéra Kelvina Kiptuma, ktorý nedávno zahynul. Obrovská tragédia.
A potom si niečo plánujte – jedeň deň ste tu, druhý už nie. Neviete dňa ani hodiny. Teším sa, že som tu a zdravá, ale veľkolepé plány už nemám.
